Knihy

Paul Auster: Muž ve tmě
(Prostor, 2009)

Asi najcharakteristickejší znak tvorby jedného z najvýznamnejších amerických autorov je schopnosť hovoriť o zložitých veciach jednoducho, ukolísať čitateľa realistickým príbehom a následne ho ohromiť nejakým magickým rozprávačským efektom. V prípade Muža v tme ide o účtovanie s vlastným životom, vojnou v Iraku a prelínanie viacerých príbehových línií. Autor dokáže majstrovsky kombinovať motívy paralelnej reality, špionážneho, biografi ckého, a dokonca milostného románu. Muž v tme sa začína typickým austerovským motívom – osobnou tragédiou, ktorá však iba otvára novú životnú etapu hlavného hrdinu. Augustín Brill – sedemdesiatdvaročný recenzent na dôchodku nemôže po autonehode chodiť, a tak býva so svojou rozvedenou dcérou a 23-ročnou vnučkou vo Vermonte. Trpí nespavosťou a hlavou sa mu preháňajú rôzne temné spomienky. Aby ich zahnal, začne sám sebe rozprávať príbehy. Čas Brillovho rozprávania trvá iba jednu dlhú noc, kým čas jeho príbehov je veľmi rôznorodý. Hneď na úvod ponúka svoj najdlhší a najbizarnejší príbeh o kúzelníkovi Owenovi Brickovi, ktorý sa zobudí a zistí, že sa ocitol v paralelných Spojených štátoch, ktoré sa po zvolení prezidenta Georga W. Busha začali vyvíjať úplne inak. Nezažili 11. september 2001 ani vojnu v Iraku, zato v nich však zúri občianska vojna.

Bricka poveria vážnou úlohou – má zabiť človeka, ktorý to celé vymyslel – teda samotného Augustína Brilla. Augustín v božskej úlohe autora stvoriteľa preto Brickov príbeh radšej rýchlo uzavrie a ďalej komentuje svoje obľúbené fi lmy, spomína na krutosti druhej svetovej vojny, rasové nepokoje a všetko uzatvára spomienkami na svoju mŕtvu manželku Sonyu a strašnú smrť manžela jeho vnučky Titusa v Iraku. Svet je plný zázrakov, lásky, ale aj hrôzy, bolesti a smútku. A život napriek všetkému ide ďalej.

Arsen Revazov- Osamocení 12
(Argo, 2009)

Ak chcete spoznať novú polohu súčasnej ruskej litaratúry, nenechajte si ujsť nový „román – fusion“ autora Arsena Revazova Osamocení 12 (Argo, 2009). Tento debut štyridsaťročného majiteľa prestížnej moskovskej PR agentúry umožňuje spoznať novú polohu súčasnej ruskej literatúry. Román sa pohybuje na pomedzí umelecky hodnotnej prózy a béčkového trileru a vyvolal už pred štyrmi rokmi obrovský rozruch. Základná dejová línia je jednoduchá – mladý muž, nazývaný Chemik, je nájdený vo svojom byte s odrezanou hlavou a jeho traja priatelia sa pokúšajú zistiť, kto mu túto fatálnu udalosť spôsobil a čo sa vlastne stalo. A tak autor svojich hrdinov vedie (niekedy trochu násilne) z Moskvy do Jeruzalema, koptského chrámu cez väzenie, pravoslávny kláštor na odľahlom severe Ruska, haciendu krstného otca vladivostockej mafi e, japonský zenový kláštor až po chrám tajnej sekty, ktorý sa nachádza v jednej zo zabudnutých staníc moskovského metra. V rýchlom slede sa striedajú miesta, nálady, úvahy, anekdoty, útržky rôznych reálií, neraz aj s odkazmi na konkrétne webové stránky.

To všetko vytvára pestrú mozaiku príbehov, emócií a obrazov. Zvláštnu úlohu tu majú aj odkazy na konkrétnu hudbu dokresľujúcu náladu jednotlivých situácií. A tak si čitateľ môže na autorovo odporúčanie pustiť na serveri YouTube súčasné ruské, izraelské, japonské či iné kapely ako soundtrack. Román však okrem mnohých odbočiek a intertextuálnych odkazov približuje aj súčasný život v Rusku z úplne iného uhla, než sme na to boli dosiaľ zvyknutí. Arsen Revazov v prípade románu Osamocení 12 akoby skúmal, čo všetko jeho románový experiment s kombináciou akčného príbehu a faktografi ckej záťaže z rôznych oblastí prinesie. Na môj vkus je to trochu guláš, určite by som autora neprirovnával k Haruki Murakamimu

Dado NAGY

Hasan Om Hadi- Čo som hľadal a koho som našiel
(Slovart, 2008)

V knižke, ktorú práve držíte v rukách, opisujem svoje cesty po krajinách, ktoré som mal možnosť vidieť, „žiť s nimi, cítiť, ochutnať a ovoňať“. Začiatok predslovu je autorov prísľub čitateľovi, čo mu ponúka zo svojich ciest. To, že je autor výborný fotograf, zistíte hneď po zbežnom prelistovaní. To, čím je táto kniha iná, je výpovedná hodnota portrétov ľudí a ich životov. Ste pozvaní k nim domov, k práci aj k oddychu, do krajiny, ktorá je ich domovom. Hasan človeka podáva ako kompletnú bytosť s tvárou, často s rukami či inými detailmi, a tým dopĺňa tušenie, kto je pred vami. Každý človek na fotke vzbudzuje zdravú zvedavosť, ako je vlastne možné, že sa fotograf dostal tak blízko, že je prijatý, a tým aj každý, kto sa na fotografi u pozrie. Postupne sa čitateľ stáva cestovateľom a putuje cez Turecko, Irán, Pakistan, Čínu, Laos, Thajsko, Malajziu, Indonéziu až do... Kam vlastne? Tak ako človek mienil a život mení, tak dopadla aj moja cesta, – píše autor v závere.

Jednoduchým spôsobom písania sú podávané opisy krajín a veľmi zbežne pomery v nich. Cestami, ktoré Hasan absolvoval priam symbolicky, od veľkých širokých asfaltiek cez miestne komunikácie plné jám až po vyšliapané úzke chodníčky, sa čitateľ dostáva z veľkej kultúry až do hĺbky jednoduchého človeka. Tu je celá námaha okolia a všetkých všeobecných spoločenských pravidiel celkom zbytočná. Ostáva človek, na ktorého si odkázaný. Čitateľ prežíva radosti s ním, ale aj tie najintímnejšie chvíle, často podávané cez živé príbehy. Práve spomenutý jednoduchý spôsob textu je obrazom jednoduchosti vnútra autora. Tá mu pomáha prekonať akékoľvek bariéry, učí chápať ľudí, ich spôsoby a čo je silnejšie – ich zmysel života.

Učí jednoducho dávať, ale učí aj prijímať z mála. Čitateľovi príde vhod prijať túto jednoduchosť písania, ktorá uľahčuje pochopiť aj tie najkomplikovanejšie vzťahy v krajinách. Hasan sa v knižke nesnaží riešiť nič iné, len svoje nutné potreby, pričom sa občas nevyhne hodnoteniu momentálnej situácie. Medzi fotografi ami sa vzácne vyskytnú pohľady na krajiny, chrámy či iné turisticky zaujímavé miesta. Ako sa mení vzhľad krajiny od začiatku knihy smerom ku koncu, mení sa jemne aj spôsob podávania textu. Stáva sa vyzretejším, okresanejším, štylisticky bohatším. Určite je to spôsobené aj rokmi, počas ktorých bola kniha písaná, ale i vnímaním autora. Cestami aj on dozrieva, ako sám píše, inak „chutí“ on i všetko, čo podáva. Ľudia sú tými prísadami a vôňami v jeho polievke sveta.

Mária MELICHERČÍKOVÁ

Hudba

Pascal Comelade „The No Dancing“
(Because, 2008)

Pascal Comelade hrá experimentálnu alternatívnu hudbu, ktorá nielenže neohrozuje nervy poslucháčov, ale ešte ich aj hladká. Pochádza z francúzskeho univerzitného mesta Montpellier, no žije v španielskej Barcelone, epicentre dnešnej románskej hudobnej scény, typickej revolučnosťou. Má už 54 rokov a v diskografi i 40 albumov, ak do nej zahrniem aj jeho hudbu k fi lmom a bočné projekty. Každý je malou udalosťou. Ten najnovší s názvom The No Dancing vyšiel minulý rok v novembri a je kompiláciou drobností majstra z rokov 1997 – 2007. Obsahuje komorné skladby, kratučké, prevažne inštrumentálne, akustické, a napriek tomu, že Pascal býva zaraďovaný do kategórie avantgardistov, nemá ďaleko ani k tvorbe romantických skladateľov. Kritici jeho skladbičky pobavene nazývajú vreckovými symfóniami. Niektoré evokujú svet imaginárnej ríše divov, miestami vyznievajú roztomilo naivne, hravo, nostalgicky, no aj parodicky, a pripomenú dvoch podobných skladateľov, Erika Satieho z minulosti a Hauschku zo súčasnosti.

Pascal vytvára pomocou arzenálu hudobných hračiek z bazáru atmosféru starých šantánov a cirkusov, zaznejú plastové trúby, hra na pílu, chvejivý zvuk thereminu, počuť akordeón, harmoniku, klavír, miniatúrny organ, xylofón, zvonkohru, saxofón, tubu, trombón, bendžo a rôzne malé gitary dotvárajúce pečať jeho soundu. Celé to má akoby duchovnú líniu pohybujúcu sa medzi dvoma hudobnými pólmi nášho sveta, medzi etnickým a moderným. Verziu slávnej Weillovej piesne September Song spieva Pascalov kamarát Robert Wyatt a jeho hosťom je aj anglická speváčka PJ Harvey. Tento album môže poslucháčov uviesť na cestu vedúcu k objavu, že románska scéna ponúka viac zaujímavej alternatívnej hudby ako anglická. Okrem toho pôsobí ešte aj väčšmi esthétiquement, ako hovoria Francúzi.

The Leisure Society „The Sleeper“
(Willkommen Records, 2009)

Anglická hudobná scéna v posledných rokoch neoplýva novými veľkými talentmi. Týka sa to aj tej nezávislej, módnej vzdorovitosti proti komerčnosti, no keď vystrie dlaň, hodnoty treba hľadať lupou. Zdá sa však, že jednou zo sľubných nádejí je skupina The Leisure Society. Ponúka niekoľko pôsobivých skladieb. Nevyznievajú totiž priemyselne, akoby vypadli z pásovej výrobnej linky. Majú pekné melódie a skupina sa vyhýba negatívam, akými sú stavanie predností na agresívnosti, vulgárnosti a samoúčelných zvukových efektoch. Hrá moderný folk, kombinovaný prvkami popu, rocku a náznakovo i vážnou hudbou. V niektorých pasážach nadobúda impresionistickú atmosféru, čo je podmienené i použitím množstva rozličných akustických nástrojov. Jej líder Nicholas „Nick“ Hemming, spevák a skladateľ, hrá na gitary, mandolínu, bendžo. Z jeho speváckeho prejavu miestami cítiť sirupovú melanchóliu, no je mužný, chvíľami trošku pripomína Jima Morrisona a hudbu starých Kinks, no najviac sa približuje k dnešnej americkej folkovej vlne.

Skrátka, je to väčšmi altcountry, aké hrá Sufjan Stevens, ako klasický folk z Británie. Vyžaruje z neho i niečo letné, bezstarostné, evokujúce Kaliforniu 60. rokov minulého storočia a v zhode s názvom skupiny i niečo víkendové, relaxačné, dokonca i pastorálne a fi lmové. Jeden z členov kapely je herec, druhý režisér a jej líder komponoval aj hudbu k fi lmom. Nedávno boli nominovaní na ocenenie Ivor Novello. Nick o tom povedal: „O tej cene som často čítal a potom som rozmýšľal, ako by som ju mohol vyhrať, keď sú rozhodujúce kritériá umelecké a nie komerčné.“ Ušľachtilý cieľ. Výsledok? Album The Sleeper. Obsahuje aj také čarovné piesne ako Are We Happy?

De Phazz & The Radio Bigband Frankfurt „Big“
(Phazz-a-delic, 2009)

Azda ani neexistuje ideálnejšia kapela na moderný ples v elegantnom štýle ako De Phazz, ktorá v Nemecku patrí už dlhé roky k najlepším. Samozrejme, ak hrá aj s orchestrom a celou parádou, tak ako na koncerte v ukrajinskom Kyjeve. Ukážku z tohto koncertu je možné vidieť aj na najznámejšom “tube”. Začne skladbou Jazz music, známou dlhým povzdychnutím „džéééz“ v refréne. Snaha vkusne spojiť elektronickú hudbu s džezom a rôznymi druhmi popu z celého sveta, predovšetkým z Latinskej Ameriky, je evidentná, korunovaná hudobným koktailom s farbami nekonečného množstva štýlov: nu-jazz, soul, reggae, lounge, ambient, bossa nova, mambo, samba, tri-hop, DnB, a tak to ide ďalej až za obzor, kam nedovidíme. Za tým všetkým stojí Pit Baumgartner, umelecký šéf kapely, producent, skladateľ, ktorý do svojich elektronických koláží umne začleňuje akustické nástroje, staré druhy hudby s novými, a dokonca urobil cnosť aj z gýčovitosti, keď zužitkoval štýl nemeckých šĺágrov z polovice minulého storočia, napríklad v skladbe Dummes Spiel.

Napriek tomu, De Phazz pôsobia inteligentne, ponúkajú nám totiž zábavu na vysokej umeleckej úrovni. Možno i preto, že Pit bol ovplyvnený Heidelbergom, kde vyrastal, mestom vzdelanosti. Album Big obsahuje zbierku starších skladieb projektu De Phazz v nových aranžmánoch s prispením big bandu frankfurtského rozhlasu. Áno, celok vyznieva trošku estrádne, no šarmantne a zároveň i moderne a multikultúrne. Rovnako ako tvárny prejav Pat Appleton, jednej zo speváčok De Phazz, ktorá má nemecko-libérijské korene. Odporúčam predovšetkým skladby The Mambo Craze, Belle de Jour, Something Special.

Jozef ORGONÁŠ

DVD

James Bond 007 – Quantum of Solace
(Quantum of Solace James Bond 007, Veľká Británia / USA, 2008, réžia: Marc Forster)

Reštart bondovskej série pokračuje vo veľkom štýle, po tom, čo pred troma rokmi režisér Martin Campbell predstavil celkom nového Bonda, drsnejšieho, urputnejšieho, šialenejšieho, a celý svet zostal v nemom úžase, prichádza so svojou víziou režisér Marc Foster a z trosiek bondovského mýtu už skutočne nezostáva kameň na kameni. Razantná akcia nás do príbehu vpraví len pár momentov po tom, ako záverečné titulky Casina Royale prerušili Bondovo trúchlenie nad chladnúcim telom Vesper Lyndovej. Bondovým cieľom sa stane pomsta, zapletie sa však do intrigy omnoho komplikovanejšej, ako sa komukoľvek spočiatku mohlo zdať. Bond sa ocitá sám, čelí nielen tradične démonickému arcizloduchovi, ale aj zrade vo vlastných radoch, takže zostáva bez podpory M a Mi6. Misia ho zavedie na Haiti, kde nájde spriaznenú dušu v podobe tiež mstiacej sa Camilly (Olga Kurylenková) a dej ďalej uháňa vpred ako stádo splašených koní až k veľkému, nezadržateľnému fi nále. Bondovky boli vždy najprv o efektoch a akcii, až potom o príbehoch, Quantum of Solace sa však zrieka aj tejto tradície a spriada príbeh taký košatý, že by sa zaň nemusel hanbiť žiadny serióznejší psychologický triler.

Režisér Marc Foster, až dosiaľ spájaný predovšetkým s fi lmami, z ktorých umelecké ambície trčia všetkými smermi, sa jednoducho nezaprel a do Bonda naťahal toľko emócií, že to inak kompaktný šík fanúšikov série rozdelilo na dva tábory. Jedni nového Bonda nekriticky obdivujú, druhí mu naopak nevedia prísť na meno. Obe strany sa však zhodnú minimálne v tom, že akcia v novom Bondovi sa znova vydarila. Po inšpiráciu sa síce zašlo k agentovi Jasonovi Bourneovi, ale prekážalo by to len v tom prípade, ak by sa v umelcovi Marcovi Fosterovi neskrýval veľmi zručný remeselník s výrazným cítením akčných scén. Nová bondovka vychádza na DVD už tradične v niekoľkých podobách, jedno DVD s fi lmom, dvoj DVD s kopou bonusových materiálov, a kto sa rozhodne vstúpiť do bondovskej sekty až teraz, pre toho je na trhu znova box so všetkými dvadsiatimi dvoma bondovkami pekne pokope.

Labyrint lží
(Body of Lies, USA, 2008, réžia: Ridley Scott)

Režisér Ridley Scott patrí v súčasnom Hollywoode ku generácii tvorcov, ktorí už nemusia nikomu nič dokazovať, naopak, tešia sa statusu veľkých režisérskych hviezd, ktorých mená v titulkoch sú synonymom tej najvyššej akosti. Akoby aj nie, po Votrelcoch, Blade Runnerovi, Thelme a Louise, Gladiátorovi, zostrelenom Čiernom jastrabovi, Kráľovstve nebeskom či Americkom gangstrovi je Ridley Scott už nespochybniteľná autorita. O to sympatickejšie na Scottovi je, že neskúša žiť zo starých zásluh a v relatívne krátkych intervaloch nakrúca nové, vždy zaujímavé veci. V Labyrinte lží, dosiaľ poslednom veľkom fi lme, sa Scott podujal spracovať svojím spôsobom horúcu látku vojny proti terorizmu a jej celkom konkrétnych blízkovýchodných podôb. Agent CIA v teréne Roger Ferris pátra v Jordánsku po celosvetovo hľadanom teroristovi, aktuálne zodpovednom za útoky v Európe. Z centrály v USA ho pri jeho pátraní sprevádza a svojím spôsobom riadi šéfujúci agent Ed Hoff man, intrigujúci, hrajúci vždy niekoľko špionážnych hier naraz, a preto nespoľahlivý.

Práve on je zodpovedný za to, že operatívec zlyháva a hľadá pomoc u jordánskej tajnej služby. Jej charizmatický vodca Haní síce na spoluprácu kývne, ale len pod podmienkou, že sa bude hrať otvorená hra, teda čosi, čo, ako sa zdá, CIA vôbec nemá vo svojom slovníku. Situácia sa ďalej komplikuje, spravodajské hry naberajú obrátky, chvíľu to vyzerá, že to dopadne najhoršie, ako môže, keďže sme však stále v americkom fi lme, tí dobrí nakoniec vyhrávajú. A práve to je problém, tí dobrí totiž nemusia byť práve tí najlepší. V Labyrinte lží Scott na pôde tradičného špionážneho trileru rozohráva politicky nekorektnú akčnú drámu, z veľkej miery postavenú na precíznych hereckých výkonoch Leonarda DiCapria, Russella Crowea a nehviezdneho, ale o to presvedčivejšieho Marka Stronga, ktorý v úlohe Haního spoľahlivo prehráva oboch hlavných hrdinov.

Simpsonovci: Sezóna 1.
(The Simpsons: Complete Season 1, USA, 1989, tvorca: Matt Groening)

Prvá séria Simpsonovcov na DVD je udalosť o to výnimočnejšia, že sa o nej na špecializovaných webových stránkach a v internetových obchodoch intenzívne hovorí od roku 2007, keď bolo vydanie ohlásené prvýkrát. Niekoľkonásobné odkladanie titulu, problémy s vlastníkom autorských práv i zdanlivo vysoká predpokladaná cena spôsobili, že vydávanie jedného z najdôležitejších seriálov vôbec dlho vyzeralo ako nesplnený a nesplniteľný sen nielen fanúšikov, ale všetkých, čo majú Simpsonovcov radi. Vlastniť originály Simpsonovcov v časoch, keď si ich každý môže ukradnúť z internetu, je svojím spôsobom výsada, morálne gesto potvrdzujúce, že za niektoré veci sa jednoducho patrí náležite zaplatiť. Simpsonovci sú už klasika a kult, prvá séria sa začala vysielať v roku 1989, seriál teda tento rok na jeseň oslávi svoje dvadsiate výročie. Za ten čas sa Simpsonovci stali čímsi viac ako jedným z najdlhšie vysielaných seriálov v prime time, stali sa kultúrnou inštitúciou s vlastnými heslami v slovníkoch a v neposlednom rade sa stali veľmi slušne zarábajúcim priemyslom.

Prvá séria vychádza na troch DVD, obsahuje trinásť epizód a doplňujúce bonusové materiály, medzi ktorými nechýbajú nikdy nepublikované zábery, animácie Barta, dokument, ako sa robia Simpsonovci, a dokonca ukrytý bonus, čo sa už dnes veľmi nevidí. Simpsonovci navyše vychádzajú v plne lokalizovanej verzii, čo znamená, že sa môžeme tešiť na vynikajúci český dabing, ktorý poznáme z televízie. Práve on bol jedným z dôvodov, prečo sa vydanie DVD tak odkladalo, v každom prípade počkať si sa v tomto prípade jednoznačne vyplatilo.

Juraj MALÍČEK