Život na úteku

Najjednoduchšie riešenia sú často tie najlepšie. A v prípade zvierat to platí dvojnásobne. Víťaza v zápase o život sprevádza jednoduché pravidlo. Víťazom sa stáva ten, kto dokáže utekať najrýchlejšie. Spravidla bývajú najrýchlejší aj tí najsilnejší. Je to o tom, kto dokáže chytiť svoju korisť, alebo o tom, kto dokáže ujsť pred predátorom. Najrýchlejším zvieraťom na svete je leopard, ktorý žije v afrických savanách. Vďaka dokonalej stavbe tela dokáže dosiahnuť neuveriteľnú rýchlosť, sto trinásť kilometrov za hodinu. Leopard ale nedokáže naháňať svoju obeť príliš dlho.

Práve preto sa niekedy stane, že svoju rýchlosť stratí práve vtedy, keď už má korisť na dosah. Ale aj korisť sa unaví, a nakoniec aj tak skončí v pazúroch dravých hyen alebo levov. Často sa napríklad stáva, že najrýchlejšie zviera planéty leopard, nedokáže chytiť druhé najrýchlejšie zviera planéty, antilopu. A pritom rýchlosť, akou antilopa uteká pred svojim predátorom nepresahuje deväťdesiat päť kilometrov za hodinu. Antilopa však dokáže takúto rýchlosť udržať oveľa dlhšie ako rýchly leopard. Najrýchlejším dravcom vo vzduchu je Sokol sťahovavý.

Pri love dosahuje rýchlosť sto osemdesiat kilometrov za hodinu. Pri takejto rýchlosti mu naozaj stačí iba nepatrný dotyk na to, aby zneškodnil svoju obeť. Ak by tento vták zaútočil na človeka, určite by človek nestačil zareagovať a brániť sa útoku. Ale jeden z najväčších paradoxov, ktorý v prírode pozorujeme, je práve neplatnosť pravidla “väčší vyhráva”. Existujú tisíce prípadov, pri ktorých je predátor svojim vzrastom oveľa menší ako jeho korisť. Menšie zvieratá sú nebezpečné predovšetkým pre takmer neexistujúcu šancu spozorovať ich a pripraviť sa na ich útok.

Smrtiace zbrane

Solifúga
Tieto malé pavúkovce nepoužívajú na usmrtenie svojich obetí žiadne jedy. Spoliehajú sa predovšetkým na silu svojich hryzadiel. Totižto ich hryzadlá patria spomedzi všetkých živočíchov, v pomere k veľkosti tela, za najsilnejšie. Dokážu nimi drviť malé cicavce, plazy a vtáky. Sami pritom dorastajú do veľkosti približne sedem a pol centimetra. Na lov sa vydávajú v noci a je o nich známe, že majú veľký apetít. Raz jeden jedinec, veľký dva a pol centimetra potreboval na zožratie sto múch iba dvadsať štyri hodín.

Paúhor elektrický Tvor, žijúci v amazonskej oblasti Južnej Ameriky, je jeden z mála živočíchov, ktoré svoju obeť usmrcujú elektrickým výbojom. Paúhor navyše dokáže vyvinúť výboj s napätím šesťsto voltov. A ten je taký silný, že môže „zložiť” aj koňa. Paradoxne tento tvor nie je príbuzný úhorom. Meno dostal iba podľa tvaru tela. Silný elektrický výboj dokáže vyvinúť vďaka batérii elektrických orgánov, ktoré tvoria asi polovicu jeho niekedy až dva a pol metra dlhého tela.

Chironex hranatý
Pri austrálskom pobreží žije obávaný medúzovec, ktorého jed je taký silný, že dokáže za necelé tri minúty usmrtiť až štyroch ľudí. Jeho jed spôsobuje zastavenie dýchania, ničí červené krvinky a poškodzuje kožné tkanivo. Meno dostal podľa tvaru klobúka, ktorý je vlastne jeho telom. Nebezpečné sú ale dlhé ramená, ktoré mu trčia z tohto klobúka. Ak sa obtrú o korisť, rýchlo priľnú na jej telo a z pŕhlivých buniek sa uvoľní jed.

Mravce
Africké a Austrálske mravce sú skutoční vojaci. Na svojich pochodoch „skazy” dodržiavajú tvrdú disciplínu. Prieskumníci, ktorí väčšinou mapujú terén za sebou nechávajú chemickú stopu, podľa ktorej ich ostatní môžu nasledovať. Ich množstvo je také veľké, že sa poľahky zmocnia každej stonožky, pavúka alebo dokonca mladého vtáka, či drobného cicavca. Korisť doslova zaplavia a dohryzú. To, čo nestihnú zožrať na mieste, odnesú kráľovnej a jej opatrovateľom.

Chameleón Jacksonov
K veľmi obávaným lovcom patrí aj chameleón, ktorý sa nenápadne zakráda ku svojej obeti. Jeho najväčšou výhodou sú kužeľovité oči, ktorými môže pohybovať nezávisle od seba. Trojrozmerné videnie mu pomáha správne odhadovať vzdialenosti. Na korisť útočí dlhým „vystreľovacím“ jazykom. Ak napríklad loví osu, najskôr ju zasiahne do spodnej časti bruška, tesne pod žihadlom a bleskovo ju vtiahne do úst. Žihadlo odhryzne a osu vypľuje, aby sa ubezpečil, že je naozaj preč.

Komár Ústne orgány samice komára možno prirovnávať ku skutočným ihlám. Ale s tým rozdielom, že ich ihly sú také tenké, že obeť často netuší, že sa stala obeťou. Komáre vyhľadávajú hostiteľa podľa zvýšenej koncentrácie vydychovaného oxidu uhličitého. Miesto bodnutia si samica komára vyberá pomocou spodnej pery, ďalšie dve časti ústnych orgánov fungujú ako injekčná striekačka. Cez rúrkovitý orgán vypúšťa komár do rany látky, ktoré zabraňujú zrážaniu krvi, a vrchnou perou nasáva krv.

Nebezpeční drobci

Možno je smiešne hovoriť o hmyze ako o nebezpečných dravcoch, ale v niektorých situáciách je takéto označenie určite namieste. Veď vo výpočte zvierat, takzvaných “zabijakov ľudí” na prvom mieste neohrozene kraľuje malý, nenápadný komár. Malá bzučiaca otrava svojou dotieravosťou znepríjemňuje život ihneď ako sa oteplí. Pre svoj život potrebuje jediné - krv. Komáre však nepatria iba ku najotravnejším zvieratám, ale patria aj ku veľmi nebezpečným tvorom. Sú častými nositeľmi rôznych infekčných chorôb.

Do ich arzenálu patrí napríklad smrteľná malária, žltá horúčka alebo smrteľná „horúčka dengue“. Preto predstavuje tento - na prvý pohľad - neškodný hmyz veľké nebezpečenstvo pre človeka. Každoročne umiera na následky týchto chorôb od dvoch do troch miliónov ľudí. Ale nielen ľudia, ale aj zvieratá umierajú pod dlhými „cucákmi“ komárov. Húfy komárov pravidelne terorizujú napríklad dobytok v Afrike, ale trúfnu si aj na oveľa silnejších jedincov z ríše zvierat.

Ďalším malým-veľkým zabijakom je škorpión, ktorý patri k najstarobylejším obyvateľom tejto planéty. Škorpión nie je vyslovene lovcom, no pre človeka je stret s týmto malým „travičom“ nebezpečný. Škorpióny lovia po zotmení, korisť registrujú dotykom. Väčšinou sa živia rôznymi plodmi a drobným hmyzom, ale jed, ktorý používajú predovšetkým na obranu, je taký silný, že dokáže paralyzovať srdce a dýchaciu sústavu aj dospelého človeka.

V súčasnosti je približne tisíc štyristo druhov škorpiónov, ale pre človeka je nebezpečných asi len dvadsať päť druhov. Jedom je vyzbrojený aj ďalší, na prvý pohľad nevinne vyzerajúci tvor. Miniatúrna žabka Pralesnička drobná. Pre človeka nepredstavuje sama osebe veľké nebezpečenstvo. Nebezpečný je však jed z tejto žaby, ktorým indiáni z oblastí, kde Pralesnička žije, natierajú svoje šípy pri love. Už stotisícina tohto jedu je pre človeka smrteľná. Aj preto nemá Pralesnička drobná takmer žiadneho nepriateľa. Žiadny tvor z ríše zvierat si netrúfne na tohto miniatúrneho predátora.

Chemici
Strelček Príznačne pomenovaný „chrobák“ loví svoje obete pomocou látok, ktoré sa mu vytvárajú v sekrečných bunkách. Keď začne strelček vrtieť zadnou časťou tela, znamená to, že zameriava cieľ. Hydrochinónové zlúčeniny a peroxid vodíka, ktoré sa mu v tele miešajú, obeť omráčia, zmätú a dočasne aj oslepia. Strelček tak získa dostatok času na útok alebo útek. Zo svojej pohyblivej „hlavne“ môže vystreliť až päťdesiatkrát za sebou.

Skunk Ak sa niektoré odvážne zviera odhodlá napadnúť skunka, pomerne rýchlo si tento úmysel rozmyslí. Odradí ho predovšetkým silný sírový zápach. Skunk sa k nepriateľovi otočí zadkom, zdvihne chvost a z prianálnych žliaz mu do tváre rozpráši zapáchajúcu látku. Dokonca môže takto zasiahnutý tvor dočasne oslepnúť. Skunk mieri veľmi presne. A nepríjemný a dráždivý zápach sa niekedy šíri do vzdialenosti až dvoch kilometrov.

Piskor
Nenápadný a na prvý pohľad neškodný tvor má v slinách taký účinný jed, že malý cicavec mu podľahne už za niekoľko sekúnd. Je to veľmi silný neutrotoxín, zmiešaný s enzýmami. Piskor pomocou neho loví napríklad ryby alebo mloky. A hoci meria piskor iba necelých jedenásť centimetrov, jeho uhryznutie zanecháva bolestivú ranu, ktorá pretrváva niekoľko dní aj u človeka. Pralesnička drobná Koža týchto miniatúrnych žabiek obsahuje homobatrachotoxín, najjedovatejší jed v živočíšnej ríši. Na usmrtenie človeka stačí iba stotisícina gramu. Opice, jelene a iné menšie cicavce usmrtí za niekoľko sekúnd. Jed týchto žabiek má však aj iné vlastnosti. Obsahuje napríklad látku, ktorá tlmí bolesť a je podstatne účinnejšia ako morfi um. Ich koža preto obsahuje aj silné antibiotiká.

Lúčny koník
Krikľavo sfarbené koníky z rodu Romalea microptera sa pred nepriateľom bránia najskôr nepríjemným syčaním. Neskôr sa im pri ústnom otvore objaví pena. Takáto obrana pred jaštericami a plazmi je založená na zmiešavaní odpudzujúcich látok so vzduchom. Z bubliniek sa potom uvoľňuje štipľavý plyn a okolo koníka sa tak vytvorí ochranný chemický oblak.

Termity
Pravdepodobne žiadne iné zviera sa nevyrovná termitom ak ide o početnosť „arzenálu“ chemických zbraní. Africké termity vstrekujú svojim najväčším rivalom – mravcom - do tela voskovitú látku. Okrem toho im do rany ešte vstrekujú aj protizrážavú látku, takže napadnuté mravce uhynú na stratu hemolymfy. Iné termity majú na hlavé „striekaciu pištoľ“ ktorou pália do nepriateľa lepkavý jed.

Komando smrti
K najmenším a najzákernejším predátorom živočíšnej ríše však patria pavúky. Spôsob ich lovu je natoľko premyslený, že aj človek od nich odpozeral túto techniku a siete na chytanie koristi využíva dodnes. Najúčinnejšou zbraňou pavúkov sú okrem pavučiny silné hryzadlá, spojené s jedovými žľazami. Jedom usmrcujú svoju korisť, ale rovnako im táto „emulzia smrti“ slúži aj na obranu. Na svete je známych približne štyridsať tisíc druhov pavúkov. Iba niekoľko desiatok druhov veľkých pavúkov z teplých krajín však dokáže prehryznúť kožu človeka a vstrieknuť mu do rany toxické množstvo jedu.

Dlhý čas považovali ľudia za najnebezpečnejšieho pavúka tarantulu. V minulých storočiach verili, že človek, ktorého tento pavúk uhryzol, zomrie, a zachrániť sa môže iba ak bude rýchlo tancovať do úplného vyčerpania. Neskôr však vedci zistili, že uštipnutie tarantulou vyvolá u človeka iba bezvýznamnú miestnu reakciu. K veľmi nebezpečným pavúkom patrí predovšetkým rod Loxosceles. Ich jed pôsobí na bunky aj krvnú zložku ľudského organizmu, ktorý je na ich jed veľmi citlivý.

Tieto pavúky žijú nielen vo vonkajšom prostredí, ale aj v domoch, bytoch, ale predovšetkým na toaletách. Najobávanejším a najrozšírenejším pavúkom je Spriadačka jedovatá. V Ameriku ju nazývajú „čierna vdova“. Jej pomenovanie vzniklo od kanibalistického zvyku. Pri párení totiž samička zvykne zožrať samčeka. Okrem Ameriky sa tento pavúk nachádza aj v južnej Európe a v oblasti stredomoria. Bežné sú rozšírené v záhradách, ale aj na budovách.

Sú to lesklé čierne pavúky s guľovitým zadočkom väčšinou zdobeným krvavočervenými škvrnami. Dorastajú asi do veľkosti dvoch centimetrov. Svojim uhryznutím môže čierna vdova usmrtiť dobytok, kone aj ťavy. Smrteľná je aj pre ľudí, ktorí neboli včas liečení. K najjedovatejším pavúkom musíme priradiť ešte “banánové pavúky”, ktoré sú z jedovatých pavúkov aj najväčšie. Niekedy dorastajú do veľkosti päť centimetrov. Počas dňa sa ukrývajú na tmavých miestach, ale v noci vyrážajú na lov.

Prenikajú do príbytkov, zaliezajú do kútov, dokonca sa schovávajú do šiat a topánok. Útočia ihneď, ich uhryznutie silno bolí a jeho okolie veľmi rýchlo opuchne. Človek, uhryznutý takýmto pavúkom, cíti nevoľnosť a má dýchacie ťažkosti. V niektorých prípadoch nasledujú svalové kŕče, strata citlivosti v prstoch, na perách a na jazyku. V najhorších prípadoch nastáva zlyhanie srdcovej činnosti. A smrť. Miestom ich výskytu je predovšetkým stredná a Južná Amerika,
ale niekedy sa dostanú aj do Európy, najčastejšie na trsoch banánov.

Modlivka zelená má veľmi špecifi ckú stavbu tela. Na hlave má dve veľké zložené oči, ktorými dokáže vidieť aj za seba, takže zbadá každú približujúca sa obeť alebo nepriateľa. Je veľmi trpezlivá a bez pohnutia dlhé hodiny striehne na korisť, ktorú tvorí hlavne hmyz a pavúky.

Zázraky prírody

Už menej nebezpečným, ale o to bizarnejším predátorom a lovcom je malý krtko „hviezdonosý“. Tento krt vynikajúco pláva. Požiera chrobáky, slimáky, malé ryby a ďalšie rôzne vodné živočíchy. S obľubou poľuje aj na živočíchy žijúce v zemi. Najvýraznejším poznávacím znamením u tohto krtka je jeho rypák s dvadsiatimi dvoma svetlými, lúčovito usporiadanými mäsitými výbežkami okolo nosových otvorov. Takýto na prvý pohľad komický nos je pre krtka bytostne dôležitý. Krtkovi umožňuje zacítiť korisť aj vo vode aj v čiernych dierach pod zemou.

Pomáha mu orientovať sa v tmavých podzemných chodbách a nečakane zaútočiť na obeť, napríklad veľkú šťavnatú dažďovku. Ríša zvierat je plná takýchto čudných stvorení. Ale ak by sme mali nájsť niečo, čo svojimi schopnosťami prevyšuje všetko ostatné, tak by to pravdepodobne bola modlivka zelená. I keď je to veľký hmyz a pre človeka a ostatné zvieratá prakticky neškodný, zaslúži si pozornosť. Modlivka zelená má veľmi špecifi ckú stavbu tela.

Na hlave má dve veľké zložené oči, ktorými dokáže vidieť aj za seba, takže zbadá každú približujúca sa obeť alebo nepriateľa. Je veľmi trpezlivá a bez pohnutia dlhé hodiny striehne na korisť, ktorú tvorí hlavne hmyz a pavúky. Mladé nymfy a dospelé samice sú schopné chytiť a zožrať aj menšie jašterice. To im umožňuje obrovský stisk predných nôh.

Na tento spôsob lovu má modlivka prispôsobený prvý pár nôh na „predohrudi“. Jej stehná sú dlhé, na spodnej strane majú ostne, aj predné holene majú na vnútornej strane ostne, a zatvárajú sa proti stehnám ako čepeľ noža, čím môžu chytiť korisť, podobne ako do zveráka. Predná holeň vybieha na konci v hákovitý bodec. Stredný a zadný pár nôh sú vlastne dlhé a štíhle nohy, prispôsobené behu, pretože ak korisť uniká, modlivka ju väčšinou prenasleduje. Modlivky žijú samotársky a je u nich vyvinutý kanibalizmus, pretože neznesú vo svojej prítomnosti jedinca rovnakého druhu.

Najvýraznejším poznávacím znamením u krtka hviezdonosého je jeho rypák s dvadsiatimi dvoma svetlými, lúčovito usporiadanými mäsitými výbežkami okolo nosových otvorov. Pomáha mu neočakávane zaútočiť na obeť.

Smrť sa plazí
O niečo vyššie sú v evolučnom systéme hady. Zákerné a slizké tvory, ktoré majú dokonale vypracovanú techniku útoku na korisť. Pre človeka je nebezpečná iba tretina hadov na Zemi. A z toho iba malá časť môže svojím jedom človeka skutočne usmrtiť. Niektoré výskumy a štatistiky dokonca úvadzajú, že pravdepodobnosť smrti na hadie uštipnutie je asi pätnásť- až dvadsaťkrát menšia ako možnosť, že človeka zabije blesk. Preto je veľmi ťažké určiť, ktorý had je najnebezpečnejší.

Pri hľadaní toho naj, musíme brať do úvahy niekoľko faktorov, nielen toxicitu jedu. Vieme však zostaviť aspoň širší rebríček nebezpečných hadov. Do tohto výberu bude určite patriť kobra kráľovská z juhovýchodnej Ázie. Veľmi nebezpečné sú aj morské hady ako vodnár kobrí a vodnár Belcherov. Tieto hady majú veľmi prudký jed, ale človek stretne tieto plazy naozaj veľmi zriedka.

Podľa najnovších výskumov však bola za najjedovatejšieho hada sveta určená Pakobra austrálska. Potvrdilo sa, že jej jed je až štyri krát silnejší ako jed Taipana. Obávaná Mamba čierna sa dostala v najnovšom rebríčku až na piate miesto. Samozrejme týmto sa výpočet dravcov a lovcov nekončí. Zoznam je nekonečný a plný zaujímavých predátorov, ktorí sú pripravení bojovať o vlastnú existenciu.

Mamba čierna patrí medzi najobávanejšie hady, ktoré majú dokonale vypracovanú techniku útoku na korisť.