Jej kreácie presahujú z oblasti úžitkovej tvorby a dizajnu do polôh objektu a voľnej plastiky. Akoby sa snažila o navrátenie skla do bezprostredného životného i pracovného prostredia súčasného človeka. Ponúka sklenené impresie a zážitky, inšpirované predovšetkým jadranským morom. Človek tak prostredníctvom jej tvorby zostáva v kontakte s prírodou. Čakala na nás tam, kde to všetko vzniká - vo svojom ateliéri na bratislavskej Kolibe.

Takže tu máte útočisko pred svetom?
Áno, tu je moje miesto schovávania sa. Ako keď si deti nájdu miesto, kde sa ukrývajú.

Krehká žena, ktorá vyrába aj monumentálne veci z krehkého skla. Prečo práve sklo?
Často na to odpovedám. Pochádzam z Chorvátska. Počas vojny sme mali obmedzené možnosti. Vo všetkom. Spoznala som svojho manžela. Pracoval na Slovensku. Takže som neodišla do Talianska, kde som už mala prácu a kde som aj prednášala na škole, ale zamierila som na Slovensko. Môj prvý pocit, ktorý som tu mala, bol ten, že sa musím vrátiť do Milána. Vôbec som nepomýšľala na to, že by som tu mohla niečo robiť. Bez zázemia, mojej rodiny, jazyka,...

Začala som cestovať po okolí - Praha, Skalica a podobne. Raz som zablúdila do ateliéru, v ktorom tavili sklo. V tej chvíli som pochopila, že to je to, čo chcem robiť. Mimochodom v našej rodine to nie je až také nové. Moja teta je sklárka - maľuje na sklo. Cez ňu som ako dieťa prišla do styku s týmto materiálom. Otec však bol proti. Chcel, aby som mala „pevnejšie“ remeslo. Tak som študovala dizajn v Taliansku. Dnes však už viem, že práve sklo je jediné, s čím chcem robiť. Takže, ak by som aj odišla zo Slovenska, sklo by už bolo so mnou ako môj spôsob náhľadu na svet a vyjadrovania sa.

Aj tak je to zaujímavé. Sklo si vás vlastne našlo.
Som jedináčik a rodičia sa snažili postaviť ma pevne na vlastné nohy. Aby si boli istí, že je to pre mňa dobré. To bol ten dizajn. Sklo si ma naozaj našlo a ja vďaka nemu viem zhodnotiť samozrejme aj to, čo som vyštudovala.

Ako vás vnímajú v Chorvátsku – registrujú vašu tvorbu?
Samozrejme. Avšak tým, že mám dve malé deti, často musím energiu, pochopiteľne, venovať práve im. Je ťažké v súčasnosti skĺbiť profesionálnu oblasť s rodinou. Má to teda aj ten dôsledok, že doma v Chorvátsku nemám až toľko času, aby som sa tam odprezentovala nejakou veľkou výstavou. Do Chorvátska sa v týchto rokoch dostanem dvakrát do roka. Moje povinnosti na Slovensku ma tam nateraz viac nepustia.

Ako pracujete? Čo vás inšpiruje – je to zákazník a jeho často hmlisté predstavy?
Nemám problém s inšpiráciou. Potrebujem nejaký oporný bod. Či už nejaký konkrétny poznatok o zákazníkovi alebo o samotnej objednávke. Potom to príde. Napríklad ma zákazníčka zavolala, aby som sa pozrela na krb v jej dome. Uvidela som priestor ako celok a dostala som nápad. Navrhla som, aby sme neobkladali krb ucelenou sklenenou plastikou, ale črepinami. To bol taký ten moment - idea prišla znenazdajky. Podložená však bola osobnosťou zákazníčky, i priestorom, ktorý obýva.

To je ten moment, ktorý máte v tvorbe rada?
Áno, vyhovuje mi to. Každý umelec je šťastný, ak môže realizovať svoj celkový nápad.

Niekedy to ale nie je jednoduché. Zákazník si predsa objednáva a platí.
Musíte si byť svojou predstavou istý. Vedieť argumentovať, presvedčiť o správnosti cesty, ktorú navrhujem. Nikdy nenavrhnem zákazníkovi niekoľko možností, ale len jednu, o ktorej som presvedčená, že je správna. Samozrejme, môže sa stať, že sa mi to nepodarí. Vtedy však začínam pracovať na realizácii svojej predstavy od začiatku. Kým nie sme ja i zákazník spokojní.

Zrod tvorivej myšlienky ma zaujíma. Stáva sa vám, že zákazník načrtne svoju predstavu a vám v tej chvíli napadne riešenie? Máte rada takéto momenty, keď idea prichádza v podstate okamžite?
Presne. To je ono. Vtedy okamžite volám do ateliéru - máte pripravené sklo? Moji spolupracovníci sú niekedy zúfalí. Ktoré sklo, aký rozmer? Ale často sa mi stáva, že akoby telepaticky vycítia, čo chcem a celý proces je potom veľmi rýchly a spontánny. Mojou veľkou inšpiráciou je Jadranské more. Pozrite sa na moje diela - takmer všade je nejakým spôsobom stvárnené more a život v ňom.

S čím vlastne pracujete?
Závisí od klienta, od objednávky. Všetko je dovezené zvonku. Konkrétna objednávka alebo moja predstava o jej realizovaní je rozhodujúca - buď ide o obyčajné sklo, alebo planibel. Môže ísť o krištáľové sklo alebo desah, čo sú také optické sklá. Je to ako v módnom dizajne s látkami - záleží od potrieb zákazníka a od spôsobu doladenia konkrétnych predstáv.

Sila peňazí pri objednávke teda nie je pre vás až taká určujúca? A čo práca samotná - čím napĺňa?
Peniaze nie sú príliš určujúce. Tí, ktorí ma poznajú, vedia, že pre mňa peniaze až tak veľa neznamenajú. Faktor, ktorý ma pri práci posúva do výšok, tak to je fakt, že si svoje diela inštalujem sama. Práve postupná inštalácia až po samotný príchod klienta - to je presne tá situácia - jeho prvá bezprostredná reakcia. Vidíte to v očiach. Niektorí sú strašne nároční. Stačí mi však napríklad ich mimika, a ja viem, či sú spokojní. Teda vtedy, keď vidím, že som urobila radosť, že som naplnila očakávania. To ma napĺňa pocitom radosti z mojej práce. Ako keď sa vám podarí dieťaťu, ktoré čaká, čo dostane na narodeniny, urobiť radosť. Na tom decku to vidíte. No a ani zákazník vo svojom prvom spontánnom prejave neoklame.

Čo prezentácia vašej práce? Predsa len, cez ňu získavate i širšiu klientelu.
Najradšej? Asi v Taliansku.

Kvôli silnej tradícii dizajnu? Áno. Tam ste vždy na hrane. To, že už máte renomé, ešte nič neznamená. Neznámeho tam vedia oceniť a na strane druhej skritizujú známe meno, keď sa mu výstava nepodarí. Taliani sú priami a spontánni. Ja som Chorvátka - na mne hneď vidíte spokojnosť či nespokojnosť. Južanská spontaneita. Napríklad aj teraz mám ponuky urobiť dve výstavy v Amerike. Kým však nenadobudnem vnútorný pocit, že sa mi podarilo zhromaždiť dosť kvalitných exponátov, vystavovať tam nepôjdem. V situácii, keď sa starám o rodinu, to nie je až také jednoduché.

Zrejme ste dosiahli stav permanentnej práce.
Pohltilo vás sklo?
Pracujem 24 hodín denne. V noci snívam a robím. Nedelím svoje dni na časti pre matku a časti pre umelkyňu. Práca mi je životným štýlom. Po mojich dvoch malých deťoch najdôležitejšia pre môj život. Neustále na ňu musím myslieť.

Čo technický postup? Je predsa veľmi dôležitý. Ako sa vám ho darí zvládať?
No, aj to je umenie. treba mu prísť na chuť, dostať ho do krvi, podmieniť ho svojou tvorivou predstavou. Dôležitá je pre mňa práca s farbami. Všetko robím rukami. Formy u mňa neexistujú. Robím impulzívne. Čo mi teraz napadne, to už včera malo byť hotové. Často sa mi stáva, že v noci vstanem z postele a utekám do ateliéru. V takýchto momentoch som odkázaná sama na seba. Svoje postupy dostatočne ovládam.

Čo na nočné pracovné výlety hovorí manžel?
Musel si zvyknúť. Sme spolu deväť rokov. Chápe ma, čím samozrejme podporuje moju impulzívnosť v tvorbe.

Sklo je krehký materiál. Aj vo vašom prípade prinášajú črepy šťastie?
Jeden, jediný krát sa mi niečo rozbilo. Aj to bola plastika pre môj vlastný byt. Takže musím zaklopať. Podobné nehody ma obchádzajú.

Kde bude Gordana Turuk v tvorbe o desať rokov?
Nejaké ocenenia nie sú tým, kvôli čomu robím. Moja práca mi napĺňa
dušu, je mojou životnou radosťou. Verím, dúfam, že tomu tak bude aj
o desať rokov. Cítim, že na tvorbu mám prisľúbený čas. Mám 33 rokov
a dokážem pracovať 12-13 hodín denne.

A čo Slovensko?
Časom som si veľmi obľúbila túto krajinu. Zvykla som si na povahu
Slovákov a medzičasom som sa aj Slovenkou stala. A mám asi aj šťastie
na dobrých ľudí. Mám tu naozajstných kamarátov. To by som chcela
zdôrazniť. Myslím si, že keď má človek takýchto ľudí okolo seba, môže
žiť asi kdekoľvek.