Pripisovanie zvieracích vlastností ľudom poznáme už z antických bájok. Z tejto doby však pochádza aj opačný proces, kedy bájkari zvieratám prisudzovali rôzne ľudské vlastnosti. Táto personifikácia však väčšinou pochádzala len z náhodného pozorovania a nie zo skutočných vedeckých výskumov. Veď v tej dobe tomu inak ani nemohlo byť. Viac si však mohol dať záležať Orwell, keď písal svoju Zvieraciu farmu, pretože aj v tejto modernejšej bájke môžeme nájsť priveľa mýtov. Zaužívané tradície sa však rúcajú len ťažko, a preto ani stostranový vedecký traktát o skutočných vlastnostiach zvierat na prisudzovaní falošných vlastností inak nevinným zvieratám nič nezmení.

Sova – symbol omylu
Mýtus, ktorému sme podľahli, a ktorý sa začal “písať” už v antickom Grécku, je spojený s múdrosťou sovy. Tento symbol dnes nájdeme v erboch vysokých škôl či rôznych vzdelávacích inštitúcií. V antickom Grécku boli sovy spájané s Aténou, bohyňou múdrosti. Hovorilo sa, že všade, kde sa bohyňa objavila, bola sprevádzaná minimálne jednou sovou. Práve vtedy získala sova reputáciu, ktorú si užíva dodnes, a pritom si ju vôbec nezaslúži. Hoci asi každý súhlasí, že soví pohľad je naozaj bystrý.

Je to ale preto, že sovy majú oči osadené na prednú časť hlavy a nie na strany ako ostatné vtáky. Dôvod je prostý, ide o dravcov, ktorí sa pri love potrebujú sústrediť na svoju korisť. Navyše, má úplne meravý pohľad, lebo v jej hlave absentujú svaly, a tak musí v prípade pohľadu na strany otáčať celú hlavu. A práve tento výraz plného sústredenia vytvára dojem, že v sovej hlave to naozaj ťažko pracuje.

Pravda je ale taká, že sova len „myslí“ na svoje budúce jedlo. „Múdrosť“ sovy je teda odvodená najmä od veľkosti jej hlavy a vážneho, podľa mnohých aj múdreho pohľadu. Paradoxom však je, že sovy majú v pomere k veľkosti hlavy najmenší mozog spomedzi všetkých vtákov. Medzi ďaleko chytrejšie vtáky patria napríklad vrany alebo takmer všetky druhy papagájov. Priznať ale treba, že sovy v podstate nie sú hlúpe. Sú múdre presne toľko, koľko potrebujú na to, aby prežili.

Špinavý ako prasa, múdry ako sova či hlúpy ako somár. Toto je len niekoľko príkladov mystifikácie vlastností zvierat, ktoré sú už tak zaužívané, že nikoho z nás nenapadne sa nad podobnými prirovnaniami čo i len zamyslieť. A pritom vo svete zvierat je všetko inak.

Čistá sviňa
Z celej zvieracej ríše sú na tom najhoršie prasatá. U ľudí je pevne zafixovaná predstava hlúpych a špinavých zvierat, ktoré celý svoj krátky život prespia pri válove. A pritom len málokto tuší, že prasatá sú inteligentné a čistotné tvory. Ak teda za inteligenciu považujeme schopnosť riešiť problémy. V tomto prípade sú prasatá niekedy šikovnejšie ako psy. Dokonca, podľa posledných výskumov doktora Stanleyho Curtisa, sa prasatá v niečom vyrovnajú aj primátom a tiež sú schopné väčšieho sústredenia ako šimpanzy. Pri výskumoch sa zistilo, že prasatá pracujú v pároch, a ak sa niečo naučia, vedia to bez problémov zopakovať aj v budúcnosti.

Táto vlastnosť sa prejavila hlavne pri útekoch z chlieva, kde dvojica prasiat prišla na spôsob ako otvoriť dvere a ujsť. Rovnako postupovala pri každom jednom zavretí späť do chlieva. Dokonca sa zistilo, že niektoré prasatá pri úteku pootvárali dvere aj ostatným „uväzneným” prasatám. O prasatách je tiež známe, že majú vynikajúci čuch. Aj preto sú často trénované na vyhľadávanie hľuzoviek, vzácnych húb rastúcich pod zemou pri koreňoch dubov. Najzaujímavejšie sú však zistenia, že prasatá sa dokážu naučiť novým veciam.

Podľa výskumu Stanleyho Curtisa z univerzity Penn State dokázali testované ošípané za odmenu špeciálne upraveným joystickom na monitore ukázať rozdiely medzi kresbami, ktoré boli po istom čase zámerne vymenené. Asi najčastejší mýtus spojený s prasatami však súvisí s ich špinavosťou či smradom. V tomto prípade ide skutočne o predsudok. Tá špina je síce na mieste, lenže u prasiat ma dôležitý význam. V prvom rade treba povedať, že prasatá nesmrdia. Vlastne smrdieť nemôžu, pretože nemajú potné žľazy.

Práve kvôli tomu sa váľajú v bahne, je to ich spôsob ochladzovania a má aj ďalší význam. Bahno na nich zaschne a chráni ich pred dotieravým hmyzom. Okrem toho je prasa jedno z mála hospodárskych zvierat, ktoré svoje biologické potreby vykonáva na jedno miesto, väčšinou v rohu výbehu. Takže ten smrad, ktorý cítite pri vstupe do chlieva, je výsledkom nezodpovednosti ich majiteľa, ktorý chliev pravidelne nečistí.

Somár záchranár
Asi najväčšiu mystifikáciu zo sveta zvierat prináša somár. Na pohľad milé, ale zároveň nemotorné, ba priam až hlúpe zviera, ktoré len počúva príkazy. A pritom somár zo všetkých kopytníkov najlepšie obstojí v „testoch inteligencie”. K tomuto tvrdeniu patria aj empirické skúsenosti, keď napríklad na lúke s elektrickým plotom somár najskôr otestuje prekážku svojimi fúzmi, zatiaľ čo kone a kravy sa poučia až vtedy, keď dostanú nepríjemnú dávku elektriny do zvedavého pysku. S elektrinou súvisí aj príhoda, ktorú s obľubou rozpráva predseda Združenia priateľov somárov z nemeckého Bochumu.

Ten totiž vlastní somára, ktorý si dokáže v stajni sám zasvietiť. O nepravosti mýtu, že somár je hlúpe zviera, hovoria aj skúsenosti z praxe. Žiadny somár sa totiž nepustí neistou cestou, teda pustí, ale predtým si musí veľmi dobre premyslieť, že je toho naozaj schopný. Alebo mu cestu musí „otestovať“ napríklad človek. Somár dokáže pochopiť, že keď tam môže ísť človek, môže tam ísť aj on. V súvislosti so somárom existuje jedno zaujímavé a pravdivé španielske príslovie: „Nasleduj kozu a zrútiš sa do priepasti. Nasleduj somára a on ťa zavedie do tvojej dediny.” Kde teda získal somár vlastnosti hlupáka?

Nezaslúženú povesť mentálnych obmedzencov si somáre najskôr vyslúžili svojou tvrdohlavosťou. Avšak práve táto neústupnosť je ďalším dôkazom ich inteligencie, lebo somár je trucovitý a zarytý spravidla len vtedy, keď má k tomu nejaký seriózny dôvod. Vitus B. Dröscher, ktorý svoje dielo venoval skúmaniu inteligencie zvierat, v jednej zo svojich kníh píše: „Na úzkej cestičke na juhu marockej kamenitej púšte hnal mladý Berber svojho ťažko naloženého osla k oáze Quarzaza. Náhle osol zostal stáť a nemienil už ďalej urobiť čo i len jediný krok. Berber začal naoko tvrdohlavého somára biť palicou.

Márne. Potom ho ťahal za uzdu, lenže zviera sa zaťalo a všetkými nohami mu v ťahaní bránilo. Berber ho ťahal dopredu jeden krok, druhý a ešte tretí. V tej chvíli vyrazil z jeho hrdla smrteľný výkrik. Uhryzla ho jedovatá kobra, ktorá ležala a ceste.” Celkom výstižný a možno aj pravdivý príbeh. Šikovnosť somárov však môžeme dokázať aj inak.

Dokonalou ukážkou inteligencie týchto tvorov je výcvik. Somáre, podobne ako kone, veľmi citlivo reagujú na rôzne podnety. A tiež vedia rozlíšiť, či na nich sedí niekto skúsený, alebo ide o začiatočníka, ktorý nevie so zvieraťom „narábať”. Pri výcviku sa dá zájsť až tak ďaleko, že somár poslúchne aj na tradičné psie povely, ako je sadnúť a ľahnúť. Mimochodom, somár bol domestikovaný oveľa skôr ako kôň, takže nikomu nenadávajte do somárov, veď je to veľmi učenlivé zviera.

Mýtický svet zvierat
Sovy, somáre a prasatá sú len malou ukážkou klamlivých vlastností, ktoré ľudia neprávom prisudzujú zvieratám. Svet zvierat pozná množstvo ďalších mystifikácií, ktoré často s realitou nemajú spoločne naozaj nič. Tak napríklad o pštrosoch sa zvykne hovoriť, že patria medzi najbojazlivejšie zvieratá a pri pocitoch strachu strkajú hlavu do piesku. A pritom vedci zistili, že pštrosy v nebezpečenstve vôbec nevykazujú takýto typ správania. Naopak, ide o pomerne odvážne tvory, ktoré veľmi často a odhodlane bojujú o svoje teritórium a v niektorých častiach sveta ich dokonca využívajú ako strážne zvieratá.

Mimochodom, pštros dokáže bežať rýchlosťou až 65 kilometrov za hodinu, tak načo by pri takejto schopnosti strkal hlavu do piesku? Tento mýtus vznikol pravdepodobne z toho, že keď tieto obrovské vtáky konzumujú potravu, konzumujú aj piesok alebo drobné kamene, ktoré im pomáhajú rozomlieť potravu v žalúdku a z diaľky to náhodnému pozorovateľovi môže pripadať, akoby naozaj zasúvali hlavu do zeme. Zaujímavým príkladom je aj leňochod. Už jeho pomenovanie napovedá o jeho povahe. A pritom tento pomerne sympatický tvor nie je žiadnym lenivcom.

Názov pravdepodobne získal na základe pomalých pohybov, a preto, lebo ho väčšinou môžeme spozorovať pri odpočinku. Je síce pravda, že leňochod prespí aj 16 hodín denne, lenže to iba v zajatí. Vo voľnej prírode relaxuje maximálne 8 hodín a napríklad taká krajta kráľovská prespí niekedy aj 23 hodín, rovnako aj korytnačky. Čo to o lenivosti by mohli povedať aj ľudia, ktorí takmer celú mozgovú kapacitu využívajú na uľahčenie si života. A možno práve pre túto ich prirodzenú vlastnosť začali o niektorých zvieratách vznikať nepravdivé mýty. Takže ak budete chcieť niekoho označiť za hlupáka, mudrlanta alebo špinavca, skúste nájsť vo svete zvierat iné obete. Somáre, sovy a prasatá sú v tom nevinne.

Zvieracie pravdy
V ríši zvierat však okrem „klamstiev” existujú aj overené pravdy. V podstate ide tiež o odpozorované typy správania, ktoré sa v niekoľkých prípadoch zakladajú na pravde. V súvislosti s týmto tvrdením sa ponúka otázka, či je napríklad taká líška skutočne prešibaná tak, ako sa o nej zvykne hovoriť. Odpoveď je kladná. Ak totiž chce líška prežiť vo voľnej prírode, kde sa musí sama postarať o obživu, musí byť istým spôsobom prefíkaná. Túto vlastnosť jej ľudia prisúdili hlavne kvôli spôsobu, akým sa často dokáže zmocniť nič netušiacej sliepky a o to viac prekvapiť užasnutého majiteľa zmiznutej hydiny.

No táto jej vlastnosť súvisí do istej miery aj s jej povahou. Pre líšku je charakteristická najmä trpezlivosť. Pred myšacou norou dokáže bez pohnutia presedieť dlhé minúty, len aby si chytila niečo do prázdneho žalúdka. A keďže aj hlodavce majú svoju zvieraciu inteligenciu, musí líška svoje myslenie posunúť na vyššiu úroveň. Je nútená loviť tak, aby si korisť myslela, že jej už žiadne nebezpečenstvo nehrozí a práve vtedy zaútočiť. Líška sa jednoducho naučila využiť moment prekvapenia. Ďalšou overenou pravdou je povaha straky. Straku mnohí považujú za zviera, ktoré kradne pre ňu zbytočné predmety. Aj to je pravda. Straky majú vo zvyku „skrášliť” si hniezda na stromoch či rímsach rôznymi ozdobnými, často ligotavými predmetmi.

Svoju stavbu z konárov a korienkov často „vyčačkajú” pozlátkou z čokolády, staniolom, stratenou náušnicou alebo prsteňom, ktorý niekde uchmatli. V hniezde straky zlodejky boli už nájdené aj ligotavé lyžičky či náramky. Veľmi zaužívané sú aj prirovnania ako hladný ako vlk alebo smädný ako ťava. V tomto prípade ide o akési polopravdy. Pretože v prípade vlka vstupujú do hry aj iné zvieratá.

Veď každé dravé zviera je hladné, najmä ak dlhú dobu nemalo nič v žalúdku. Ak v takomto „rozpoložení” zbadá korisť, nekompromisne sa na ňu vrhne a svojou pažravosťou ju doslova zlikviduje. Ale to platí aj v prípade levov či hyen. Prirovnanie smädný ako ťava zase vzniklo preto, že v prirodzenom prostredí týchto zvierat len ťažko nájdeme vodu. Z čoho teda logicky vyplýva, že ťavy by mali byť automaticky smädné. V podstate to pravda je, pretože smädná ťava vypije aj päťdesiat litrov vody za niekoľko minút. V hrbe však vodu nemá. Tam si ukladá tuk, ktorým sa živí, a tak môže vydržať bez potravy aj dva týždne.