Z ročných období má Venezuela len leto a zimu, pričom leto trvá od novembra do apríla a je suché, zima prináša dážď a vládne od mája do októbra. Venezuelská konštantná teplota je tridsať stupňov. V lete však málokedy klesá pod tridsaťpäť. Okrem prírody je pestrá aj politická situácia, a hoci politické excesy vládnej garnitúry príliš neobmedzujú turistický ruch, byrokratické nezmysly pocíti asi každý, kto v Caracase vystúpi z lietadla.

Venezuela je však nerozlučne spätá s oveľa významnejšou politickou postavou. Zistíte to ihneď po príchode do krajiny, kde všetky hlavné námestia a ulice nesú jedno meno. Národným hrdinom je Simón Bolívar. Dokonca aj oficiálny názov štátu znie „República Bolivariana de Venezuela“. A tak ako inde v štátnych inštitúciách visia fotografi e hlavných predstaviteľov republiky, tu sú všade obrazy Simóna Bolívara, ktorý Venezuele vybojoval nezávislosť.

Zaujímavé je, ako prišla Venezuela k svojmu menu. Počas cesty sme si niekoľkokrát vypočuli príhodu, ako Španieli priplávali k brehom krajiny, a keď videli maracaibské jazero, cítili sa ako v Benátkach. Ale keďže Venezuela bola oveľa väčšia, k Venezia pridali koncovku „uela“. Koľko je na tejto príhode pravdy, vedia pravdepodobne len pôvodní obyvatelia. Jedno je však isté. Venezuela je krajina, ktorú sa oplatí vidieť.

Nebezpečný začiatok

Na cestu do Venezuely, na obdobie kratšie ako deväťdesiat dní, nepotrebujete víza. Stačí, ak vyplníte turistickú kartu, ktorú dostanete v lietadle. Pripravte sa, že colníci na letisku sa vás budú pýtať naozaj divné otázky. Nás sa pýtali, čo plánujeme vo Venezuele robiť, čo do krajiny vezieme, ako to plánujeme využiť a hlavne, kedy sa chystáme späť. Je dobré, ak sa pred odletom zaočkujete aspoň proti žltačke typu A. Pre odvážnych gurmánov sa odporúča aj očkovanie proti brušnému týfusu.

Ak sa však chystáte stráviť nejaký čas v juhovýchodnej časti krajiny, porozmýšľajte aj o antimalarikách. Hlavne v štátoch Amazonas a Bolívar. Vo Venezuele platí pravidlo, teda v prípade, ak vám výlet neorganizuje cestovná agentúra, že je dobré byť pripravený aj na tie najnepravdepodobnejšie situácie.

Východiskovým bodom pri cestách krajinou je väčšinou hlavné mesto Caracas. A aj keď mesto ponúka niekoľko zaujímavých turistických pamiatok, my sme tam strávili len jeden deň. Od dlhšej návštevy nás odradila povesť Caracasu ako jedného z najnebezpečnejších miest v krajine. Ak sa po meste pohybujete vo väčších skupinách, ste relatívne v bezpečí. Naopak jednotlivcom hrozí, najmä ak sa im na krku pohojdáva najnovší model fotoaparátu, že sa skôr či neskôr dostanú do hľadáčika miestnych zlodejov.

Najhoršie to býva po zotmení a predovšetkým v okrajových častiach mesta, ktoré sú ešte strašidelnejšie ako brazílske slumy. Všetky pamiatky v meste, ktoré sa oplatí vidieť, sú spojené, ako inak, s Bolívarom. Dom, kde sa narodil, hlavné námestie, panteón. Najväčšou atrakciou je pohľad z rozhľadne nad mestom, kam sa dostanete lanovkou. Nechoďte tam však, ak nie je jasné počasie, my sme túto chybu urobili, a keďže Caracas leží v údolí, cez mraky sme toho veľa nevideli. S ubytovaním nie je v Caracase problém.

Najbezpečnejšou, ale zároveň najdrahšou alternatívou sú hotely v štvrti Sabana Grande. Vo Venezuele sa do konca roku 2007 platilo bolívarmi, no prezident Hugo Chávez na svojej ceste za silnejšou a prosperujúcejšou Venezuelou zaviedol od prvého januára 2008 novú menu, takzvaný bolívar fuerte, čo v preklade znamená, doslova, silný bolívar. Škrtnutím jednej nuly chce Chávez dosiahnuť konkurencieschopnosť k doláru. Ceny sú vo Venezuele, na pomery Južnej Ameriky, slušne vysoké. Jediné, čo je naozaj lacné, je benzín, v niektorých prípadoch je lacnejší ako pitná voda. V turisticky obľúbených destináciách nás zaskočili vysoké ceny jedla a vstupné k niektorým „atrakciám“. Prvé, čo sme v Caracase urobili, boli prípravy na cestu do Méridy, mesta na juhozápade Venezuely v podhorí Ánd.

Na ceste za poznaním

Cesta do Méridy trvala autom približne dvanásť hodín. Lietajú tam aj vnútroštátne lety, ale po ceste sa nachádza niekoľko zaujímavých zastávok, ktoré sa oplatí vidieť. Okrem mesta Valencia a mestečka Puerto Cabello pri brehu Karibského mora sme sa zastavili v Campo Carabobo. Je to historické a pamätné mesto, kde Venezuela v roku 1821 zvíťazila vo vojne o nezávislosť nad Španielskom. Mesto bolo vyhlásené za národnú pamiatku a neustále tu stojí čestná stráž a horí večný oheň. My sme tam dorazili práve v čase, keď sa stráže menili. Trochu to pripomínalo výmenu stráže na Pražskom hrade, s tým rozdielom, že celý ceremoniál bol sprevádzaný výkrikmi a inými nacionalistickými heslami. Vstup je zadarmo. V areáli sa nachádza historický oblúk, symbol štátu Carabobo, a aleja so sochami významných osobností či pamätník s reliéfom historickej bitky. Ak však históriu nemusíte, neďaleko Valencie nájdete termálne pramene Las Trincheras s bahennými kúpeľmi, kde sa dá relaxovať celý deň.

Ako nám neskôr miestni spresnili, minerálne bahno, vyhľadávaný „artikel“, vraj omladzuje a lieči. Ten pravý balzam sa však dostavil až v Méride, ktorá kedysi bývala centrom spoločenského diania. Sústredili sa tu významné inštitúcie a úrady, školy, univerzity. Dnes je Mérida mesto plné študentov a pre cudzincov predstavuje východiskový bod na cesty po Andách. Oproti Caracasu je oveľa bezpečnejšia. Dôkazom sú napríklad bary a reštaurácie otvorené aj po západe slnka. Čo v ostatných mestách nie je zvykom. A keďže sa nachádza v horách, je tu aj príjemnejšia klíma. Najväčšou atrakciou Méridy je nepochybne teleférico na Pico Espejo.

Venezuelské menu
Základom venezuelskej kuchyne je kukurica, bravčové mäso a cukor. Typické a zároveň aj národné jedlo je arepa, opečená alebo vyprážaná placka z kukuričnej alebo pšeničnej múky. Konzumuje sa ako príloha alebo samostatne plnená zeleninou, syrom či mäsom. Ďalším typickým jedlom je cachapa, čo je tiež placka, ale väčšia. Je sladká a plní sa syrom, šunkou alebo bravčovým mäsom. Obe tieto delikatesy sa bežne predávajú na ulici ako u nás hotdogy.

Z kukurice sa pripravujú aj taštičky hallaquitas, čo sú v podstate varené gule z kukurice zabalené do kukuričného listu. Jedia sa ako príloha a samostatne nemajú takmer žiadnu chuť. Podobne ako v Mexiku, aj vo Venezuele poznajú tortillas, tenké kukuričné placky plnené syrom alebo mäsom. Za tradičné jedlo sa považuje ešte pabellón criollo, kúsky vareného hovädzieho mäsa, ryže, s červenými fazuľami a vyprážaným banánom so syrom. Ďalšia obľúbená pochúťka je fresas con crema, jahody so šľahačkou, ktoré sa predávajú na ulici na každom rohu. V obchodoch a v stánkoch ponúkajú miestni predavači marquesinas, pečené torty s rôznou príchuťou v tvare trojuholníkov.

Pije sa predovšetkým cerveza, teda pivo, a prírodné, čerstvo odšťavené džúsy z najrôznejších druhov ovocia. Podstatnú časť jedálneho lístka tvorí práve ovocie všetkých druhov. Napríklad de guayaba, parchita, lechosa, patilla, ganabana, papaya alebo merey, čo sú sladkokyslé žlté plody, ktoré pripomínajú papriku. Zvláštne ovocie je aj pejua. Vyzerá ako fi alové hrozno, len má trochu väčšie plody. Obľúbeným nápojom je ešte coco frío, šťava z kokosového orecha, a cocada, tiež šťava z kokosového orecha, ale zmiešaná s nastrúhaným kokosom. Samozrejme, vo Venezuele nechýbajú ani obľúbené fastfoody ako McDonald a KFC.

Najvyššia a najdlhšia

Teleférico je lanovka na vrchol Pico Espejo, vysoký 4 765 metrov. Je najvyššia a najdlhšia na svete. Mimo sezóny jazdí nepravidelne, od stredy do nedele, a to tiež len doobeda. Ale určite sa oplatí tento zázrak a výsledok snahy venezuelského ľudu vyskúšať. Naopak počas hlavnej turistickej sezóny urobíte dobre, ak si miesto rezervujete aj niekoľko dní dopredu. My sme tak nespravili, a preto sme museli čakať o deň dlhšie. A vyplatilo sa.

Lanovka má päť staníc, celá jazda trvala asi pol hodiny. V každej stanici je krátka prestávka a prestup na ďalší úsek. Cestou nahor sa nám postupne ponúkol fantastický výhľad na celé Andy. V sprievodcovi sme sa dočítali, že na vrchole je väčšinou poriadna zima, preto sme si so sebou zobrali aj teplejšie oblečenie. A naozaj, hore bola skutočná „kosa“. Venezuelčania, podobne ako Brazílčania na vrchole Corcovada v Riu de Janeiro, vybudovali na Pico Espejo sochu, tentoraz nie Ježiša, ale Panny Márie. Tá síce nie je taká vysoká, no pre Venezuelčanov má rovnaký význam.

Z vrcholu Pico Espejo je dobre vidieť blízky Pico Bolívar, ktorý je s 5 007 metrami najvyšším vrcholom Venezuely. Na jednej zo zastávok sme sa rozhodli, že si urobíme túru do dediny Los Nevados, ktorá leží vo výške približne 4 000 metrov nad morom. Cesta trvala niekoľko hodín aj napriek tomu, že sme si od miestnych požičali originálny dopravný prostriedok. Po namáhavom výstupe, počas ktorého sme kombinovali chôdzu s jazdou na nepohodlnom chrbte lenivej mulice, sme sa už tešili na večerný relax v Méride.

Doprava
Keďže Venezuela je poriadne veľká krajina, najideálnejším dopravným prostriedkom sú lietadlá. Do niektorých vychytených destinácií však len ťažko zoženiete cenovo prijateľné letenky. Vo Venezuele nejazdia vlaky, lebo železnica je vo výstavbe, ale funguje tam pomerne hustá sieť autobusových liniek. Oproti leteckej doprave sú v tomto prípade ceny veľmi príjemné. Cesty sú však v hroznom stave, a to aj napriek tomu, že na hlavných cestách na hraniciach sa platí mýtne. V mestách funguje mestská hromadná doprava. V menších sú to predovšetkým autobusy a vo väčších je aj metro.

Cena lístkov je jednotná. Paradoxne mestské spoje nemajú žiadny cestovný poriadok a pevné zastávky. Autobus zastavuje len tam, kde je to potrebné. V praxi to funguje tak, že zamávate na vodiča, a ak ste vnútri a chcete vystúpiť, zakričíte „parada por favor“. Vodič väčšinou zastaví kdekoľvek. Niekedy však nezastaví úplne, ale iba spomalí a vtedy je potrebné vyskočiť, respektíve naskočiť. Okrem šoféra jazdí v autobuse ďalší človek, ten vyberá peniaze a pomáha vystupovať a nastupovať.

Jazdí sa zásadne s otvorenými dverami, v ktorých stojí „revízor“ a kričí, kam autobus smeruje. Orientácia je zložitá, lebo tieto autobusy nemajú žiadne označenie. Alternatívou sú aj taxíky, ktoré vzhľadom na nízku cenu benzínu nemajú vysokú cenu. Tá tiež nie je pevne stanovená, ale na cene sa dá so šoférom dohodnúť.

Zelený poklad
Centrom historickej časti Méridy, ako v celej Venezuele, je Bolívarovo námestie s katedrálou, ktorú Venezuelčania považujú za jednu z najkrajších v celej krajine. Mérida je ideálne miesto na otestovanie nočného života. Od Američanov, ktorých sme v Méride stretli, sme sa dozvedeli, že najlepšie drinky robia v bare Bananas. Tak sme ich išli vyskúšať. Američania neklamali. Tradičnejšiu zábavu nájdu neďaleko Méridy predovšetkým tí, ktorým sa nepodarí vidieť celú Venezuelu.

Nachádza sa tam užitočný tematický park, kde sú návštevníkom zábavnou formou predstavené jednotlivé štáty Venezuely s ich zvykmi, tradíciami a gastronómiou. V parku Venezuela de Antier má každý štát vlastný areál, v ktorom pobehujú ľudia v tradičných odevoch a turistom ukazujú rôzne lokálne tance alebo hudbu. Okrem toho sa tu dajú vyskúšať tradičné jedlá a nápoje. Samozrejme, všetko za neúmerne vysoké ceny. Naopak milovníkom prírody, a tentoraz doslova panenskej, je zdarma sprístupnený vstup do národného parku Sierra Nevada, kde sa dá okrem iného aj kempovať.

Ale ten pravý raj sa nachádza až na venezuelských savanách, ktoré sú fascinujúce neuveriteľnou koncentráciou živočíchov. V období dažďov sú savany väčšinou zaplavené vodou, ale počas obdobia sucha sa menia na výkladnú skriňu fauny a fl óry. V Méride je veľa cestovných kancelárií, ktoré ponúkajú výpravy na savanu. Najnavštevovanejšia leží na území nazvanom Los Llanos, čo v miestnej reči označuje roviny. Z ponuky sme si vybrali plavbu na kanoe, samozrejme, so skúseným sprievodcom. Ako sme neskôr zistili, urobili sme dobre, lebo náš sprievodca nám ukázal veľmi zaujímavé miesta.

Najmä úseky, kde sa nad hladinu vynárali prekrásne riečne delfíny a po brehu pobehovali najslávnejšie venezuelské zvieratá kapybary a zubaté kajmany. V ponuke bola aj výprava po stopách divých zvierat. Hitom je lov anakondy, keď Indiáni zviera omráčia a nadšení výletníci sa s ním môžu odfotiť. Vyhľadávaný je aj lov piraní. Podnikaví domorodci jednoducho pochopili, ako sa robí biznis.

Oficiálny názov: República Bolivariana de Venezuela
Úradný jazyk: španielčina
Hlavné mesto: Caracas Prezident: Hugo Chávez
Počet obyvateľov: 26 479 000
Ďalšie veľké mestá: Valencia, Mérida, Ciudad Bolívar, Barquisimeto

Cesta na východ
Roviny Los Llanos sa tiahnu cez štát Anzoategui skoro až k rieke Orinoko, ktorá zo severnej strany ohraničuje štát Bolívar. Cez známu rieku vedú dva mosty. Jeden z nich je blízko Ciudad Guyana. Mestečka, ktoré spája historický San Felix a moderný Puerto Ordaz. Pri vstupe do mesta sme zostali zaskočení, lebo v málo civilizovanej časti Venezuely sme čakali určite väčší chaos a neporiadok ako v západnej, väčšmi osídlenej a priemyselnej časti.

Puerto Ordaz však pripomína moderné európske veľkomesto, má široké zelené bulváre a azda ako jediné venezuelské mesto nejaký systém a usporiadanie. Venezuelčania ho nazývajúmestom budúcnosti. K typickým zážitkom, v prípade, ak netrpíte morskou chorobou, patrí prechod cez rieku Orinoko na trajekte. V mieste, kde sa Orinoko spája s riekou Caroní, má voda dve farby, ale kúpať sa v nej nedá, lebo na dne žijú pirane, Venezuelčania im hovoria caribes. Cestou na východ sme sa ešte zastavili v národnom parku Cachamay, ktorý nie je príliš veľký, ale ponúka monumentálny výhľad na vodopády na rieke Caroní.

Mestá Ciudad Guyana a Ciudad Bolívar sú akousi vstupnou bránou na ceste k ďalším vodopádom v oblasti Canaima, kde sa nachádza najvyšší vodopád na svete, Salto Angel, vysoký 979 metrov. Výprava je väčšinou dobrodružná, lebo okrem lietadla sa tam dá dostať len v kanoe a celé to trvá dva dni. Lietadlo je síce rýchlejšie, ale príliš drahé, v prepočte okolo osemtisíc korún. Cestu do Canaimy si môžete zaistiť cez miestnu cestovnú kanceláriu alebo sa ísť priamo opýtať na letisko a prenajať cesnu s pilotom. Veľké dobrodružstvo sme prežili počas cesty loďou.

Okrem adrenalínovej plavby proti prúdu sme si putovanie spríjemnili kúpaním v kaskádach. Exotické je aj ubytovanie priamo pri vodopáde Salto Angel. Spali sme v prírode v hamakoch. Nocovanie v závesných sieťach je vôbec najbežnejší spôsob spánku vo Venezuele.

Nekonečné dobrodružstvo
Po návrate do Ciudad Bolívar máte niekoľko možností. Vrátiť sa späť do Caracasu a navštíviť jeden z koralových ostrovov západne od Caracasu, čo bol aj náš prípad, alebo pokračovať smerom na východ na Gran Sabanu v cípe Venezuely. V oblasti Guyanskej vysočiny sa rozkladá pustá krajina ticha, ktorej kraľujú mohutné stolové hory. Táto oblasť okúzlila aj spisovateľa A. C. Doyla, ktorý ju osídlil prehistorickými zvieratami v knihe Stratený svet. Dokonca geológovia považujú Gran Sabanu za jednu z najstarších horninových formácií zemského povrchu.

Pre cestovateľov sú práve stolové hory to najtajomnejšie lákadlo. Veď každá z nich predstavuje „ostrov“ obklopený hustým pralesom, ktorý prechádza do zvislých skalných stien vysokých stovky metrov. Podľa indiánskych legiend si najvyššiu tepui, Roraimu, vybral za svoj domov boh zla, a preto sem Indiáni nemohli. Prvé pokusy vyliezť na stolovú horu uskutočnili v roku 1884 Angličania Thurn a Perkins, svet vtedy obohatili informáciami o zvláštnych rastlinách rastúcich len na tomto mieste.

Okolie Roraimy je plné kremencových výstupkov, ktoré v kontraste s hustým pralesom skutočne pripomínajú stratený svet. Pri potulkách oblasťou môžete dokonca uvidieť niekde v diaľke biely bod, takzvaný Punto triple, betónový ihlan, ktorý vytyčuje hraničný bod troch štátov. Venezuely, Brazílie a Guayany. Na Gran Sabanu však určite nejazdite bez sprievodcu, lebo krásy, ktoré ponúka, sú dokonale ukryté.

Relax na záver
Ak však patríte ku klasickým plážovým „povaľačom“, zabudnite na Méridu, zabudnite na Los Llanos a najmä na Gran Sabanu. Venezuela má pre vás niečo oveľa lákavejšie. Menej dobrodružné, ale o to exotickejšie. Okrem ostrovov Los Roques je rajom klasických dovolenkárov ostrov Isla Margarita, vzdialený asi štyridsaťpäť minút letecky od Caracasu. Obmývajú ho vlny Karibského mora a predstavuje dokonalý protiklad k putovaniu po savanách a pralesoch vo vnútrozemí. Pláže sú jedny z najkrajších na svete. Najznámejšou je Playa Agua. Neustále plná ľudí, teplota neklesá pod tridsať stupňov. Možno to neznie príliš lákavo, ale ako zakončenie náročného putovania Venezuelou je oddych na Isla Margarita ideálnym riešením. A celkom dobrou prípravou pred návratom do európskej reality.