Nominácia je otvorená komukoľvek a medzinárodná porota zložená z architektov, kritikov a historikov architektúry určí  víťaza tajným hlasovaním. Počas tejto relatívne krátkej histórie si táto cena vybudovala výsadné postavenie a je medzi architektmi  akousi Nobelovou cenou.

Slávnostný ceremoniál sa každý rok uskutočňuje na inom mieste. Minulý rok to bol Banqueting House (Londýn), v roku 2006 v paláci Dolmabahçe (Istanbul). V tomto roku to bude v budove knižnice Kongresu USA vo Washingtone D. C.

Infraštruktúra, doprava a urbanizmus
Jean Nouvel, ako jeho meno naznačuje, je francúzskeho pôvodu.  Pochádza z Fumelu, v oblasti Lot-et-Garonne vo Francúzsku, kde  sa v auguste roku 1945 narodil v rodine učiteľov. Tí ho viedli  hlavne v oblasti technickej, teda pripravovali ho na štúdiá fyziky  a matematiky, ale dospievajúci Nouvel si našiel vlastnú cestu, cestu umenia. Výtvarné umenie ho zaujalo zo všetkých najviac,  avšak jeho rodičia neboli jeho výberom príliš nadšení, a tak si ako kompromis nakoniec vybral štúdium architektúry, ktoré  bolo menej riskantné ako výtvarné umenie. Ale toto štúdium ho  pravdepodobne nenapĺňalo tak, ako očakával, a tak sa rozhodol  prihlásiť sa na Ecole des beaux-arts v meste Bordeaux, kde ho  ale neprijali.

Nouvel sa nevzdal, po presťahovaní do Paríža vyhral umeleckú súťaž a vďaka tomu bol prijatý na Ecole nationale supérieure des beaux-arts. Aj napriek smerovaniu štúdia a na  prianie rodičov sa zamestnal v architektonickej kancelárii  u Clauda Parenta a Paula Virilia, kde v krátkom čase nadobudol  toľko skúseností, že po roku spolupráce ho zamestnávateľ poveril vedením projektu stavby rozľahlého obytného komplexu. 

V Paríži si po prvotných úspechoch vzal svoju prvú manželku, neskôr po rozvode do jeho života zasiahla iná žena a Jean Nouvel  si do súčasného, tretieho vzťahu priniesol z predchádzajúcich manželstiev tri deti.
Nouvel nikdy nezostal nečinným, veď už len nemalý počet súťaží, výstav a debát organizovaných nielen v hlavnom meste Francúzska  práve ním napovedá o bezchybnej organizačnej schopnosti. Veď  ako inak by bol schopný koordinovať hlavnú kanceláriu v Paríži so  140 zamestnancami a ďalšou asi stovkou v pobočkách v Londýne,  Kodani, New Yorku, Ríme, Madride a Barcelone? Všetky tieto  časti Nouvelovho „impéria“ zastrešujú nespočetné množstvo  už existujúcich stavieb, ale v súčasnosti pracujú na štyridsiatich  aktívnych projektoch v trinástich krajinách sveta. 

Jeho dynamický život plný zvratov a akýchsi náhlych, nejasných či neistých rozhodnutí ovplyvňoval aj  jeho rýchlo sa rozvíjajúci štýl tvorby v architektúre.  Práve preto je jeho tvorba veľmi rôznorodá, na rozdiel  od niektorých svetových architektov, ako napr. Frank O. Gehry. Jeho koncepčné a zakaždým iné, jedinečné riešenie každého projektu nás nenechá  na pochybách o tom, či si jeho tvorba zaslúžila túto  „Nobelovu cenu“ za architektúru.

Arabský svetový inštitút, Paríž (1987)
Rok 1981 znamenal pre Nouvela zvrat. Výhra  v prestížnej súťaži na návrh Arabského inštitútu  (Institute du Monde Arabe) ho posunula medzi  architektonickú elitu a smotánku parížskej spoločnosti.  Navrhnutie budovy ako moderného symbolu arabskej  kultúry bolo ďalším z jeho jedinečných prístupov k téme  a k zadaniu. Zmyslom súťaže bolo navrhnúť budovu, aby  reprezentovala 14 arabských krajín, ktoré vypísali túto  súťaž. Hlavnou náplňou budovy okrem reprezentácie je  informovanie verejnosti o týchto krajinách, prinášanie  ich kultúry a oboznamovanie verejnosti s ich zvykmi,  tradíciami, hodnotami a kultúrnym dedičstvom. 

Koncept, z ktorého Nouvel vychádzal, bol taký  všeobecný, že akékoľvek odrazenie sa od neho  znamenalo tisíce možností a ciest. Kombináciou  jednoduchej modernej architektúry, sklených fasád  a citu pre detail, tak hojne používaný v arabskej  architektúre, vznikla štruktúra jednoznačne odlišujúca  tento Inštitút od akejkoľvek inej stavby. Sústava dvoch odlišných hmôt z neho robí jedinečnú  kompozíciu, pričom jedna z hmôt, s prísne  obdĺžnikovou fasádou, nesie premyslenú  sústavu technicistických kovových uzávierok  kontrolujúcich intenzitu slnečného žiarenia  a vyhodnocujúcu hodnotu osvetlenia  v interiéri.

Podľa týchto hodnôt nastavuje  svoje pootočenie, a tým reguluje otváranie  či uzatváranie jednotlivých uzávierok, čím  automaticky nastavuje správnu hodnotu  osvetlenia v častiach budovy v kontakte  s fasádou podobne ako fotografi  cká clona.  Pri takomto nesmierne zložitom systéme  je ospravedlniteľné občasné nezvládnutie  prevádzky týchto robotických prepúšťačov  svetla. Svetlo dopadajúce cez bohato členenú  a meniacu sa fasádu stále nanovo pretvára  interiér stavby. Celkovo má táto stena  pripomínať arabský bohato zdobený paraván.

Zlatý Anděl, Praha (2001)
Nám najbližším a najdosiahnuteľnejším  Nouvelovým činom je nepochybne budova  na nároží prestupnej stanice električiek  a presne nad východom z pražského  metra v časti Smíchov. Ide o mimoriadne medializovanú budovu Zlatý Anděl. Stavba  vizuálne ochraňujúca priestor pod ňou pôsobí monumentálne aj vďaka potlači Wendersovho anjela. Mierne mätúco  však pôsobia slová potlačené na sklenej  fasáde, nimi sa koncept chtiac či nechtiac dostáva až za svoje pôvodné hranice na  jednej strane.

Na druhej strane však tento  koncept chýba na ostatných častiach budovy, na ktoré autor akoby zabudol  a nevenoval sa im s rovnakým prístupom Je pravda, že napriek tomu, že stavba  nepriniesla nič inovatívne, čo sa týka  konštrukcie alebo typológie, aspoň dodáv pocit istoty a ochrany zo strany nebies  pri pozdvihnutí zraku, čakajúc na svoj  spoj. Je trocha cítiť, že pri tejto stavbe  už čiastočne „funguje“ zaneprázdnenosť  architekta, ktorý už určite nevplýval  na každý jej detail. Je nepochybné, že  napriek všetkým výhradám táto stavba  urbanisticky funguje a je v priestore  jasnou dominantou, ktorá člení  a významne dotvára okolitý priestor.

Zlatý Anděl je stavba prelomová  z toho hľadiska, že týmto vstúpil jeden  z najznámejších svetových architektov  na pôdu v „našich“ končinách,  a nejde len o ázijského investora do  niekoľkomiliónovej fabriky, ale ide  o architektonicky plnohodnotné dielo,  dielo vypovedajúce o svetovom charakter mesta. Táto budova tvorí zatiaľ akýsi  prechod medzi architektúrou v Česku  a Slovensku a tou „veľkou“ architektúrou, architektúrou európskou. A tak ako je  symbolom pre ľudí čakajúcich na svoj  spoj, je aj symbolom stredoeurópskych  krajín čakajúcich na diela svetového  formátu a hovorí o pripravenosti na ne.

Hotel Puerta América, Madrid (2005)

Hotel Puerta América je situovaný desať  kilometrov od letiska Madrid-Barajas  a pätnásť minút od historického centra  mesta, na jednom z hlavných ťahov  Madridu – šesťpruhovom bulvári Avenida  de América. Hmotu budovy, ktorej autorom  je architektonické štúdio SGA Estudio,  tvoria dve hotelové krídla zvierajúce uhol  150°. Každé zo štrnástich podlaží vrátane  reštaurácie, baru a verejných priestorov je  však unikátnym dielom rôznych architektov  a dizajnérov svetového mena.

Autorom  pestrofarebnej fasády je Jean Nouvel, ktorý  na podnet primátora Madridu (Alberto Ruiz  Gallardón) navrhol pogumované textilné  plochy upevnené na predsadenej kovovej  konštrukcií potlačiť útržkami básne „Liberté“  (Sloboda) od surrealistického francúzskeho  básnika Paula Éluarda.

Prekvapenie, ktoré priniesol investor zamýšľajúci postaviť hotel, bol takmer neobmedzený rozpočet a voľná ruka na realizáciu svojich nápadov. Pri tomto projekte Nouvel nezostal sám. Spolu s ním sa na  návrhu hotela podieľalo ďalších 18 svetovo  známych architektov, okrem iného aj Zaha  Hadidová, David Chipperfi  eld či Norman  Foster. Výsledný efekt bol viac ako zaujímavý.  Farebné ladenie fasády pôsobí hravo a potešujúco, bez ťaživých a preafektovaných  prvkov, ktoré zdanlivo nesúvisia s konceptom a na návštevníka by mohli pôsobiť rušivo. 

Nouvel okrem fasády navrhoval aj 12. a 13. poschodie, teda dve najvrchnejšie podlažia, ktoré sa pýšia dvanástimi  luxusnými apartmánmi. Nobuyoshi Araki  je kontroverzný japonský fotograf, ktorého  si Nouvel prizval na spoluprácu a vytvoril  preňho sériu veľkorozmerných fotografi í aplikovaných na steny a strop. Fotografie  na strope smerujú skôr k abstraktnému  vnímaniu reality, zatiaľ čo nástenné potlače zobrazujú fi guratívne motívy ženy s kvetmi. Nouvelovo poschodie je v hoteli najdrahšou a najluxusnejšou časťou.

Jedným zo zámerov bolo ponúknuť  umelcom tvorivý priestor, v ktorom by  mohol každý architekt ponúknuť to  najlepšie zo svojej práce a v mnohých  prípadoch aj zo svojej kultúry a spôsobu  vnímania sveta cez architektúru, dizajn  a taktiež cez fotografi  u a literatúru.  Hotel Puerta América sa nepochybne  stane známym ako jeden z najlepších  päťhviezdičkových luxusných hotelov  na svete. Hotel ponúka neopakovateľný  zmyslový a intelektuálny pôžitok.

Vytváraním a používaním rôznych nových  materiálov, tvarov a farieb sleduje zámer  poskytnúť hosťom nový spôsob vnímania  hotela bez straty pohodlia a pokoja. Cieľom je posunúť sa o krok vpred k novej koncepcii hotelov, zatiaľ čo v rovnakom  čase vytvárať nový rozmer v službách  a vybavení hotela v záujme urobiť pobyt  hostí čo najpríjemnejší.

Musée du Quai Branly, Paríž (2006)
Pomerne nová stavba, dlhá realizácia, kontroverzné vyznenie, v tesnej blízkosti  Eiffelovej veže. „Toto múzeum je postavené okolo zbierky. Múzeum, v ktorom je všetko navrhnuté tak, aby detonovalo výbuch emócií vzbudených primitívnymi objektmi, múzeum, v ktorom je všetko navrhnuté s účelom ochrániť exponáty pred svetlom na jednej strane, na  druhej však zároveň zachytiť to optimum slnečných lúčov nevyhnutné na docielenie  vizuálne kmitavého prostredia a náležitého pôsobenia organizácie rôznych spiritualít.“ „Toto miesto je poznačené symbolmi džunglí  a riek, všadeprítomnou posadnutosťou smrťou a zabudnutím.

Miesto je útočiskom diel a prác vyrobených v Austrálii a Amerike, kde sú tieto predmety objektmi cenzúry  a očierňovania. Priestory nabité novou energiou, obývané magickými predmetmi sa  stávajú miestom na dialóg medzi rodovými  duchmi človeka, ktorý objavujúc svoje ľudské  potreby a podmienky na život, vytvoril  bohov a vieru. Unikátne, podivné, poetické  a znepokojujúce miesto.“

Pohľad z ulice vedúcej vedľa eiffelovky padá na sklenenú fasádu. Za ňou záhrada s objektom, z ktorého  v druhom poschodí vyčnievajú farebné  kubusovité objemy, a zeleným porastom obopínajúcim vonkajšiu stenu po celej jej  výške. Hoci veľa ľudí v súčasnosti vyhlasuje tento projekt za úspech, otvorenie Musée du  Quai Branly bolo v podstate vyvrcholením  dekádu trvajúceho projektu opradeného históriou a obklopeného kontroverziou. 

Kritik projektu nového múzea, profesor Herman Lebovics, argumentuje: „Nouvel je intoxikovaný metaforou srdca temnoty.“ Prehliadaním vnútra múzea by bolo ťažké  nepovšimnúť si túto fantáziu. Bezprostredne  po vstupe musí návštevník zdolať dlhú,  smerom nahor stúpajúcu rampu, ktorú  autor pripodobňuje k hadovi. Na podlahu  premietané slová „L‘Autre en Soi“ – slovná  hra vo francúzštine znamenajúca „ten druhý  sám v sebe/ v niekom ďalšom“, pripomína  divákovi všadeprítomný koncept “toho  druhého“.

Tento svetlý otvorený chodník  vedie do výstavného priestoru, ktorý je oproti  nemu zahalený do tmy, kontrastujúce tmavé  osvetlenie, čierne a tmavo-zemité zafarbenie  stien, kožou potiahnuté, skale podobné  formácie separujúce jednotlivé expozície  a diapozitívy v duchu džungle, pokrývajúce  okná. A expozícia, usporiadanie a celkový jej  obsah sa medzi francúzskymi intelektuálmi  stretli s najsilnejšou kritikou.

Záver
Možno by bolo zaujímavé na záver sa zamyslieť nad tým, čo uzatvára našu, slovenskú architektúru do hraníc,  v ktorých sa nachádza. Prečo je spútaná a neotvára svoje možnosti sféram svetového významu? Čo spôsobuje,  že sa nerozvíja rovnakým tempom, ako jej svetovejšia verzia? Všetko toto si však musíme uvedomiť, odhliadnuc  pritom od roviny historických či spoločenských faktov. Čo ak tento problém nevychádza z architektov či dizajnérov  samých?

Veď sa pozrime na najlepšie činy slovenskej architektúry, od Kuzmovho pamätníku až po modernú  súčasnú architektúru skupín, ako napr. Zerozero. Mnohí pri výbere svojho budúceho spôsobu života prihliadajú  na „kvalitnú architektúru“, v ktorej budú žiť, bývať, vzdelávať sa a rozvíjať, zasvätia svoj život hľadaniu „ideálneho  bývania“ či „ideálnej architektúry“. Ale čo ak podstata problému netkvie práve v tomto, čo ak tá dlho hľadaná  „ideálna architektúra“ je iba čakajúcou reakciou na „ideálneho investora“? Vhodný príklad je už vyššie spomínaná  stavba hotela Puerta América, kde „osvietený investor“ dokázal zastrešiť všetky požiadavky skupiny architektov.  Preto fenomén dokonalej architektúry na Slovensku zatiaľ zostáva len niečím abstraktným.