Ošúchaná veta „športom k zdraviu“ prestáva v určitých prípadoch platiť a mení sa na otrepanú frázu smerujúcu k „trvalej invalidite“. Platí to najmä v prípadoch, keď telesná aktivita stráca športového ducha a stáva sa z nej nebezpečný hazard s vlastným životom.

Na nebezpečenstvo v športe existujú rôzne pohľady. Ak by sme mali riziko hodnotiť podľa štatistických údajov, na špičke nebezpečných aktivít dlhodobo kraľujú na prvý pohľad nevinné športy ako basketbal, futbal alebo cyklistika. Dôvod je jednoduchý. Na popredné pozície ich posunuli počty zranených. Tento stav je však výsledkom priamej úmery početnosti členskej základne. No v tieni masových športov sa v rebríčku rizikovosti postupne presadzujú oveľa mladšie činnosti.

Odhliadnuc od pomerne nedostupných športov, akými sú napríklad býčie zápasy, heliskiing či extrémne expedície na vrcholy svetových osemtisícoviek, o robotu zdravotným záchranárom sa už pravidelne starajú rafting, cyklokros alebo horolezectvo. V podstate ide o bezpečné športy, ktoré sa však v „rukách“ amatérov menia na obrovskú hrozbu. Preto je dôležité, aby si každý, kto sa do takýchto končín fyzických aktivít pustí, uvedomil, že odvaha v tomto prípade nezohráva dôležitú úlohu, ale oveľa významnejšie je zozbierať dostatok skúseností.

Leniví skejtbordisti
Do výberu športov, kde vám bez dostatočných skúseností hrozí minimálne úraz, sa už dávnejšie dostali pomerne nový šport base jumping a kalifornskými ulicami preverený street luge, známy tiež pod názvom longbording. Kým base jumping sa dostal aj do našich končín, jazda na longborde sa našim rovinatým a kľukatým uliciam zatiaľ vyhýba. Nič to však nemení na tom, že nebezpečenstvo úrazu je pri tomto adrenalínovom športe takmer stopercentné.

O čo vlastne ide? Princíp je jednoduchý, street luge sa dá v skratke opísať ako jazda na skejtborde poležiačky. Jeho vznik bol logickým dôsledkom vymýšľania znudených skejtbordistov, ktorých prestal baviť klasický spôsob jazdy na doske s kolieskami. Do sveta prerazil z východného pobrežia Spojených štátov, kde mal na svoj vznik ideálne podmienky. Dlhé ulice s dostatočným sklonom. Odporcovia sánkovania po betóne však poukazujú na to, že bez zranení odchádzajú po šialenej jazde len tí najlepší.

Práve pre bezpečnosť menili svoj vzhľad aj samotné sánky. Od jednoduchých drevených dosiek s kolesami sa zmenili na sofi stikované zariadenie, podobné sánkam, ktoré používajú bobisti, a kde je ovládanie vyriešené poťahovaním lán. Čo sa však nezmenilo, sú brzdy. Pri street luge, kde sa rýchlosť nezriedka prehupne cez stokilometrovú rýchlosť, je ešte aj dnes zakázané používať akékoľvek mechanické brzdy. Preto majú jazdci na nohách topánky s mohutnou podrážkou.

Sú to jediné brzdy a často aj kormidlo. Ale prechod od jednoduchých drevených dosiek k dnešnej podobe „bobov“ bol zapríčinený aj radom problémov, ktoré street luge zaradili medzi najnebezpečnejšie športy na svete. Napríklad v počiatočnej fáze vývoja začali oleje používané v ložiskách pri prekročení určitej rýchlosti horieť alebo ložiská nepríjemne brzdili jazdu, teda ak sa celkom nerozdrvili alebo nevylomili v zákrutách, kde na ne bol vyvíjaný obrovský tlak.

Kolesá boli veľmi úzke, pri akomkoľvek manévri sa jazdec veľmi ľahko dostal do šmyku alebo z dosky spadol, presnejšie bol vystrelený ako projektil. Pre nekvalitné vybavenie a neznalosť spôsobu jazdy skončilo veľa pretekárov so smrteľnými zraneniami. Aj preto médiá dodnes označujú street luge za „jazdu pre samovrahov“.

Množstvo krajín dokonca tento šport absolútne zakázalo, v niektorých hrozí za street luge podmienka aj dnes. Ale tam, kde je dovolený, už jazdci k nemu pristupujú zodpovednejšie. Povinnou výbavou sú chrániče a prilby podobné tým, aké používajú jazdci F1. Dokonca oblek, ktorý sa na tento šport používa, je vyrobený z kombinácie kože a kevlaru. Veď stačí si uvedomiť, aká je priemerná rýchlosť, ktorú jazdci dosahujú. Pohybuje sa okolo hodnoty sto kilometrov za hodinu. A to len niekoľko milimetrov nad zemou.

Sekunda rozhoduje
Naopak o niečo vyššie nad zemou začína byť nebezpečný šport, ktorý môžeme prirovnať ku klopaniu na nebeskú bránu. Veď pri base jumpingu stačí aj tá najmenšia chyba a všetko sa môže skončiť tragédiou. Tak ako už názov naznačuje, base jumping je zoskok padákom z pevného bodu na zemi. Ale base okrem významu „základne“ vyjadruje aj skratku možných objektov, z ktorých sa dá skákať. „B“, po anglicky building, teda budovy, „A“ sú antény a stožiare, „S“ je span, čiže oblúk, kam patria tiež mosty a lanovky, a nakoniec „E“ znamená earth, teda zem, skaly či stromy.

Alfou a omegou base jumpingu je vystihnúť správny moment. Na rozdiel od klasických parašutistov skáču base jumperi z výšok obvykle nižších ako šesťsto metrov. Navyše títo skokani nepoužívajú záložný padák, lebo ten by sa im aj tak nestihol otvoriť. Celý skok trvá niekoľko sekúnd a padák otvárajú až tesne nad zemou. Práve z tohto dôvodu patrí base jumping k najnebezpečnejším športom na planéte. Za všetko hovoria aj štatistiky. Ročne sa v priemere zabije až pätnásť skokanov, čo je na pomerne malú základňu vysoké číslo.

Pritom pri base jumpe neexistuje univerzálny návod, ako sa vyvarovať chýb. Skokan je závislý iba od seba. Samozrejme, že skúsenosti musí skombinovať so spoľahlivým výstrojom, ktorý je špeciálne vyrobený práve na tento druh aktivity. Musí vedieť zvážiť silu a smer vetra, tvar základne, z ktorej sa chystá zoskočiť, ale dokonale musí poznať aj priestor, kde pristane. Ale to najdôležitejšie je vedieť si vyrátať dráhu a čas voľného pádu. Lebo aj sekundové omeškanie vytiahnutia padáka môže znamenať veľkú ľudskú škvrnu niekde dole pod mostom.

Čiernočierna tma
Vysokoriziková športová aktivita je aj speleologické potápanie, teda potápanie v podvodných jaskyniach. Stačí si uvedomiť, aké riziká čakajú na potápačov pri klasickom štýle potápania. Dusíková narkóza, nepríjemné vodné prúdy alebo najväčšia obava potápačov, choroba z dekompresie. Speleologické potápanie je pritom neporovnateľne náročnejší druh potápania, pri ktorom je potrebná kompletná výzbroj, a to ľudská, ako aj materiálna. Najväčšie riziko je spojené s tým, že ak sa vyskytne akýkoľvek problém, potápač nemôže len tak vyplávať na hladinu.

Najskôr je potrebné dostať sa z jaskyne, čo možno znie jednoducho, ale v jaskyniach, kde vládne absolútna tma, je to presne naopak. Najhoršie je to však s orientáciou, lebo v spleti podvodných jaskynných chodieb, ktoré vyzerajú z každého uhla úplne rozdielne, sa človek veľmi jednoducho stratí. Ďalším rizikom sú úzke priestory, kde sa môže potápačovi zachytiť a poškodiť časť výstroja. Stačí jeden neopatrný pohyb a hrozí úplné zanesenie jaskyne materiálom, napríklad pieskom, takže človek potom nevidí ani na meter pred seba. A nádej na záchranu je v prípade uviaznutia minimálna.

Drvivé percento potápačov, ktorí za svoje nadšenie pre potápanie tohto druhu zaplatili vlastným životom, boli jedinci, ktorí buď neboli dostatočne skúsení, vycvičení, alebo nedodržali pravidlá. Tento špecifi cký druh potápania je skutočne taký náročný, že ak nechcete skončiť svoju bádateľskú expedíciu „hore bruchom“, je nutné dlho a poctivo trénovať so skúseným trénerom, ktorý už bol v podmienkach, aké nájdete len v podvodných jaskyniach.

Základom bezpečnosti sú minimálne tri alternatívne zdroje svetla, lebo najväčšiu časť jaskýň tvoria kilometre a kilometre chodieb bez jediného lúča prirodzeného svetla. A v prípade, že zlyhá čo i len jedno z nich, platí jediné pravidlo. Vrátiť sa späť nad hladinu. Druhým rovnako dôležitým pravidlom je pravidlo tretín. Prvá tretina kyslíka je na cestu tam, druhá na cestu späť a jedna tretina ostáva ako záložná. Komu sa tieto zásady dodržať nepodarí, riskuje vážne zranenie. A ako zvyknú títo extrémni potápači medzi sebou vtipkovať: Jediné vážné zranenie je smrť.

Tvrdý dopad
Ďalším športom, či lepšie povedané extrémnou fyzickou aktivitou, kde život človeka visí na niekoľkých šnúrach, je skydiving. Ide v podstate o parašutizmus, no medzi týmito výrazmi sú určité rozdiely. Za parašutistu považujeme niekoho, kto po opustení lietadla okamžite otvára padák. Skydiveri majú radi voľný pád a padák otvárajú, až keď je takáto operácia nevyhnutná. Podľa dostupných štatistík od roku 2004 prišlo o život vyše tristodvadsať skokanov.

Paradoxne najviac úmrtí bolo v dôsledku zlého pristátia, už menej životov vyhaslo pri samotnom plachtení. Tento paradox má veľa spoločné s tým, že samotné otváranie padáka prebehne oveľa neskôr ako pri klasickom parašutizme. Aj preto je dopad často príliš prudký. Niekedy to nevydržia nohy, inokedy sú následky fatálne. Práve voľný pád je to, čo robí skydiving skydivingom. A aj keď tí, čo podľahli jeho čaru, tvrdia, že nejde o kaskadérstvo, ale o čistý šport, skydiving je spolu s base jumpingom stopercentný adrenalínový extrém. Často ho prirovnávajú k lietaniu bez krídel.

Väčšinou sa skáče z výšky štyritisíc metrov a padák sa otvára asi kilometer nad zemou, no sú aj odvážlivci, ktorí túto hranicu neustále posúvajú, a to pri rýchlosti dvesto kilometrov za hodinu. Našťastie moderné padákové súpravy sú v dnešných časoch také spoľahlivé, že časy „neotvorených padákov“ sa spomínajú len zriedka. A nakoniec, ak sa aj táto odchýlka od jedinej istoty stane, stále je k dispozícii záložný padák. Pre všetkých bojazlivcov existuje ešte AAD, ten sa vám hodí, ak od strachu stratíte vedomie. Je to prístroj, ktorý počas zoskoku neustále hodnotí rýchlosť a výšku, v ktorej sa nachádza. A ak sa ocitne vo voľnom páde v nízkej výške, prístroj automaticky aj bez zásahu človeka otvorí záložný padák.

Život na vlnách
Do rebríčka športov, ktoré nielenže nebezpečne vyzerajú, ale sú nimi aj v praxi, patrí aj rafting. V podstate jednoduchý šport, pri ktorom skupina vodákov snaživo zviera pádlo a ako-tak koriguje smer raftu v rozbúrenej rieke. Áno, raft znesie takmer všetko, prekoná akékoľvek nástrahy, ale horšie to býva s jeho posádkou. Hlavnou príčinou nebezpečných zranení a niekedy aj úmrtí je práve pád mimo člna. Divoká voda totiž nikdy nedáva druhú šancu.

Ak raz človek vypadne, voda ho zomelie ako mlynské koleso, a ak sa neutopí, tak sa umláti o kamene. Prilba v takýchto prípadoch určite nepomôže. A preto, že predvídať náladu vodného toku je príliš komplikované, platí pri raftingu jedno dôležité pravidlo. Dokonca v niektorých častiach sveta je poistené zákonom. Napríklad v západnej a južnej Európe. Tam sa nesmie jazdiť na viacmiestnych člnoch bez licencie Medzinárodnej raftingovej federácie IRF. Čo v praxi znamená, že na každom člne musí byť jeden licencovaný inštruktor.

Je pritom jedno, či ide o komerčnú akciu s vaším šéfom, zájazd, alebo pivný výlet s kamarátmi. Prítomnosť licencovaného „vodcu“ je dôležitá z niekoľkých dôvodov. Mal by odhadnúť sily svojej posádky, nekompromisne trvať na bezpečnostnom vybavení, kam patrí prilba a záchranná vesta, a tiež by mal dobre poznať úsek, ktorý sa chystá zraftovať. Aj preto sa raftu niekedy hovorí „autobus“. Má niekoľko pasažierov a len jedného šoféra. A ten by mal byť dostatočne zdatný previesť svoj živý náklad do cieľa v pôvodnom stave.

Holými rukami
Najrozšírenejší šport v tomto rebríčku „život berúcich“ športov je skalolezectvo. Konkrétne disciplína, ktorú tiež poznáme ako voľné lezenie. Pri tomto druhu zdolávania kolmých kamenných stien, ktoré prstom a špičkám lezcov ponúkajú len minimum záchytných bodov, sa využívajú karabíny, skoby a laná len na istenie. Lezec nemôže tieto pomôcky využiť na uľahčenie výstupu. Jediné, čo môže použiť, sú skúsenosti a vytrénované telo. A hoci je lano zárukou, že sa z lezca nestane len zárez na cepíne, nikdy by sa na to nemal spoliehať.

Skaly sú zradné a laná sa trhajú. Možno aj preto abeceda horolezectva pozná ešte jednu disciplínu, kde lano nehrá vôbec žiadnu úlohu. Ide o free solo. Je to lezenie bez akýchkoľvek istení a pomôcok. Lezie sa len v lezečkách a s magnéziom.

Táto extrémna verzia lezenia je veľmi nebezpečná a v prípade pádu hrozí bezprostredne smrť. Aj preto je táto forma výsadou skúsených borcov. Samotnému výstupu vždy predchádza dlhé zoznamovanie sa a študovanie cesty a rovnako k tomu patrí akási vnútorná harmónia, presvedčenie a odhodlanie. Pre mnohých je to spoznávanie vlastných schopností, zmierenie sa s osudom, keďže každý jeden výstup môže byť prvý aj posledný. Aj preto je free solo lezcov na svete len niekoľko. Veď ide o šport len pre vyvolených.