Na iných stránkach v našom magazíne nájdete článok o veľkej vlakovej lúpeži, ktorá sa odohrala v roku 1963 v Anglicku. Tento čin zlodejov z Veľkej Británie však bol iba slabým odvarom toho, čo „dokázali“ desať rokov predtým v bývalom Československu komunisti.

Bol piatok 29. mája 1953. Vedenie KSČ rozhodlo, že niekto musí verejne prehovoriť a vyvrátiť šíriace sa povesti o pripravovanej menovej reforme. Pôvodne mal v rozhlase vystúpiť nie príliš známy Antonín Novotný. Ten sa však ohradil: „Prečo ja? Nech prehovorí Zápotocký, to je autorita, tomu ľudia veria.“ Prezident republiky to naozaj urobil. Vedome klamal, aj keď vedel, že lož vzápätí vyjde najavo. Do dejín vstúpil nezabudnuteľným výrokom: „Buďte bez obáv, naša mena je pevná a menová reforma nebude!“

Predohra alebo krachujúce znárodnené podniky a prázdne pulty obchodov
Len päť rokov stačilo komunistom, aby priviedli vyspelú a svetovou vojnou nie príliš poškodenú československú ekonomiku na pokraj hospodárskeho krachu. Neracionálny hospodársky systém a nezmyselné ideologické zásahy do ekonomiky vytvorili obrovský štátny dlh. Začiatkom 50. rokov vedenie Československa kopírovalo všetko, čo robil Sovietsky zväz.

Komunistickému režimu nepohodlní občania končili vo väzeniach, v pracovných táboroch a na šibeniciach. Ostatní mali s nadšením budovať svetlé zajtrajšky. Tlač denne prinášala správy o budovateľských úspechoch a prekračovaní plánu. Realita však bola iná. Hospodárstvo sa orientovalo najmä na ťažký priemysel. Z kedysi prosperujúcich podnikov sa tak stali prívesky kolosov, spotrebný priemysel sa utlmoval a likvidovanie živností zrušilo sieť služieb.

Občania síce mohli byť spokojní s rastom zamestnanosti a platov, peniaze však v podstate nemali kde minúť – zoznam úzkoprofi lového tovaru sa pomaly, ale isto rozrastal. Centrálne plánované hospodárstvo nedokázalo ani osem rokov po vojne zabezpečiť dostatok potravín a oblečenia a väčšina tovaru bola stále na lístkový prídel. Existoval síce aj voľný trh, ceny na ňom však boli výrazne vyššie.

A to nielen pri potravinách. Navyše nie každý mohol na viazanom trhu nakupovať. Ľudia označení režimom ako „nepriateľské živly“, teda bývalí podnikatelia, vyšší štátni úradníci, obchodníci, živnostníci či dedinskí boháči prídelové lístky nedostávali, takže museli platiť niekoľkonásobne vyššie ceny na voľnom trhu. V tejto situácii, samozrejme, prekvital aj čierny trh. Neúnosnosť tejto situácie si začali rýchlo uvedomovať aj predstavitelia štátu.

Rozhodnutie alebo dve muchy jednou akciou „Guľomet“
Prehlbujúcu sa ekonomickú krízu museli komunisti okamžite riešiť. V novembri 1952 Klement Gottwald navrhol zrušenie prídelového systému a menovú reformu. Ústredný výbor strany návrh schválil. Konkrétnu podobu reformy mal vypracovať nomenklatúrny ekonóm Václav Hůla s tímom odborníkov. Projekt prísne tajili a okrem jeho autorov informovali o jeho príprave len pár ľudí z vedenia strany a štátu. Chýbať, samozrejme, nemohli špecialisti zo Sovietskeho zväzu. Reforma nemala iba postaviť na nohy ekonomiku. Mala aj ideologické pozadie s cieľom citeľne postihnúť zvyšky kapitalistických živlov.

V decembri 1952 ukončili prípravu jej teoretickej časti. Následne dostala moskovská tlačiareň Goznak objednávku na tlač nových československých bankoviek. Napriek prísnemu utajeniu prenikli medzi ľudí kusé informácie. Tie vyvolávali množiace sa fámy. Na jar 1953 už bolo verejným tajomstvom, že republiku čaká menová reforma. Ľudia sa snažili míňať čo najviac. Masovo nakupovali všetko, čo sa dalo. Prípadne si peniaze ukladali na vkladné knižky, ktorých sa vraj reforma týkať nemala. Naopak ďalší úspory vyberali, keďže sa dopočuli, že hotovosť sa bude vymieňať vo výhodnejšom kurze.

Prudko stúpol predaj alkoholu, vo fabrikách sa množili absencie. Nepomohlo ani lživé vyhlásenie Antonína Zápotockého, ktorý sa po Gottwaldovej smrti stal novým československým prezidentom. V rozhlasovom prejave 29. mája 1953 ľudí ubezpečoval, že chýry o pripravovanej menovej reforme nie sú pravdivé a šíria ich nepriatelia ľudovodemokratického zriadenia, ktorí sa nevedia zmieriť s tým, že republika pod vedením komunistickej strany napreduje. Zápotocký vedome klamal, do spustenia menovej reformy chýbali v čase jeho rozhlasového príhovoru už len hodiny.

O tom, že sa komunisti báli reakcie národa, svedčí fakt, že už 28. mája uviedli do stavu najvyššej pohotovosti všetky bezpečnostné zložky. V rámci akcie s názvom „Guľomet“ zmobilizovali aj Ľudové milície, ozbrojenú zložku komunistickej strany. V sobotu 30. mája im prečítali tento rozkaz:

„Súdruhovia príslušníci Ľudových milícií, dnes bude v rozhlase a v zajtrajšej dennej tlači zverejnené uznesenie vlády Československej republiky a Ústredného výboru Komunistickej strany Československa...

Všetci členovia strany, osobitne príslušníci Ľudových milícií, ozbrojenej päste strany, sa postavia do bojovej pohotovosti za presadzovanie tohto uznesenia... Zaistite vzorné vykonanie všetkých rozkazov a úloh! Vpred, vpred, naspäť ani krok!“ Pražské sídlo ústredného výboru strany začala dokonca strážiť armáda. Prísne opatrenia sa dotkli aj zamestnancov Štátnej banky. Tí, čo sa o reforme dozvedeli deň pred jej spustením, nesmeli odísť domov. Internovali ich na pracoviskách a odpojili im telefóny. Širšie vedenie strany sa o všetkom, a najmä o detailoch reformy, dozvedelo na zasadnutí jej ústredného výboru v sobotu 30. mája 1953. Ani odtiaľto nesmel nikto odísť, kým neinformovali verejnosť. K tomu malo dôjsť v ten istý deň.

Ožobráčený národ alebo veľký úspech pracujúceho ľudu
Krátko po 17. hodine vystúpil v rozhlase predseda vlády Viliam Široký. Oznámil, že Československo čaká menová reforma a staré bankovky budú platiť iba do 1. júna. Menovú reformu označil za veľký úspech československého pracujúceho ľudu. Vyhlásil, že kurz novej koruny bude pevne napojený na sovietsky rubeľ – najpevnejšiu menu sveta. Oznámil, že ceny aj platy sa prepočítajú kurzom 5 : 1. Nepovedal však celú pravdu. Ľudia boli, samozrejme, zaskočení, peniaze už prakticky nemali kde minúť.

Predajne navyše dostali príkaz, aby v sobotu 30. mája zatvorili už o 17. hodine. V nedeľu ostali rovnako všade zatvorené. Národ tak zaútočil na pohostinské zariadenia a snažil sa čo najviac starých peňazí prejesť a prepiť... Šokujúcu pravdu – teda podrobnosti menovej reformy – sa národ dozvedel na druhý deň v nedeľu z mimoriadneho vydania novín. Občania si mohli vymeniť staré peniaze za nové od pondelka 1. júna do štvrtka 4. júna takto:

- Za 300 starých korún dostali 60 nových (v pomere 5 : 1), každú ďalšiu korunu nad 300 už vymieňali v pomere 50 : 1.

- Výhodnejšie prepočítavali vklady v Štátnej sporiteľni alebo v Štátnej banke.

- V pomere 5 : 1 prepočítavali celých 5 000 korún. Následne:
* čiastky nad 5 000 do 10 000 v pomere 6,25 : 1
* čiastky nad 10 000 do 20 000 v pomere 10 : 1
*čiastky nad 20 000 do 50 000 v pomere 25 : 1
* vklady nad 50 000 v pomere 30 : 1

Týkalo sa to však len vkladov do 15. mája. Vklady uskutočnené po tomto dátume sa prepočítavali v pomere 50 : 1.

- V prospech štátu prepadli:
* úspory na „viazaných vkladoch“ (boli zablokované pri menovej reforme v roku 1945)
* náhrady za znárodnenie majetku
* životné poistky, na ktoré si ľudia platili často po celý život

- V obchodoch sa dalo ešte istý čas nakupovať tovar za nové ceny aj za staré peniaze v pomere 50 : 1. V hotovosti sa teda dalo vymeniť iba 300 korún v kurze, o akom hovoril predseda vlády. Každá ďalšia koruna sa už prepočítavala v pomere 50 : 1! To znamená, že namiesto tristo korún dostal občan šesťdesiat a rovnakú sumu dostal aj za ďalších 3 000. Za rodinu mohol peniaze v hotovosti meniť iba jeden jej člen a iba raz. Každú výmenu pritom zaznamenali pre potreby ŠtB, ktorá tak dostala podrobné informácie o tom, kto má koľko peňazí. Komunisti však nezabúdali na zadné vrátka.

Preto funkcionárom strany, príslušníkom bezpečnosti alebo dôstojníkom armády sa pritom menili všetky peniaze v kurze 3 : 1, milicionárom 5 : 1. Aj bežní ľudia sa snažili prísne podmienky obísť rôznymi spôsobmi. V tlači sa v tom čase napríklad objavila správa, že v Dunajskej Strede posielali niektorí nemajetných Rómov vymieňať vysoké sumy. Občanov teda menová reforma úplne ožobráčila. Avšak štátne podniky, ktoré boli pred krachom, sa zrazu zbavovali dlhov. Vtedajší minister fi nancií Jaroslav Kabeš označil reformu za nástroj triedneho boja. Západná tlač za veľkú peňažnú lúpež.

Búrka alebo protesty potlačené silou
Menová reforma národ pobúrila. V Bratislave sa ako reakcia objavil na múre nápis: „Nechceme komunistickú diktatúru!“ Letáky s výzvou: „Žiadame slobodné voľby, odíďte, červení fašisti!“ niekto zase porozhadzoval v Děčíne. V 129 podnikoch po celej republike vypukli štrajky, do ktorých sa zapojilo takmer štyridsaťtisíc ľudí. Nepokoje sa preniesli aj do ulíc. Mohutné demonštrácie rozháňali policajti, milicionári a vojaci napríklad v Ostrave a v Bohumíne. Najsilnejšie nepokoje však zaznamenala Plzeň.

Pobúrení ľudia sa tam dokonca zmocnili radnice a ovládli mestský rozhlas, prostredníctvom ktorého vyzývali na odpor a volali na slávu Masarykovi a Benešovi. Hrozilo, že situácia v Plzni prerastie do skutočnej revolúcie, a tak tam zo širokého okolia stiahli okrem policajných aj ozbrojené jednotky armády, pohraničnej stráže a štátnej bezpečnosti. V centre Plzne sa zhromaždilo asi 20-tisíc ľudí. Dav skandoval: „Chceme slobodné voľby, chceme novú vládu!

Chceme svoje peniaze!“ Ľudia zaútočili na radnicu – vtedajšie miestne sídlo strany. Z jej okien vyhadzovali vlajky, busty a portréty komunistických pohlavárov. Jedna zo skupín ovládla mestský rozhlas. Mestom sa tak niesli sokolské piesne a protikomunistické heslá. Ozbrojené zložky rozohnali demonštrantov za použitia samopalov. V podvečerných hodinách odpor ustal. Výsledkom konfl iktov bolo viac než dvesto zranených. Prvé protikomunistické povstanie vo východnej Európe, ako sa plzenské udalosti tiež označujú, trvalo krátko.

Večer už mesto opäť ovládli komunisti. Nasledovala vlna zatýkania a domových prehliadok. Udavači a tajní mali doslova žatvu. Vo väzení a v uránových baniach skončili stovky ľudí, údajného iniciátora nepokojov odsúdili na trest smrti a popravili. Mnohých ďalších vyhodili z práce či vysťahovali do odľahlejších častí krajiny. Menová reforma v Československu tak priniesla prvé, aj keď veľmi krátke protikomunistické povstanie v celom európskom sovietskom bloku.

Ceny tovarov v roku 1953 na viazanom a voľnom trhu

Ukradnuté miliardy alebo oslobodenie robotníckej triedy – od peňazí
Samotná menová reforma mala hrozivé dôsledky. Aj keď mala zlikvidovať zvyšky majetnejších skupín obyvateľstva, tvrdo postihla najmä mladé rodiny, dôchodcov a robotnícku vrstvu, ktorou sa komunisti tak radi oháňali. Naopak štát sa veľmi obohatil. Ľudia si prišli v hotovosti vymeniť 38 miliárd korún, za ktoré dostali 1,4 miliardy nových. Ďalších 37 miliárd mali v čase vyhlásenia reformy na vkladných knižkách, zostali im 4 miliardy. Viazané vklady, ktoré bez náhrady zrušili, dosahovali výšku 80 miliárd korún. Menovou reformou z roku 1953 získal štát napokon 3,5 miliardy korún v novej mene.

Priemerný plat bol vtedy približne 800 korún. Menová reforma tak mala viacero patologických následkov: pokles pracovnej morálky, alkoholizmus, pokles uzatvorených manželstiev, nárast samovrážd... 1. júna 1953 sa v Československu skončila rozprávka o tom, že komunizmus má oslobodiť robotnícku triedu. Menovou reformou sa ukázalo, že predmetom krutých komunistických experimentov je bez výnimky celá spoločnosť. Hrubo to narušilo dôveru obyvateľov k štátnej moci. Od menovej reformy vládli komunisti v Československu defi nitívne nie demagógiou, ale iba strachom a represiami.

Sovietske koruny
Menová reforma v roku 1953 zaviedla papierové peniaze s neúčelnou hodnotovou skladbou (3- a 25-korunáčky), navyše vzdialené domácej výtvarnej tradícii. Navrhli ich grafi ci moskovskej ceninovej tlačiarne GOZNAK Sergej Akimovič Pomanskij a Jurij Ivanovič Sokolov. Päť týždňov, ktoré mali na spracovanie návrhov platidiel, im neumožnilo hľadať samostatné výtvarné riešenia. Použili preto riešenia starších sovietskych platidiel a cenín.

Vzorom štátoviek po 1, 3 a 5 Kčs boli sovietske 1-, 3- a 5-rubľovky z roku 1922. Líce 3-korunáčky je zjednodušená variácia storubľovej obligácie z roku 1952, líce 25-, 50- a 100-korunáčky je inšpirované lícom 3-rubľovky z roku 1938, ruby týchto bankoviek sú riešené podľa storubľovky z roku 1947. Líce 10-korunáčky má spoločné prvky s československou korunovou poukážkou z roku 1944 a s rumunskou 10-leiovkou, ktorú v GOZNAK-u tlačili v roku 1951. Rub 10-korunáčky vznikol zjednodušením líca 50-rubľovky z roku 1947.

Ceny tovaru v obchodoch po menovej reforme