Úsmev
Editoriál Borisa Filana
Hovorí sa, že úsmev je to najlepšie, čím sa môže začať zoznámenie a končiť rozchod.
|
Mám doma fotografiu, na ktorej sa neodolateľne usmieva etiópska černoška s konskou hlavou a oslnivo žltými zubami. Mám chuť pod ňu napísať: „Pozorujte túto fotografi u aspoň dvadsať sekúnd denne. Za účinok ručím.“ Ja to robím, keď mám v hlave zamračené. Vyberiem portrét černošky, zapozerám sa na ňu a ona odomkne celu mojej zlej nálady a vypustí ma na slobodu. Tá černoška sa neusmieva bezdôvodne.Pri návrate z etiópskeho mesta Shashamené stála pri ceste a ponúkala na predaj cibuľu. Už bol podvečer, takmer stratila nádej na dáky kšeft. A zrazu sme pri nej zastali a kúpili všetku cibuľu, ktorú ponúkala. Takmer plné vrece. Nemusím vám o tom ani rozprávať, všetka nečakane predaná cibuľa je v tom úsmeve. Ale v tvári je aj napísané, že tá žena má veľké srdce, bystrý úsudok a optimistickú povahu. |
V Chorvátsku som vždy rád plával ďaleko do mora, ale tak naozaj ďaleko, dva-tri kilometre. Na Hvare som sa aj celý deň presúval od ostrovčeka k ostrovčeku. Jeden, môj najmilší ostrovček, bol iba tristo metrov od brehu. To bola moja prvá zastávka na ceste do diaľky a posledná na ceste späť. Taký malý príjemný azyl. Na viedenskom letisku Schwechat, už pri východoch, tesne pred nastúpením do lietadla, je elegantný útulný snackbar. Obsluhuje tam veľmi sympatický čašník. Rád prekvapuje našincov. Najprv sa tvári, že je Rakúšan, a potom z ničoho nič prehovorí po slovensky. Zabáva sa na vašom prekvapení, ak ste mu sympatický, nedovolí vám zaplatiť voňavú kávu. Každému povie dobrý fór, poklebetíte si, je starosvetsky úslužný a milý. |
Ten čašník je Bratislavčan a už roky dochádza na Schwechat. On je tiež taký malý ostrov, na ktorom si pred dlhou cestou v mori cudzích jazykov môžete ešte pár minút oddýchnuť a pri návrate sa postaviť na pevné dno slovenčiny, hoci breh domova je ešte o kúsok ďalej. Je fajn, že žije taký čašník. Trápi ma, že posledné roky chodím čoraz častejšie na pohreby rovesníkov – kamarátov. Stane sa, že ma požiadajú, aby som povedal pár slov na rozlúčku. Možno najťažšie sa mi hovorilo na pohrebe Maroša Kochanského.
Bol to vynikajúci človek, skvelý kamarát a zomrel primladý. Bál som sa, že nad jeho truhlou nedokážem ani prehovoriť. A neviem, čo ma to napadlo, nakoniec som namiesto smútočného prejavu porozprával, ako Maroš hral s kapelou v domove dôchodcov, kde bol v tom čase riaditeľom. Ja som stál vzadu, pri dvoch starých bielovlasých dámach krehkých ako porcelán. Jedna takmer kričala tej druhej do ucha: „Maryška, kukni na teho harmonikára. Šak ten človek vyzerá celkom ako náš riaditeľ.“
V obradnej sieni to zaklokotalo, zo dna smutných duší sa uvoľnilo pár bubliniek veselia, smiech poskakoval medzi smútiacimi ako plamienky ohňa v daždi. V tom tragickom napätí sa niečo krásne uvoľnilo. Ja ten smútočný prejav, ktorý zavolal na pomoc úsmev, považujem za svoju najlepšiu reč.
Hovorím vám, úsmev nikdy neškodí, na začiatku ani na konci.
