Premeniť nevinne vyzerajúcu zábavu na dokonalý adrenalínový pôžitok dokáže asi len človek. V prípade windsurfingu zašiel o niečo ďalej. Spojil vlastné zručnosti a silu prírodných živlov. A pritom windsurfi ng vznikol viac-menej náhodou, keď si chcel jeden z nadšencov surfovania uľahčiť prechod cez príbojovú zónu. Odvtedy počet priaznivcov windsurfingu utešene rastie.

Nápad za všetky drobné

So systémom pohyblivej plachty experimentovalo príliš veľa ľudí na to, aby sa dalo presne určiť, kto je pravý otec windsurfi ngu. Rôzne informačné pramene ponúkajú rôzne príbehy. Podľa niektorých je prvý, kto plávajúcu dosku doplnil o pohyblivú plachtu, Newman Darby. Ofi ciálne však za vynálezcu windsurfi ngu považujeme Jima Draka, ktorý si svoj nápad dal patentovať. Drake so svojím priateľom Hoylom Schweitzerom bol veľký priaznivec surfovania. Nechceli však len čakať na správne vlny, a preto rozmýšľali, ako si zasurfovať, aj keď je more pokojné. Jim Drake tak jedného dňa pripevnil na klasickú surfovaciu dosku trojuholníkovú plachtu s úchytom na držanie. Plachta bola k doske upevnená kĺbom, čo jej dovoľovalo pohybovať sa všetkými smermi a kontrolovať tak ovládanie plaváka. Písal sa rok 1967 a windsurfi ng bol na svete. Teda nie celkom, lebo Drake to po niekoľkých hodinách vzdal. Ale ešte ku koncu roka narysoval tento letecký konštruktér pre svojho priateľa Schweitzera technické detaily kĺbu, sťažňa a rahna, a keďže Schweitzer bol duchom obchodník, dokázal novú zábavu, ktorej sa v tom čase hovorilo len „kĺzanie“, predstaviť verejnosti, a to nielen v Amerike, ale veľmi rýchlo aj v Európe.

Názov windsurfi ng vymyslel až v roku 1969 novinár Bert Salisbury. A možno práve pocit, že človek môže byť sám sebe kapitán, či genialita, s akou môže na windsurfe ovládať prírodné živly, zaistila tomuto športu veľkú popularitu. Drake však v začiatkoch dobre neodhadol budúcnosť windsurfi ngu a nápad predal za smiešnu sumu Schweitzerovi, ktorý ako správny obchodník už o necelé dva roky predal patent do Európy. V čase, keď holandská spoločnosť TenCate začala šiť plavákové plachty, sa o windsurfi ngu v Európe ešte veľa nevedelo. Len čo však začali Holanďania surfy vyrábať, začal tento adrenalínový šport napredovať míľovými krokmi.

Československá zastávka
Na ceste za slávou sa windsurfi ng dostal aj do našich končín. Je to neuveriteľné, ale prvé skúsenosti so surfom s plachtou získavali Česi a Slováci už v roku 1972. A aj keď prototypy, ktoré v tom čase vychádzali z dielní domácich majstrov v Čechách a na Slovensku, boli takmer nepoužiteľné, už v roku 1975, presne sedem rokov od vzniku windsurfi ngu v Kalifornii, sa v Československej republike uskutočnili prvé ofi ciálne preteky. Bolo to na priehrade Jesenice pri Chebe a sľubne vyzeral aj počet jazdcov.

Pretekov sa zúčastnilo tridsaťdva odvážlivcov. Časopis Mladý svět vtedy napísal: Bol urobený prvý, veľmi významný krok tohto mladého športu na ceste za jeho ofi ciálnym uznaním. A ešte v tom istom roku bol windsurfi ng zaradený ako lodná trieda do Československého Zväzu jachtingu. O rok neskôr sa už organizoval celoštátny pohár a niekoľko menších pretekov.

Cesta za slávou
Prekvapivý bol rázny nástup, akým si windsurfi ng na starom kontinente získaval nových priaznivcov. Spočiatku sa mohlo zdať, že ide len o chvíľkový rozmar, ale už v roku 1973 vznikla v Európe prvá škola windsurfi ngu a o rok neskôr sa jazdil prvý Svetový pohár ako neofi ciálne majstrovstvá sveta. V súvislosti s windsurfi ngom je zaujímavá skutočnosť, že Európania si tento šport obľúbili oveľa viac ako Američania. Možno práve preto, že v ňom nevideli len nástoj na zbohatnutie, ale v prípade nadšencov zo starého kontinentu zvíťazil športový duch.

Dôležitú úlohu zohrala aj možnosť jazdy na rôznych vodných plochách na rozdiel od surfi ngu, ktorý bol závislý od dostatočne veľkých vĺn. Podľa odhadov z roku 1983 jazdilo na československých vodách okolo dvadsaťtisíc nadšencov, vo vtedajšom ZSSR viac ako stodvadsaťtisíc, vo Francúzsku deväťdesiattisíc a Veľká Británia zaznamenala okolo štyridsaťtisíc windsurfi stov. V Európe vtedy nebola, s výnimkou Albánska, krajina, kde by sa na doskách neplachtilo. Vývoj pokračoval a na scéne sa začali objavovať mená, ktoré vo veľkej miere zmenili chápanie windsurfingu.

Legendy

Na majstrovstvách sveta triedy windsurfer v roku 1976 bola prvýkrát zaradená triková jazda. Tá, ako sa neskôr ukázalo, priniesla svetu kultovú osobnosť a pravdepodobne najuznávanejšieho windsurfistu doterajšej histórie. Svoj prvý svetový triumf si odniesol len trinásťročný Robby Naish z Havaja. O niekoľko rokov neskôr zažiarilo v súvislosti s windsurfingom ďalšie meno. Mnohonásobný svetový rekordman v rýchlosti na surfe, Holanďan Jaap van der Rest prekročil v roku 1980 ako prvý človek planéty rýchlosť štyridsaťpäť kilometrov za hodinu.

Nezaostával však ani mladý Naish a prvýkrát vyskúšal „lietanie“ v príboji. Skoky na vlnách boli a stále sú považované z pohľadu diváka za najatraktívnejšiu a pre windsurfistu zároveň najriskantnejšiu disciplínu. Európania začali pomaly strácať dominanciu, preto podobne ako Američania, aj oni skúšali preniknúť do tajov adrenalínovej časti windsurfingu. V roku 1982 bola dokonca vypísaná odmena pre toho, kto ako prvý posunie hranice za úroveň premetu s doskou.

Desaťtisícovú prémiu vypísanú firmou O‘Neill za prvý „loop“ sa však nikomu získať nepodarilo. Obdobie sált zachytených na kameru spustil až Peter Boyd v roku 1984. Saltá tohto Havajčana patria aj dnes do „učebnice“ windsurfingu. Pozoruhodné kúsky v tom čase predvádzal aj Peter Cabrinha, ktorý svojimi premetmi zaplnil po Svetovom pohári v Sylte stránky surfistických magazínov. Adrenalín však neostal len pri skokoch, dôkazom je francúzsky rýchlostný šampión Pascal Maka, ktorý v roku 1986 prekonal hranicu sedemdesiat kilometrov za hodinu a až do konca deväťdesiatych rokov ostal dominantným jazdcom rýchlostného windsurfingu.

Najvyššie méty
Samozrejme, že nie všetko bolo ideálne. Desaťročie existencie windsurfingu zažilo napríklad konkurenčný súboj triedy windsurfer a windglider. Rozdiel medzi týmito dvoma plavákmi bol pre laika nepatrný, no stačil na veľký rozkol. Situácia bola taká vážna, že sa organizovali dva svetové šampionáty, ocenení boli dvaja majstri sveta. Na druhej strane však windsurfing kandidoval na zaradenie medzi olympijské športy, a aj keď takémuto úspechu veril len málokto, teoretická šanca existovala. Veď úroveň pretekov, hlavne v prímorských krajinách, naďalej rástla.

Pravidlá v tomto čase ešte nijako neobmedzovali tvar ani iné parametre plavákov či plachiet, obmedzená bola iba veľkosť plachty. Ale keďže windsurfing si veľmi rýchlo našiel množstvo priaznivcov, bol vzhľadom na veľký počet pretekárov už v roku 1978 rozdelený do dvoch hmotnostných kategórií. Pod sedemdesiattri kilogramov a nad sedemdesiattri kilogramov. Nakoniec sa windsurfing dočkal aj najvyššej pocty. V roku 1980 sa dostal medzi olympijské športy a premiérovo zažiaril na olympijských hrách 1984 v Los Angeles. Paradoxne práve tam, kde sa aj zrodil.

Opäť sa však prejavil konkurenčný boj s wingliderom, ktorý bol určený ako oficiálny typ plaváka na tieto olympijské hry. Ďalší podstatný zlom vo vývoji windsurfingu nastal v roku 1990, keď sa v Paríži konali prvé majstrovstvá v hale, kde dvadsať obrovských vrtúľ zabezpečovalo vietor na preteky v bazéne dlhom sedemdesiat a širokom tridsať metrov. V úplnom závere evolučného vývoja windsurfi ngu sa objavili správy o Petrovi Chilversovi, ktorý podal na súd námietku ohľadom pôvodcu windsurfi ngu. Svoje zásluhy prezentoval tým, že ako malých chlapec brázdil vody kanála na drevenom plaváku so sťažňom od metly a natiahnutou plachtou. Súd jeho námietku akceptoval. Windsurfi ng tak „omladol“ o deväť rokov. Ale ani táto historka nijako neohrozila postavenie otca windsurfi ngu Jima Draka, ktorý aj vo svojich sedemdesiatich dvoch rokoch pôsobí v službách športu, ktorý sám vymyslel.

Ako na to

Začať s windsurfi ngom je dosť ťažké. Podľa odborníkov patrí medzi najťažšie vodné športy. Na druhej strane však poskytuje dokonalý relax, odreagovanie. Windsurfi ng je ideálny šport pre tých, čo radi víťazia. Nielen nad súpermi, ale hlavne sami nad sebou a prírodnými živlami, ktoré sú nevypočitateľné, nespútané a nebezpečné. Windsurfi ng patrí medzi technicky náročné športy a takmer každý manéver s plachtou či doskou si od jazdca vyžaduje obrovské fyzické úsilie. K tomu by mal byť jazdec aj psychický odolný, nemal by to vzdať po niekoľkých pádoch.

Veď práve v začiatkoch je pádov až príliš veľa, a to platí aj pre vyslovene športové typy. Skúsení windsurfisti hovoria, že kto na začiatku nespadol do vody aspoň „stokrát“, ten prakticky ešte ani nezačal.Ideálne je, ak sa začiatočník spojí s niekým, kto má s windsurfingom už dostatočné skúsenosti. Dnes však svoje služby začínajúcim windsurfistom ponúka veľa škôl, kde bohaté skúsenosti odovzdávajú nováčikom bývalí pretekári. A práve voľba windsurfingovej školy je tá najschodnejšia cesta v začiatkoch s týmto športom.

V prípade výstroja by mali nováčikovia začínať s dlhou a ťažkou doskou, ktorá má v strednej časti plutvu, lebo masívna doska zaistí väčšiu stabilitu. A aj keď návšteva špecializovaných obchodov láka investovať do malých dosiek s atraktívnym dizajnom, vo windsurfingu sa začína z opačného konca. Je dobré uvedomiť si svoje schopnosti a zrátať doterajšie skúsenosti. Surfy by mali spĺňať bezpečnostné, rýchlostné či iné kvalitatívne kritériá. Dosky sa navyše vyvíjajú v spolupráci s profesionálmi, čo sa, samozrejme, prejaví aj na cene. A windsurfing určite nie je lacný šport.

Tí, ktorým sa podarí prekonať počiatočnú fázu, ktorá bude zaručene plná sklamaní, a posunú sa ďalej, budú potrebovať viac plachiet na rôznu silu vetra. Rovnako to platí aj v prípade plaváka. Niekomu stačí jedna doska, niekomu sa mália aj tri.

Výstroj

Doska Výber vhodnej dosky závisí od zručnosti surfi stu a od toho, čomu sa chce na hladine venovať. Komerčné dosky rozdeľujeme do štyroch skupín. Wave je plavák určený priaznivcom silného prílivu a tým, čo si radi zaskáču. Práve táto doska je základ na rôzne obraty vo vzduchu, dokonca aj salto. Surf je charakteristický tvarom, ktorý pripomína banán, najmenším výtlakom a konštruovaný je tak, aby bol čo najpomalší a nepredbiehal vlny. Vďaka zvýšenej zadnej časti sa doska wave lepšie „zastrčí“ do vlny, ľahšie sa otáča a je obratnejšia. Race je doska určená na rýchlu jazdu, pretekársku jazdu po rovnej hladine, obrátky v sklze po vetre i proti vetru, pričom hlavným atribútom je rýchlosť a plynulosť. Surfy race majú vajíčkový tvar, sú široké, majú vyšší výtlak a urezanú zadnú časť. Sú charakteristické veľmi rýchlym nástupom do sklzu. Do kĺbu je možné upevniť plachtu s plochou až dvanásť metrov štvorcových. Doska race je charakteristická ešte niečím. Neodpustí žiadnu chybu, a preto je vhodná pre absolútnych profesionálov.

Freeride je najpopulárnejšia doska medzi rekreačnými windsurfistami. Odstrihnutú zadnú časť pri race doskách nahradilo oblé zakončenie na ľahšie ovládanie. Prednosťou dosky freeride je bezproblémový nástup do sklzu, pri otáčaní je mäkšia a veľmi pokojná. Navyše tento plavák dovoľuje robiť chyby.

Freestyle je doska určená pre fajnšmekrov, ktorí si vychutnávajú každý jeden obrat a hru s vetrom. Tieto plaváky majú vyváženú prednú aj zadnú časť, výtlak aj hmotnosť sú rovnomerne rozložené na celej ploche. Práve toto umožňuje točiť sa pri skokoch s celou doskou, ktorá sa vďaka vyváženosti správa ako vrtuľa.
Každú dosku zo spodnej strany dopĺňa plutva, takzvaná fi na, ktorá drží priamy smer a reže hladinu. Veľké dosky pre začiatočníkov majú ešte jednu plutvu, ktorá surf robí stabilnejším.

Plachty

Plachta je alfou a omegou celého windsurfi ngu. Ich delenie je rovnako závislé od štýlu a spôsobu jazdy. Plachty pre dosky wave majú menšiu plochu, sú však vystužené, ťažšie a robustnejšie. Určené sú na nárazy a pády, o ktoré pri jazdení v príboji núdza rozhodne nie je. Plachty na freestyle sú oveľa väčšie a zároveň ľahšie. Uplatnenie nájdu najmä na jazerách, a hoci dovoľujú rýchly sklz, ich koncová rýchlosť nedokáže konkurovať slalomovým plachtám.

Plachty na freeride sú ľahké, určené na rýchlu jazdu a pohodlné obrátky. Na dosky race sa využívajú tvrdé a plochou veľké plachty. Zvyčajne je dobré mať poruke aspoň tri oplachtenia, ktoré je dobré prispôsobovať sile vetra. Plachta je natiahnutá na rozkladacom sťažni, ktorý je s doskou spojený pohyblivým kĺbom. Horizontálne spevnenie a napnutie plachty je dosiahnuté rahnom, ktorého sa windsurfi sta drží alebo visí na ňom v trapéze. Trapéz je akási obličková „sedačka“, resp. pás lichobežníkového tvaru spevňujúci postoj jazdca na doske, ktorý je zachytený hákom o lanká priviazané na rahne. Aj trapézy rozdeľujeme do troch skupín. Sedačku používa väčšina race a už menej freeridových jazdcov. Jazdci na wave a freestyle uprednostňujú bedrový trapéz. Tento typ má hák vyššie, čo je výhodné pri trikoch, pri ktorých sa treba z uchytenia vypínať a plachtu držať iba v ruke. Na zadnej časti dosky sú ešte šľapky, do ktorých surfi sta zasúva nohy a pomocou nich s plavákom manévruje.

Neoprén

K doske a plachte treba ešte prirátať vhodný neoprénový oblek. Jeho druh závisí od podmienok a ročného obdobia, v ktorom sa jazdec chystá jazdiť. Na skoré jarné a neskoré jesenné mesiace je vhodný neoprén dlhý, s hrúbkou tri až štyri milimetre. V letnom období dominujú obleky tenké a krátke. V úplnej horúčave postačia plavky v podobe šortiek a tenká lycra, ktorá chráni pred UV žiarením. Zima sa nedá zvládnuť bez nevyhnutných doplnkov, ako je kukla, topánky a rukavice. Ale topánky niektorí windsurfi sti nosia počas celého roka, predchádzajú tak doudieraným chodidlám. Rukavice sa hodia aj v prípade freeridových a rekreačných jazdcov, ktorí si tak chránia ruky pred dorezaním a nepríjemnými pľuzgiermi.

Disciplíny:

Olympijská trieda:
V olympijskej triede používajú všetci jazdci rovnaké vybavenie. Dosky a plachty sú vyberané tak, aby sa dali používať v rôznych podmienkach. Na olympijských hrách v Pekingu sa prvýkrát bude jazdiť s doskou Neil Pryde RS:X, ktorá nahradila triedu Mistral One. Doska bola navrhnutá Jeanom Bouldoiresom, je dlhá 286 centimetrov a široká 93 centimetrov. Je pomerne ťažká, váži 15,5 kilogramu, čo je takmer dvojnásobná hmotnosť štandardných dosiek, ktoré sa používajú pri súťažiach dosiek v triede Formula. Je však veľmi podobná doskám kategórie Race.

Trieda Formula:
Windsurf pre túto triedu sa vyvíjal so zámerom dosiahnuť vysoký výkon v slabom a miernom vetre. Charakteristickým znakom dosiek v tejto triede je ich šírka, maximálne jeden meter. Tiež majú jednu plutvu s maximálnou dĺžkou 70 centimetrov a plachtu s plochou do 12,5 metra štvorcových. Jazdci si môžu zvoliť dosku rôznych dizajnov, ak sú teda klasifi kované ako dosky na túto triedu.

Slalom:
Pri tejto disciplíne sa jazdí na vymedzenom priestore, ktorý pripomína osmičku, pričom sa jazdí kolmo na prúdenie vetra. Jazdci musia obísť každý z označených bodov. Dosky pri tejto disciplíne sú malé a úzke. Jazda si vyžaduje silný vietor.

Super X:
Ide o pomerne novú disciplínu, ktorá kombinuje freestyle a slalom. Jazdci jazdia na malom priestore, kde podobne ako pri slalome musia „objazdiť“ vytýčené body, pričom počas jazdy predvádzajú rôzne triky.

Rýchlostný windsurfing:
Rýchlostné jazdenie na windsurfe má niekoľko foriem. Medzinárodná asociácia rýchlostného windsurfi ngu organizuje súťaže na viacerých miestach, ktoré poskytujú ideálne podmienky na vysoké rýchlosti. Ide väčšinou o preteky na päťstometrovej trati. V súčasnosti je držiteľom rekordu Antoine Albeau, ktorý rýchlosťou 90,91 kilometra za hodinu prekonal rekord Finiana Maynarda, a to 90,1 kilometra za hodinu.

Freestyle:
Freestyle je disciplína, ktorá sa jazdí na čas a jazda je hodnotená rozhodcami. Víťazom sa stáva jazdec, ktorý predviedol najlepšie triky. Freestyle je o tom, ukázať čo najlepšiu šou, a rozhodcovia hodnotia jazdcovu kreativitu.

Wave:
Podobná disciplína ako Freestyle okrem toho, že jednotlivé kúsky sú predvádzané na surfe a body sa zbierajú za to, ako si jazdec dokáže poradiť s vlnami.

Patrik
Pollák

Patrik Pollák sa už vyše desať rokov venuje windsurfi ngu a počas kariéry sa prepracoval od úspechov na lokálnych priehradách a viacnásobných titulov majstra Slovenska či bývalého Československa až k medzinárodným úspechom, akým bolo druhé miesto na majstrovstvách Európy, zisk titulu a tretieho miesta na akademických majstrovstvách sveta alebo umiestnenie v prvej trojke pretekov Svetového pohára. Za sebou má však aj účasť na olympiáde v Atlante a v Sydney. Windsurfi ng nie je preňho len zábava či obľúbená športová aktivita, ale aj dokonalý životný štýl.

Čo vás pritiahlo k windsurfingu? Čo je na tomto športe to najlákavejšie?
Neviem, čo predstavuje windsurfi ng pre iných, ale pre mňa je najlákavejšia práve voľnosť robiť to, na čo človek má a čo mu príroda v tej konkrétnej chvíli dovolí. Ten moment, ktorý väčšinou pripúta človeka k windsurfi ngu, je chvíľa, keď sa prvýkrát rozbehne do sklzu. Má pocit, akoby naraz vzlietol. A potom je to už len o tom, ísť v tom sklze znova a znova a čo najrýchlejšie. Ale windsurfi ng sa nerobí pre imidž, ale pre pocit. To pravé si v ňom musí nájsť každý sám.

Potrebuje budúci jazdec nejaké fyzické alebo psychické predpoklady, keď chce začať s windsurfingom?
Windsurfi ng je komplexný šport, a pokiaľ ide o fyzické predpoklady, záleží na type surfu. Každý si však nájde niečo pre seba, od 45-kilovej dievčiny až po 120-kilového chlapa sú dnes surfy, na ktorých to pre nich bude zábava. Základom by však malo byť, aby sa nebáli vody a nových výziev. A čo sa týka veku, ak je vhodný výstroj, dá sa začať už veľmi skoro. Dnes máme plachty a surfy aj pre deti, takže sa dá začínať v momente, keď vie adept plávať a má dosť sily na to, aby vytiahol plachtu z vody.

V akej situácii je windsurfing vo svete?
V štátoch, kde majú more a windsurfi ng je súčasťou štátom podporovaných športových aktivít, je windsurfing, a to nielen ten rekreačný, ale tiež pretekársky, na veľmi vysokej úrovni, o ktorej môžeme na Slovensku len snívať. Dobrý príklad, že sa to dá robiť na západe, ako aj na východe, sú napríklad Poliaci a Francúzi.

A ako to vyzerá s windsurfingom na Slovensku?
U nás je windsurfing v ťažkej situácii. Vzhľadom na ceny je problém k windsurfi ngu dostať mladých, ktorí by mohli pretekať jednak medzi sebou, jednak v zahraničí. Počiatočný boom už opadol, ale blýska sa na lepšie časy, lebo prichádza generácia detí surfi stov, ktorí s windsurfi ngom na Slovensku začínali. A to by mohlo pomôcť. A čo sa týka rekreačného windsurfi ngu, ten sa sústreďuje na lokálnej úrovni a počet surfi stov po porevolučnom úpadku začína konečne narastať.

Je windsurfing po finančnej stránke náročný? Koľko stojí výbava pre začínajúceho windsurfistu?
Výbava pre začínajúceho surfistu nemusí byť až taká drahá. Kompletné nové vybavenie sa dá obstarať od 50-tisíc korún. Najdrahšia je doska, na ktorú potrebujete asi od 1 200 eur. Východiskom je však nákup „od ruky“. Tam sa dá zohnať základná výbava už za 10-tisíc. V prvej fáze, ak nemá človek stratiť záujem a má sa pri učení aj zabávať, by mal určite zvoliť plavák prislúchajúci jeho schopnostiam. Preto je na začiatku najlepšie skúsiť si to niekde vo windsurfingovej škole, urobiť základné kroky a potom sa rozhodnúť, kam so svojím windsurfingom smerovať.

Ďalšou možnosťou je kúpiť si na začiatok lacný jazdený plavák, ktorý môžete neskôr predať alebo vymeniť za niečo lepšie, a tak sa postupne posúvať dopredu. Kúpiť si na začiatku pretekársku výbavu môže často znamenať zbytočne vyhodené peniaze. Ľahko sa môže stať, že náročnosť jazdenia na nej odradí začiatočníkov nadobro. Pretekárska výbava sa však, bohužiaľ, ráta na desaťtisíce a olympijská na stotisíce. To je nevýhoda, lebo pri slabej podpore štátu v športe majú mladí len veľmi malú šancu sa presadiť, ak nejazdia na konkurencieschopnom materiáli.

Je skutočnosť, že na Slovensku nemáme more, veľká nevýhoda oproti tým, čo more majú?
Pokiaľ ide o pretekanie napríklad v olympijskej triede, je to obrovský hendikep. Jediná šanca, ako ho eliminovať, je trénovať čo najčastejšie na mori. Pokiaľ ide o rekreačný windsurfing, ide o to, či sú poveternostné podmienky, to znamená vietor a nejaká prijateľná teplota.

Aký je vlastne rozdiel medzi jazdou na jazere a na mori?
Jediná spoločná vec medzi morom a jazerom je asi to, že sa jazdí na vode, pričom jedna je slaná a druhá sladká. Vietor je úplné iný, zatiaľ čo na jazere sa často mení sila aj smer, na mori je vietor väčšinou rovnomernejší. Viac ako metrové vlny na jazere nájdete u nás len málokedy. A na mori môžu byť vlny podstatne väčšie a hlavne netreba až taký silný vietor na to, aby sa nejaké urobili, takže jazdenie je náročnejšie. Pokiaľ ide o pretekanie, taktika jazdenia na mori je úplne odlišná od jazdenia na jazerách a trvá roky, kým sa človek prispôsobí a dostane ju do krvi.