Maska
Chráni oči aj nos potápača pred vodou a umožňuje ostré videnie aj pod vodou. Dnešné moderné masky majú lícnicu z kvalitného silikónu a zorníky z temperovaného skla. Ich cena sa pohybuje od 800 do 1 500 Sk.

Stačí si vybrať
Na to aby sa mohol človek potápať, väčšinou potrebuje licenciu, ktorá hovorí o tom, akú úroveň kvalifi kácie potápač dostal. Tieto oprávnenia môžu záujemcovia získať takmer v každom potápačskom centre na svete. Jediný rozdiel je v systéme výučby, ktorý závisí od certifi kačnej agentúry, ktorá celý proces školenia zastrešuje. V súčasnosti pôsobia desiatky takýchto agentúr. Medzi tie s najväčším počtom registrovaných potápačov patria systémy ako NAUI, PADI, SDI, TDI alebo CMAS.

Nedá sa ale povedať, ktorý zo systémov je najlepší, pretože kvalita je daná už konkrétnou školou alebo potápačským centrom a samozrejme aj kvalitou inštruktora. A nakoniec samotný postup získavania kvalifi kácie je v podstate rovnaký. Na začiatku je potápačský výcvik Open Water Diver, ktorý potápača oprávňuje napríklad nechať si vystavovať potápačské poistenie, môže sa zúčastňovať ponorov pre kvalifi kovaných potápačov, požičiavať si výstroj alebo si môže nechať dopĺňať fľaše vzduchom.

Potápač s OWD môže pokračovať vo zvyšovaní svojej kvalifi kácie na AOWD - Advanced Open Water Diver. Väčšinou ju vyžadujú na miestach, kde ide o náročnejšie potápanie. V praxi to predstavuje napríklad zhoršené podmienky viditeľnosti, teploty vody alebo jej prúdenia. Nejde ale len o hĺbku. V tomto prípade ide skôr o zdravý rozum potápača. Na Slovensku je maximálna hĺbka pre rekreačné potápanie stanovená na tridsaťdeväť až štyridsať metrov.

Vo svete to závisí od lokality, ale v prvom rade by sa mali posudzovať schopnosti potápača. Pre základnú kvalifi káciu je optimálna hĺbka osemnásť metrov a zároveň je to hraničná hĺbka pre potápačov, ktorí sa potápaniu venujú iba sporadicky. Pretože vo väčších hĺbkach číhajú na potápača aj väčšie riziká.

Rukavice
610 – 800 Sk

Opojený vzduchom
Potápači s kvalifi káciou OWD a AOWD využívajú ako dýchacie médium najčastejšie stlačený vzduch, ktorý je zložený z kyslíka a z dusíka. Pričom dusíka je takmer osemdesiatsedem percent.

Kto si doteraz myslel, že na potápanie úplne stačí vziať si pod hladinu fľaše stlačeného vzduchu, bude prekvapený. Samozrejme stlačený vzduch je vhodným médiom, ale predovšetkým do malých hĺbok. Čím klesá potápač hlbšie, tým je potápanie väčšou alchýmiou. Pre pochopenie celého procesu a systému dýchania pod vodou je nutné urobiť si menší exkurz do prírodných vied. Vo väčších hĺbkach sa telo rýchlejšie nasycuje dusíkom a ďalšími inertnými plynmi.

A už od troch barov, taký tlak je približne v hĺbke dvadsať metrov, je dusík narkotický. Po dlhšom pobyte v tejto hĺbke, môže potápač výrazne pocítiť účinky dusíka vo svojom tele. Niektorí to prirovnávajú k opitosti. Je veľa potápačov, ktorí si na tieto účinky zvykli, ich telo sa prispôsobilo a dôsledky nie sú také kritické. Ale takáto adaptabilita sa buduje veľmi ťažko. Účinky dusíkovej narkózy však pominú po výstupe do menších hĺbok. Ale sú aj iné spôsoby ako podobným rizikám predísť. Napríklad miešaním dýchacích zmesí.

Počítače
Dnešné počítače v sebe spájajú prístroje, ktoré v minulosti osobitne merali hĺbku, čas, aj tlak vo fľaši. Cena sa pohybuje od 8 000 do 15 000 Sk.

Miešanie plynov
V modernom rekreačnom potápaní využívajú dive-centrá rôzne zmesi kyslíka a dusíka. Napríklad zmesi hyperoxické, pri ktorých je viac kyslíka a menej dusíka. Výsledkom tejto kombinácie je menšie nasycovanie potápača, čo prináša niekoľko výhod.

Potápač môže ostať pod vodou dlhšie a môže klesnúť aj do väčších hĺbok. Tí, ktorí si zvýšili kvalifi káciu na stupeň Nitrox Diver, môžu používať nitroxové zmesi. Je to kombinácia nitrogénia a oxigénia. Aj pri tejto zmesi je väčší pomer kyslíka a teda aj celá teória o nasycovaní je menej nebezpečná. Absolvent kurzu Nitrox Diver má možnosť používať zmesi do štyridsať percent kyslíka, čo mu tiež umožní dlhší a bezpečnejší pobyt pod vodou.

Môže objavovať väčšie hĺbky a ani vynor nie je komplikovaný. Pre tých, ktorým nestačia hĺbky do tridsať metrov, ponúkajú potápačské školy a centrá ďalšiu kvalifi káciu. Je to potápanie, pri ktorom držitelia tejto kvalifi kácie používajú trimixové zmesi. Spojenie kyslíka, dusíka a hélia. Ale treba si pamätať, že potápanie nie je len o tom akú máme kvalifi káciu. Upozorňuje na to aj profesionálny potápač a inštruktor v potápačskom centre Pro-dive Robert Korim: “Treba pamätať na to, že aj plytší ponor v studenej jaskyni môže byť náročnejší ako ponor do veľkej hĺbky, dôležitá je prax a skúsenosti.”

Kompenzátor tlaku
Slúži na vyvažovanie sa pod vodou. Cena: 8 000 Sk – 20 000 Sk

Riziká pri potápaní
Potápanie nie je len o hĺbkach, farebných rybách a prekrásnych koraloch. Potápanie je aj o serióznom dodržiavaní pravidiel, pretože nebezpečenstvo, ktoré pod hladinou hrozí, musí každý rešpektovať. Okrem dusíkovej narkózy na potápačov “čaká” niekoľko ďalších nepríjemných hrozieb. Najčastejšie sú to vodné prúdy, ktoré dokážu potápača strhnúť a odniesť ho aj kilometer od miesta ponoru. A vynoriť sa niekde uprostred modrého neznáma asi nikto nechce. Preto je nutné potápať sa vždy s niekým, kto pozná podmienky a vie, kde sú aké prúdy.

Ďalším rizikom je neodhadnutie situácie, nesprávne určenie množstva záťaže, s čím úzko súvisí nevhodné vyváženie pri ponore. Už tlak dvoch atmosfér, ktorý je v hĺbke desať metrov, spôsobuje, že všetko sa zmenšuje, stláča sa a mení vztlak. Preto je dôležité, aby bol potápač na takéto situácie pripravený a nespanikáril. Lebo ľahko sa môže stať, že nevhodné vyváženie spôsobí nekontrolovateľný pád do tmavých hlbín, alebo naopak neovládateľný „výstup“ na hladinu.

Medzi historicky najstaršie obavy potápačov patrí Kesónová choroba alebo choroba z dekompresie. Nadľahčene môžeme povedať, že za všetko môžu bublinky. Pri dlhšom pobyte vo vode sa telo potápača rýchlejšie nasycuje dusíkom a ďalšími inertnými plynmi. A pod väčším tlakom vo väčších hĺbkach sa tieto plyny dostávajú do tela ľahšie. Problém nastáva pri výstupe na hladinu. Ak potápač rýchlo vystupuje k hladine a nedodržuje dekompresné zastávky, tak tieto plyny majú tendenciu vytvárať bubliny.

Tie v konečnom dôsledku môžu spôsobiť upchatie ciev. Výsledkom takéhoto procesu sú rôzne kožné prejavy, bolesti kĺbov a v najhoršom prípade rôzne neurologické, srdcové a pľúcne problémy. Menšie nebezpečenstvo už hrozí od tradičných obyvateľov podvodného sveta. Treba byť opatrný a nedotýkať sa žiadnych živočíchov. A ešte jedno upozornenie, s ktorým sa stretol každý potápač. Vždy sa potápajte s partnerom - „buddym“.

Oblek
Funkciou neoprénového obleku je chrániť potápača pred chladom, ako aj pŕhlivými účinkami niektorých morských živočíchov. Cena tenkého obleku sa pohybuje od 2 500 do 3 500 Sk, zatiaľ čo 5 mm hrubé obleky stoja približne 8 000 Sk.

Výstroj v prvom rade
Potápačská výstroj je základná vstupná investícia do potápania. Ak si človek udržuje rovnakú hmotnosť a nebude často striedať podmienky pri potápaní, mala by to byť investícia jednorazová. Ak sa rozhodnete do toho pustiť, nemusíte sa obávať. V každej predajní sú odborníci, ktorí ochotne poradia. Inštruktor Róbert Korim z bratislavského Pro-Dive centra hovorí o kúpe výstroja ako o “postupe v štyroch vlnách”. Základnou výbavou a prvou vlnou je nákup masky, dýchacej trubice a plutiev. Tie môžu byť buď s plnou pätou alebo remienkové. Ak sa rozhodnete kúpiť si plutvy na remienok, dokúpte si aj potápačské topánky, ktoré vás ochránia pred chladom a rôznymi poraneniami.

Pokračovaním prvej vlny je nákup potápačského obleku. Ak sa budete potápať v teplých vodách, stačí vám tenký oblek. V studených vodách ich hrúbka rastie. Na Slovensku v sladkých vodách sa používajú aj sedemmilimetrové obleky. Ale v zime alebo na jar a jeseň siahnite radšej po suchých oblekoch. Tie úplne izolujú od vodného prostredia, s oblekom sú spojené topánky a na krku a zápästiach sú tesniace manžety. Vyrobený je z gumy alebo z trilaminátu, čo do istej miery znižuje aj pohyb potápača. Navyše je pod suchým oblekom ďalšia kombinéza.

Medzi tieto dve vrstvy sa napustí plyn. Buď vzduch z hlavného zásobníka alebo argón z prídavnej fľaše. Tretia vlna nakupovania výstroja pokračuje s dýchacou technikou. Je ňou hlavný a záložný regulátor a vyvažovacia vesta. Posledná fáza je zameraná na doplnky. Svietidlá, vaky, signalizačné bójky, alebo nože. “Ale je to taký mýtus”, hovorí Róbert Korim, “rekreační potápači nôž síce majú, ale málokedy to je obrovská mačeta, ktorú poznáme z fi lmov. Ak majú nôž, tak sú to praktické nožíky, alebo vyslobodzovacie háky.”

Regulátor
Úloha regulátora je upravovať vysoký tlak dýchacieho plynu zo zásobníka na tlak rovný okoliu. Regulátory stoja od 6 500 do 15 000 Sk.

Cesta pod vodu
Potápačské centrá dnes nájdeme v každej zaujímavej lokalite. Vyznávači potápania majú niekoľko možností ako zrealizovať samotný ponor. Tí pohodlnejší a menej skúsení môžu vyhľadať cestovnú agentúru, ktorá má vo svojej ponuke aj potápanie. Agentúra všetko pripraví a zabezpečí. Jediné, čo bude musieť záujemca urobiť, je vytiahnuť kreditku alebo si dorobiť potrebný kvalifi kačný stupeň. Ďalšou možnosťou je vybrať si lokalitu, zaujímavé miesto a osloviť niektoré zo slovenských potápačských centier.

Ak takéto “dive” centrum pokrýva zvolenú lokalitu, zabezpečí sprievodcu a “divemastra”. Tí, ktorí si trúfajú potápať sa vo vzdialenejších lokalitách, môžu osloviť priamo miestne “dive” centrum, ktoré za poplatok poskytne “divemastra”, s ktorým sa dohodnú podmienky a pravidlá. A záujemcovia sa dozvedia o pravidlách vo zvolenej lokalite. Podobným systémom realizuje svoju vášeň k potápaniu aj Miroslav Welter, biznisman, ktorý si pod vodu chodí prevetrať myšlienky a oddýchnuť si od zvoniacich telefónov.

“Ak chodíme na dovolenku, tak vieme, že sú tam potencionálne destinácie pre potápanie, preto si vždy beriem výstroj a až na mieste sa dohodneme v miestnych “divecentrách” na ponoroch. Ale sú aj iné akcie, keď sa ide potápať väčšia partia. Dopredu si zabezpečíme loď a sprievodcu v zaujímavej lokalite.” Potápanie sa dá skombinovať aj s cestovaním. Miro Welter vďaka vášni potápania už precestoval takmer celý svet. Potápal sa v najprístupnejších lokalitách v Červenom mori, podvodné krásy objavoval aj smerom na juh v oblasti Sudánu. Dokonca si s partiou urobili výlet do Vietnamu, na Kubu a v blízkej budúcnosti sa teší na Filipíny. A takýchto miest, ktoré môžu potápači vďaka svojej vášni vidieť, je nekonečne veľa. Veď voda pokrýva dve tretiny našej planéty.

Plutvy
Slúžia na rýchlejší pohyb a manévrovanie pod vodou. Cena plutiev s pätou je v rozmedzí od 600 do 1 500 Sk, zatiaľ čo remienkové stoja okolo 1 700 až 2 100 Sk.

Čo a kde môžete vidieť pod vodou

Tropické morské živočíchy, pestrofarebný podmorský svet - Egypt/ Červené more, Austrália/Byronov záliv/Korálové more, Fidži, Kuba, Mexiko, Chorvátsko, Maledivy, Bali, Thajsko

Vraky - Maurícius, Canada/Great Lakes a Bell Island, Dominikánska republika, Mikronézia/Truk Lagoon, Francúzsko, Veľká Británia, Juhočínske more/ostrov Sangat, Bermudy, Taliansko, Chorvátsko

Žraloky - Južná Afrika/Sodwana Bay, Pacifi k/ Kokosové ostrovy, Galapágy, Filipíny

Koralové útesy - Keňa, Mozambik, Tanzánia, Maledivy, Polynézia, Hawai

História potápania
Túžba klesať hlbšie a stráviť pod hladinou dlhší čas, viedla ľudstvo k dôležitému míľniku. V šestnástom storočí začali niektorí špekulanti využívať na potápanie zvony. Podvodné zvony zásobovali vzduchom z hladiny a takýmto spôsobom sa výrazne predlžil čas, ktorý mohli potápači stráviť pod vodou. Samozrejme tieto zvony mali určité nevýhody. Išlo predovšetkým o hĺbku ponoru, ktorá podliehala neúprosným fyzikálnym zákonom.

Pri potápaní stlačovala voda odspodu vzduch vo vnútri zvona podľa toho, v akej hĺbke sa ponáral. Napríklad desať metrov pod hladinou bol priestor na dýchanie polovičný, ale už v tridsaťmetrovej hĺbke ostávala potápačom menej ako pätina priestoru. Táto nevýhoda nútila stredovekých mysliteľov oveľa intenzívnejšie pracovať na novom vynáleze, ktorý by potápačom dovolil oveľa väčšiu nezávislosť pod vodou. Prvý použiteľný oblek skonštruoval Augustus Siebe. Jeho skafander z roku 1837 si prakticky zachoval rovnakú podobu dodnes. Z času na čas sa ešte využívajú pri náročných podvodných prácach. Vtedy mal takýto oblek kovovú prilbu s prívodom vzduchu hadicou od pumpy umiestnenej na hladine. Potápač mal na nohách ťažké kovové topánky a spolu s nepraktickou hadicou bol jeho pohyb výrazne obmedzený.

Preto začali zainteresovaní uvažovať nad prístrojom, ktorý by mal potápač pri sebe a slúžil by mu ako vlastný zdroj vzduchu. Taký zostrojili Auguste Denayrouze a Benoit Rouquaryrol. Aérophore bola veľká nádrž so stlačeným vzduchom, ktorú niesol človek na chrbte. V roku 1879 prišiel s ďalším prevratným vynálezom Hentry Fleuss. Jeho dýchací prístroj bol vybavený medenou tlakovou fľašou s kyslíkom. Ale bránu k modernému potápaniu otvoril až legendárny potápač a námorník Jean Jacques Cousteau.

Spolu s priateľom Emile Gagnanom skonštruovali Aqualung, automatický regulátor prívodu vzduchu. Prístroj funguje na pomerne jednoduchom princípe. Tlak vzduchu zo zásobníka je automatický regulovaný na takú hodnotu, ktorá zodpovedá tlaku priestoru v konkrétnej hĺbke. Pri nádychu prúdi vzduch cez náustok do pľúc potápača. Každý výdych sprevádzajú bubliny. Od čias vynájdenia sa tento systém samozrejme zdokonalil, ale princíp ostal nezmenený. Potápači poznajú tento systém pod označením SCUBA.