Výsledkom rovnice, v ktorej spojíme vandalizmus, hudobný primitivizmus a odpor ku všetkému, čo je v slušnej spoločnosti sväté, by podľa mnohých bol práve punk. Ale punk vždy bol a vždy bude o niečom inom.

Definovať punk je takmer nemožné. Punk nie je len hudba. Je to hnutie, ktoré vzniklo na prahu sedemdesiatych rokov. Na začiatku bola nespokojnosť. Nie však s politickou situáciou, ale s hudobným stereotypom nalinajkovaným idealistami túžiacimi po absolútnej harmónii a mieri. A aj keď politické dôvody punk nenaštartovali, neskôr zohrali dôležitú úlohu pri jeho ďalšom vývoji. Prvá vlna punku urobila hrubú deliacu čiaru za nekonečným rozjímaním dlhovlasých „hipíkov“, ktorých jediným prianím bolo počúvať hypnotizujúce gitarové sóla bez hlbšieho významu. Chcelo to zmenu, ktorá nakoniec prišla.

Dvojakordové myslenie

Na ceste do U. K.

A tými mladíkmi nemohol byť nikto iný ako Ramones. Situáciu dokonale opísal pre magazín Uncut bubeník kapely Tommy Ramone. „V tej počiatočnej forme bola väčšina vecí v šesťdesiatych rokoch veľmi inovatívna a vzrušujúca. Nanešťastie sa stalo to, že ľudia, ktorí nesiahali takým ako Hendrix ani po členky, sa ich snažili napodobiť. Čoskoro sme tu mali stovky gitarových sól, ktoré zneli do nekonečna.V sedemdesiatom treťom som pochopil, že to, čo tu chýba, je jeden úprimný, nekomplikovaný a čistý rock and roll.“

Postupne sa k Ramones pridali The Damned, Television alebo legendárna Patti Smithová a spolu sa stali hlavnými postavami nového hnutia. Americký punk bol teda na svete a od toho anglického sa odlišoval najmä svojím bohémskym spôsobom života a totálnym nihilizmom. Na druhej strane Atlantiku to bolo trochu inak. Anglický punk mal viac-menej korene v sociálnych rozdieloch a sociálnej situácii v spoločnosti. Bieda, rozmach násilia, celková apatia k dianiu v spoločnosti či nárast chudoby a prehlbujúcich sa sociálnych rozdielov v spoločnosti.

Toto všetko len podporovalo rozvoj punku medzi mladými ľuďmi, ktorí sa cítili byť frustrovaní zo spoločnosti. Punk bol teda na svete a šíril sa rýchlosťou svetla. Mladé anglické kapely šokovali svojou drzosťou a arogantnou úprimnosťou na rozdiel od tých amerických, ktoré boli svojho času orientované na bohemizmus a „fuck off “ postoj ku všetkému.

V jednoduchosti je krása

Hudobne vychádzal punk zo štýlu garážových kapiel šesťdesiatych rokov. Typická punková kapela pozostáva z dvoch elektrických gitár, elektrickej basy a bubnov. Celý tento ansámbel je sprevádzaný spevom, v niektorých prípadoch takým nedokonalým a zároveň originálnym, že napodobiť ho je takmer nemožné. Punkové skladby boli oveľa kratšie ako tie, čo produkoval mainstream. Dobrým príkladom je debutový album kapely Ramones, kde polovica zo štrnástich skladieb je kratšia ako dve minúty. Zároveň punkové texty nie sú ani tak spievané, ako skôr vykričané do mikrofónu. Pri štúdiových albumoch je pre punk príznačný originálny, neupravený zvuk, ktorý má tendenciu vyznieť ako živá nahrávka.

Texty piesní sú pocitové a konfrontačné. V začiatkoch punkového hnutia, a hlavne v USA, však kapely nepotrebovali vo svojich textoch dvojzmyslami odkazovať na politický postoj či nespokojnosť a radšej hudbou riešili každodenné problémy mladej generácie. Príkladom môže byť pieseň I Wanna Be Your Boyfriend od kapely Ramones. Naopak v Británii punkoví speváci radi komentovali sociálne a politické otázky. Skupiny ako The Clash spievali o nezamestnanosti a krutej realite mestského života. Vznikala tak tendencia textom šokovať mainstream. Skupina The Sex Pistols piesňami Anarchy in the U. K. alebo God Save the Queen otvorene znevažovala britský politický systém. Vo svojich začiatkoch bol punk totálnou kultúrnou vzburou. Texty piesní boli priamou konfrontáciou s minulosťou, sexuálnymi tabu, a to spôsobom, ktorý v histórii hudby nemal obdobu.

Punk na ceste do Londýna

Nech sa americké kapely snažili akokoľvek, tú najdôležitejšiu časť pri zrode hnutia zohrali rozzúrení mladíci vo Veľkej Británii. Tam sa v roku 1976 stalo niečo, čomu hovoríme hudobná a kultúrna revolúcia. Bolo to úplne prvýkrát, keď sa museli mainstreamové kapely skloniť pred „chtíčom“ nahnevaných adolescentov, ktorí vzali do rúk nástroje bez toho, aby poznali čo i len jediný akord. Dovtedy boli priaznivci rockovej hudby nútení akceptovať jediný druh zábavy, ktorý spočíval v chodení na gigantické predstavenia, kde síce videli vynikajúcich hudobníkov, ale akýkoľvek kontakt s nimi bol len nenaplneným snom. Obdobie slávy rockových dinosaurov sa preto muselo skončiť. Prišiel punk, ktorý bol drzý, neohrabaný a vulgárny.

Anglický punk a predovšetkým podobu anglickej punkovej módy, ktoré boli do veľkej miery ovplyvnené osobnosťami obchodníka a manažéra Malcoma McLarena, ktorý bol ešte v USA manažérom kapely New York Dolls, a módnej návrhárky Vivien Westwoodovej, je do istej miery možné charakterizovať ako britskú mutáciu francúzskeho situacionizmu, ktorý si už nedokáže spomenúť na vlastnú fi lozofi ckú podstatu. Budúcnosť novej generácie mohla byť opísaná kombináciou vlastností, ktoré vo svojom manifeste spomínal popartový umelec Richard Hamilton.

Bola „populárna, prchavá, nahraditeľná, mladá, vtipná, sexi, príťažlivá a predstavovala obrovský biznis“. Teda ako to, po čom McLaren a Westwoodová túžili. Po niečom šokujúcom, svojím spôsobom sexi a komerčne úspešnom. A bol to samotný McLaren, ktorý svoje predstavy zosobnil v skupine s provokatívnym názvom Sex Pistols. Spoločnosť bola zhnusená a bulvárne plátky mali na obálkach jediné slovo: Punk! K Sex Pistols sa postupne pridávali ďalšie mená Siouxsie & Banshees, Generation X alebo The Clash.

Zo začiatku sa zdalo, že punk je výmyslom vandalov s deštruktívnym správaním a ich heslá typu „No Future“, „Chaos & Anarchy“ či „Fuck the system“, ako by to celé ešte podporovali. V tom čase vládlo v Británii skutočné bezvládie. Punkáči robili bordel, rozkopávali odpadkové koše a najväčšiu radosť mali, keď mohli priamo do nosa anglickej kráľovnej na fotografi i zapichnúť zatvárací špendlík. Pôvodné obdobie punku sa pomaly končilo, mládež sa trochu upokojila a spoločnosť si na punk zvykla, ako by to bola bežná súčasť denného života konzervatívneho Angličana.

Anarchy in U. K.

Revolta proti malomeštiackej spoločnosti je s punkom spojená už od jeho prvopočiatkov. Čas však ukázal, že veci sa majú trochu inak. Po vytriezvení z počiatočnej nenávisti sa punk ukázal byť aj niečím iným ako len vandalizmom a hudobným „neumením“. Aj keď to tak nevyzerá, prvá punková vlna bola striktne apolitická. Veci sa však zmenili nástupom novej generácie. Ďalší punkoví nasledovníci sa už snažili o niečo pozitívne. Heslo „anarchy“, ktoré bolo dovtedy skôr synonymom chaosu a bezvládia, sa v rukách ľavicovo naladených skupín ako Crass, ktorá sa neskôr premenovala na Conflict, Flux of Pink Indians alebo Poison Girls, zmenili na politickú myšlienku slobody a nezávislosti. Vznikol „anarchopunk“, ktorý sa najmä v textoch sústredil na sociálne kritický obsah. Kapely vyzývali svojich priaznivcov, aby nekonzumovali všetko, čo im spoločnosť predhodí, apelovali na mladých, aby nebrali drogy, a dokonca propagovali pacifi zmus. „Keď už byť protištátny, potom byť maximálne nezávislý,“ to bolo heslo, ktoré anarcho-punkové kapely propagovali. Snažili sa vziať osud do vlastných rúk v podobe myšlienky D.I.Y – Do it Yourself. Niektoré punkové kapely, pôsobiace na konci osemdesiatych rokov, sa zúčastňovali na koncertoch proti rasizmu a nakoniec nihilisticky zavrhli aj celé punkové hnutie, v ktorom videli predovšetkým sebadeštrukciu.

Situácia dospela do takého štádia, že populárna kapela Crass vystúpila pred svojich fanúšikov s piesňou Punk is dead. Pieseň kritizovala módnych punkáčov, kupujúcich v drahých obchodoch „suveníry“ s anarchistickou tematikou. „Ich sláva sa však čoskoro skončila po obvinení, že sa dlhými vlasmi podobajú skôr hipisákom. Bývalí členovia kapely Crass však pôsobia na hudobnej scéne aj dnes. Punk však vymenili za úplne iný štýl. Napríklad Christine, speváčka a textárka tejto legendárnej punkovej kapely, bola v roku 2003 vyhlásená denníkom The Guardian za jazzovú speváčku roka v

Anglicku. Podobnú cestu si zvolil aj bývalý člen punkovej formácie Boomtown Rats Bob Gilden, ktorý sa dnes pravidelne venuje charitatívnej činnosti a organizuje dobročinné akcie, z ktorých je najznámejšia Live Aid, koncert zameraný na pomoc Afrike. A hoci tieto excesy bývalých punkáčov sú pomerne bežný jav, nijako neovplyvnili vývoj punkovej kultúry. Po „zatratení“ skupiny Crass musela jednoducho prísť zmena.

Ulica vracia úder
Ulice veľkých anglických miest poskytli úrodnú pôdu na nový punkový štýl. Všetko to prepuklo v roku 1982. Novinár píšúci pre hudobný časopis Sounds onálepkoval nový štýl slovíčkom Oi!, podľa hitu chuligánskej skupiny Cockney rejects s názvom Oi!, Oi!, Oi!. Slangový výraz Oi!, ktorý v preklade znamená pokrik „hej ty“, označoval punkové kapely robotníckeho pôvodu, odmietajúce strednú vrstvu punkáčov z lepších rodín, ktorých záľuby sa točili okolo drog a pozérstva. Punkové hnutie Oi! vytvorilo na scéne nový priestor, ktorý bol vyhradený práve pre kapely tvrdšieho razenia.

Na scénu prichádzajú kontroverzné skupiny Sham 69, Angelic Upstairs, Ifa Riot a najslávnejší a zároveň najrozporuplnejší Skrewdriver. Punkový štýl Oi!, označovaný hudobnými kritikmi aj ako streetpunk, našiel pokračovanie v niektorých ďalších punkových legendách. One way system, Blitz, 4 Skins, ale predovšetkým The Exploited podporovali raný punk a nestotožňovali sa s uhladeným výrazom Mod revivalových skupín, ktoré napodobňovali punkovú hudbu šesťdesiatych rokov. Podobné mikrosúboje, ktoré pre nezainteresovaných vyzerajú, ako by punkáči bojovali proti punkáčom, však históriu punkového hnutia sprevádzali odjakživa.

Zatiaľ čo prvá vlna punkáčov provokovala strapatými vlasmi a zatváracími špendlíkmi, druhá vlna dotiahla provokáciu do bodu varu, keď sa na ich hlavách objavili účesy cherokee a všetky miesta na tele mali potetované. Po hudobnej stránke bol punk generácie „82“ alebo Oi! punk veľmi agresívny, prehnane rýchly a pre punkové hnutie až nezvyčajne útočný.

Za veľkou mlákou je rušno

Zatiaľ čo sa punkáči v Anglicku dohadovali, kto z nich je skutočný punkáč a americkú scénu považovali za slabý odvar punkrockerov z Ramones, v USA sa rodila najtvrdšia punková odroda v celej histórii hnutia. Na scéne sa zrazu objavili agilní a politickí Dead Kennedys, ktorých štýl s nálepkou hardcore punk vtedy ochromil celý svet. Líder kapely Jello Biafra útočil na politiku Spojených štátov, napádal kompletne celý systém a nakoniec sám kandidoval na guvernéra. Hardcore punk sa, samozrejme, objavil aj na Ostrovoch. Nositeľom odkazu boli napríklad kapely Broken Bones alebo Discharge, ale pri ich počúvaní každý pochopil, že išlo práve o ten efektívny punk rock, ktorý sa v Anglicku preslávil už roky predtým. Americký hardcore punk však priniesol niečo nové, spojil energiu punku a hudobné schopnosti heavy metalu. Z tejto kombinácie sa neskôr vykryštalizoval štýl crossover. Nakoniec sa kontinentálny rozdiel prejavil v hudbe, ako aj v politike. Zatiaľ čo sa európske skupiny, závislé od britského trendu, stiahli do prijateľných štýlov ako new wave, new romance, gothic rock Za veľkou mlákou je rušno alebo zostali u starého dobrého punk rocku, ich americkí kolegovia šli do maximálnych extrémov.

Niektoré kapely sa dali na cestu anarchopunku a nasledovali svoj britský vzor Confl ict. Hardcorové skupiny, ktoré zahŕňali punkové, ako aj skinhedské hnutie, sa dostali do takého rozporu s pôvodnou punkovou ideou, že medzi nimi vznikla minimálne nevraživosť. V roku 1985 bolo takmer nemožné dať dokopy na jednom pódiu skinheadské a hardcorové kapely, a pritom ešte na začiatku osemdesiatych rokov spolu vystupovali anarcho-hardcorový Crucifi x a skinheadskí Agnostic front.

Nešlo však len o to, že skinheadské HC kapely podporovali robotnícke hnutie a svoju krajinu, zatiaľ čo punkové HC partie vyzdvihovali anarchistické idey, triedny boj a boj so systémom. Vznikol tam aj problém hudobný. A to sa prejavilo hlavne na koncertoch crossoverových skupín, kde sa stretávalo zmiešané publikum, punkáči, skinheadi, metalisti a priaznivci hardcore. Čo automaticky vyvolávalo násilie. Zdalo sa, že punk v druhej polovici osemdesiatych rokov odíde do zabudnutia.

Punk na Slovensku
Aj keď na Slovensku totalitný režim prísne strážil všetky nebezpečné snahy o preniknutie západných hudobných vplyvov, nedokázal zabrániť prenikaniu informácií zo západu o novej vlne mládežníckej rebélie. Punk sa do ČSSR dostával nelegálnymi cestami, či už pašovaním časopisov zo západu, nahrávok a v Bratislave hlavne pozeraním západnej ORF, kde sa z času na čas objavili nejaké informácie o punku. Za prvú slovenskú punkovú kapelu by sme mohli považovať bratislavský TIP, ktorý na scéne pôsobil od roku 1979 do roku 1982.

Hrali klasický punk rock ovplyvnený anglickou vlnou. Na podobnej hudobnej vlne sa zviezla aj kapela Paradox. Jej členovia neskôr pôsobia v skupine Zóna A. V roku 1985 natočili prvý zo svojich troch fi lmov, ktorý však cenzúra nedovolila odvysielať. Ich začiatky boli ťažké, policajné prenasledovanie, zákaz koncertovania, to všetko spôsobilo, že členovia pomýšľali na rozpad. O rok neskôr však prežívajú triumfálny návrat a koncertovaním po celej republike sa dostávajú do povedomia. Po tejto prvej vlne sa v rokoch predrevolučných objavujú kapely Davová psychóza, Slobodná Európa, Sitnaň a Mladé rozlety.

Práve toto obdobie môžeme považovať za zrod novej vlny punku – hardcore, ktorá berie inšpiráciu nielen v starých punkových legendách, ale aj v metalových zoskupeniach. Po roku 1989 sa k nám dostala demokracia, čo prinieslo do punkovej scény nové tváre, nové kapely a, samozrejme, nové problémy. Scéna sa pomaly rozdelila na niekoľko subscén. Diferenciácia spôsobila, že sa od punkáčov oddelili pravicovo orientovaní jednotlivci a v punkovej scéne ostali len tí, čo chceli naozaj niečo zmeniť. Viac-menej šiel punk ruka v ruke s hardcorom, vlastne tak ako na celom svete.

V druhej polovici deväťdesiatych rokov však vyrástla nová generácia mládeže, ktorá už nebola taká súdržná ako mládež pred revolúciou. A kým do roku 1997 bol z pohľadu koncertovania na Slovensku pre punkové kapely raj, potom sa to začalo všetko meniť. Objavili sa neopunkové kapely, ktoré zaznamenali chvíľkový úspech, a tí praví punkeri si našli svoje miesto v garážach a malých tmavých kluboch. Scéna sa možno preriedila, ale nezanikla. A hoci punkáči už na hlavách nenosia „číra“, punk aj na Slovensku stále žije.

Posledná zastávka: mainstream

Ešte predtým sa počas rokov 1981 až 1988 stihol vo Washingtone vykryštalizovať úplne nový štýl hardcore, straight edge. Punkáči v tomto hnutí presadzovali vegetariánstvo, život bez drog a likvidáciu sexistického myslenia. Priaznivci boli väčšinou nahnevaní punkáči z nižších vrstiev, ktorých nechceli pustiť do vychytených krčiem. Z tejto vetvy pozitívnych punkáčov vznikol neskôr ešte jeden poriadne násilný prúd, takzvaný hardline, ktorého zástancovia napádali fajčiarov, podnapitých ľudí vrátane punkáčov. To však trvalo len veľmi krátko a ich počet bol zanedbateľný. Potom prišli roky deväťdesiate, ktoré boli pre punkové hnutie pozitívne. Čiastočne z punku vytvorený grunge z amerického Seattlu, v podobe kapiel ako Nirvana a Pearl Jam, dal šancu veľkému počtu ďalších štýlov.

Veľa punkových kapiel začalo nasledovať melodický a úspešný štýl Bad Religion a Nofx, čo bola cesta pre dnešné komerčne úspešné kapely typu Green Day, Off spring alebo Blink 182. Podľa zarytých punkáčov sa však z punkovej scény stalo divadlo plné farebných videoklipov a diktátu veľkých vydavateľstiev. Vlastne presne to, proti čomu punk vždy bojoval. Na druhej strane treba priznať, že na punkovej scéne je stále živo. Veď len neznalý pozorovateľ môže súčasné neopunkové kapely považovať za koniec punkového hnutia. Lebo ten skutočný punk je tu stále. Ukrýva sa v garážach, na miestach, kde vlastne aj vznikol. A jediné, čo je isté, je fakt, že punk nie je uzavretá kapitola s jasným koncom. Punk‘s not dead.