Mongolský kohútik. Vzdušný šrób. Letecká výhybka. Živý Betlehem. Mongolská križovatka. Mongolské lego. Patenty, o akých sa nikdy nedozviete, ak nenavštívite Mongolsko. Celý čas budete mať pocit, že nie ste na tejto planéte. Že ste zrejme objavili raj na zemi.

Dva svety
„Už si ako Julia Robertsová!“ povedal mi Ench, keď som sa ho spýtal, kde tu majú záchod. Zaskočil ma, hoci som si myslel, že ma v Mongolsku už nič nemôže prekvapiť. A už vôbec nie pokiaľ ide o toalety. Videl som toho dosť. V treskúcej zime na západe krajiny, v Batširete u chrchlajúcej babky. Neviem, ako sa volala, ale chrchlala celý čas. Žula tabak a potom si zhlboka odkašlievala. Na to, čo „vyprodukovala“, mala vždy poruke starú konzervu. Neskôr sme ju viezli k dcére, vybrala sa k nej na tri týždne a jediné, čo si so sebou vzala, bola tá konzerva...

Chrchlajúca babka. Bolo mínus tridsať, triasol som sa v páperovom spacáku na podlahe jej dreveného domu, kým ona sa premávala horedole len tak, v ľahkej pyžame, a modlil som sa, aby som nemusel vstať a ísť na záchod. Drevená búdka s pár prehnitými doskami namiesto podlahy, ktoré sa pri každom kroku so škripotom prehýnali. Medzi nimi otvor a dole pod ním obrovský „stalagmit“ z toho, čo tam celú zimu pribúdalo. Keby sa tie dosky zlomili, nabodol by som sa na onen stalagmit ako ryba na ražeň. Dracula by sa smial, ja by som sa hanbil ešte aj v hrobe. A po tomto všetkom ma ktosi začne porovnávať s Juliou Robertsovou!

„Veru, aj ona bola v Mongolsku, pricestovala neskoro v noci, spala v jurte a ráno sa spytovala, kde je záchod.“ Všetci sa na ňu prekvapene pozerali a dostala odpoveď, že je to jedno. Vyšla von, poobzerala sa po ľudoprázdnej nekonečnej stepi a pochopila. Naozaj je to jedno. Ťažké je len zbaviť sa našich európskych a amerických predstáv. V Mongolsku je to nevyhnutnosť, aby človek prežil. Treba sa prispôsobiť. Zabudnúť. A brať veci s nadhľadom. Vedieť sa tešiť aj z mála. Tak som sa aj ja potešil, keď som ten záchod v stepi našiel. Mal síce iba tri steny, ale bol! Dvere chýbali. Nikde nikto, tak čo. Nuž a v tom najlepšom vidím, ako sa ku mne blíži jazdec na koni. Zbadal ma a začal natešene mávať. Konečne dakoho vidí! Tak som mu zamával

Človek si asi naozaj časom zvykne na všetko. Na ranné kúpanie sa v potokoch, keď sa teplota blíži k bodu mrazu a treba dávať pozor, kam stúpate, aby ste sa nešmykli na kameni pokrytom ľadom. Na kúpanie sa pri studni v púšti Gobi, kde sa vášmu rituálu prizerá tridsať tiav. Nechápu, prečo vyťahujete vodu vo vedrách, keď im ju nakoniec nedáte. Prečo ju namiesto do válova lejete na seba? Cítite na koži ich dych a potom počujete krik približujúcich sa žien z neďalekej jurty. Že ste nahí? Nad tým sa vôbec nepozastavia, rozčúlil ich sprchovací šampón. Ak by sa dostal do studne, je po nej. Môžu sa sťahovať a kopať novú. Dva svety.

Náš a ten ich. Úplne rozdielne, iné, my sme stratení v tom ich svete a oni v tom našom. Aj keď rozumiete, nechápete. Darmo Ench študoval na Slovensku, darmo vynikajúco hovorí po slovensky a ohromí vás slovom ako „arkier“ kdesi v mongolskej púšti, občas ste mimo. Veziete sa po zamrznutej rieke Onon a tam kdesi v tme pred vami majú byť mongolské kúpele. Zasa treskúca zima, mráz a vám sľubujú termálne pramene. Tešíte sa, ale len do chvíle, kým sa nedozviete, že ste sa práve stratili. „Asi sme sa vydali po niektorom z prítokov Ononu,“ povie Ench. Mapa? A hodinky s vodotryskom by ste nechceli?

Okolo je tajga, zo sto kilometrov na sever hranica s Ruskom a vy sedíte v rozheganom ruskom aute, ktoré sa môže kedykoľvek rozpadnúť. Toto je mongolská autostráda, na kosť zamrznutá rieka Onon. To ste, samozrejme, netušili, keď vám hovorili o „autostráde“. Keby ste aj mali mapu, vedeli by ste, kde ste? „Ideme sa pozrieť na hviezdy,“ dodá Ench. Chlapi sa zorientujú veľmi rýchlo, čoskoro sme zasa na hlavnom toku rieky. A v noci pri termálnych prameňoch. Ráno sa môžete ísť kúpať. Pozor, nehovoríme o aqvaparku!

Malé drevené zruby, možno trikrát tri metre, v každom z nich drevom vyložená jama a v nej – horúca voda. „Keby vám bola zima, použite mongolský kohútik, nech vám dotečie teplá,“ vraví Ench. Hľadali sme ho s kolegom ako blázni. Rukami sme prehmatali každý cól jamy, ale nič sme nenašli. Žiaden kohútik. „Veď ja som nepovedal kohútik, ale mongolský kohútik,“ zasmial sa Ench. Vzal do ruky vedro a dal sa z nej vylievať vodu. „Tak, a teraz sem dotečie teplá zospodu. To je mongolský kohútik!“

Mongolský kohútik, vzdušný šrób či letecká výhybka. Patenty, aké my Európania nepoznáme. A živý Betlehem. „Tak toto sa už naozaj podobá na Betlehem,“ povedal som si, keď som sa ocitol v jurte, kde sa chystalo ku spánku deväť ľudí. Všetci sa práve najedli cibule a cesnaku. Boli po výživnej mongolskej večeri, ktorú si môžete pripraviť aj bez kuchárskej knihy. Spoza jurty vytiahnete na kosť zamrznuté baranie stehno, sekerou nasekáte mäso na tenké plátky, čím mastnejšie, tým lepšie a hodíte ho do vriacej vody. Po pätnástich minútach pridáte rezance vyrobené len z múky a vody, lebo vajcia nie sú a po ďalších piatich minútach podávate.

V prípade, že máte hostí, ponúkate „húževnatý guláš“ s úzkoprofilovou cibuľou a cesnakom. Po jedle nalejete do tých istých šálok slabý odvar zeleného čaju so soľou, ktorému dominuje mastný kruh na vrchu. Keby mal ktosi výhrady, nech si láskavo uvedomí, že domáca pani má na starosti dvakrát denne podojiť päťsto oviec a zo sto kráv, navláčiť vodu a teraz v zime ešte vyhrabať spod snehu aj na jeseň zamrznuté mlieko v tvare lavóra a roztopiť ho. Tam, kde sa končí naša fantázia, začína sa tunajšia realita. Nakoniec si môžete ľahnúť a v noci sa nechať podupať dvoma jahniatkami, ktoré prišli na svet v nesprávnom čase.

A tak aj so svojou matkou, ustavične bľačiacou ovcou, skončili v jurte. Dobrú noc. A ráno ďalšie prekvapenia. „Smiem si tu v jurte zapáliť cigaretu?“ pýtam sa Encha. „Kraviny neprekladám,“ odpovie mi. Aké kraviny? Čo je zlé na tom, že sa slušne pýtam, či si u nich doma, v jurte, môžem zapáliť cigaretu? „Nebudú ti rozumieť,“ vysvetľuje Ench. Čo už na tomto môžu – nerozumieť? Skús, prelož im to, nech vidím, ako zareagujú. Preložil. Mongoli na mňa užasnuto hľadia a mlčia. Netušia, či si od nich pýtam cigarety, či sa mi vzduch v jurte nezdá byť dostatočne vhodný na moje fajčenie, naozaj nechápu. „Chceš fajčiť, tak fajči.

Tu sa kravinami ľudia nezaoberajú. Nemajú na to čas,“ dodá Ench. S chuťou si teda potiahnem z cigarety dym a uvažujem, že hoci som v Mongolsku už štvrtýkrát, stále tu mám čo objavovať. A teraz už aj ako fajčiar zvyknutý na všetky naše príkazy, zákazy, obmedzenia, často aj nezmyselné, obdivujem túto krajinu ešte viac. V jurte je síce človek chudobný, narobí sa, aby prežil, ale – slobodný. Nikomu nemusí skladať účty, nikomu nemusí nič vysvetľovať, ale ak chce prežiť, musí poznať prírodu. A tá býva k Mongolom nemilosrdná.

Biely dzud
„Na jar sa v horách neďaleko našej jurty zjavil muflón. Bol to veľký, statný samec, pýcha celej hory. Takému zvieraťu treba vzdať úctu. Lenže ľudia boli chamtiví a zastrelili ho. Zastrelili ho tak, ako aj všetky jelene. Za takýto čin bohovia museli ľudí potrestať. Preto prišiel biely dzud. Mrazivý hladomor, keď nám pred očami dochne krava za kravou, strácajú sa celé naše stáda a my sa len prizeráme a spytujeme – čo s nami bude?!“ rozprávala nám babička Džugdr, keď sme Mongolsko navštívili v roku 2001. Bol január, teploty bežne klesali pod 35 stupňov Celzia, v niektorých oblastiach namerali rekordné mrazy až päťdesiatšesť stupňov.

Vtedy v Mongolsku uhynulo šesť až osem miliónov kusov dobytka. Bola to najväčšia katastrofa v dejinách krajiny. Taká veľká, na akú sa nepamätala ani babička Džugdr. Mala osemdesiatšesť rokov a v Chentiijskom kraji prežila celý svoj život. Iba raz sa dostala do Ulanbátaru ako mladá deva. Osemsto kilometrov na koni. Vedela teda, ako to tu chodí. A vedela, čo treba robiť. Z každej zdochnutej kravy či koňa vzala zopár chlpov z chvosta a nakoniec z nich uplietla korbáč. „Ľudia aj zvieratá sa stále vracajú späť na zem. Odchádzajú len preto, aby sa znova narodili. Kravy a kone majú ducha v chvoste, ovce a kozy v papuli, ťava v srsti na hrdle.

Ak vezmeš tieto časti a urobíš z nich niečo užitočné, vrátia sa ti,“ vravela. „Musia sa vrátiť, veď z čoho by sme žili? Zviera je náš priateľ, živobytie i majetok. Je rovnako vzácne ako človek, hoci ten má ducha v každej chvíli kdesi inde. Preto nikto nevie, ako prilákať svojich mŕtvych späť. Keby však bola voľba na mne, ja by som sa znova narodila tu. Prežila som tu krásny život. Aj keď dnes je už všeličo iné. Ešte nikdy sa nestalo, aby nás takáto katastrofa postihla v roku Draka. To je dobrý rok! Áno, dzud tu už bol, ale v roku Tigra a v roku Opice. Pamätám sa na ten rok Tigra. Napadlo strašne veľa snehu, no hádam aj pol metra.

A mrzlo! Odhŕňali sme sneh a rukami trhali steblá trávy, aby mal dobytok čo jesť. Vtedy nám zostali iba dve kravy. Čakali nás ťažké roky, kým sa dobytok vrátil, ale nikdy sme nerozmýšľali, že odídeme. Kam by sme šli? Toto je náš život. A bude zasa krásny, keď sa nad nami bohovia opäť zľutujú. Priveľmi sme ich nahnevali, keď sme zastrelili toho muflóna.“ Dcéra babičky Džugdr, Bjambasuren, mala osem detí. Vedela, že z jej stáda hovädzieho dobytka nezostane nič. „Mali sme deväťdesiat kráv, zostalo nám ich pätnásť. A tie tiež pôjdu. Pozrite sa na ne.

Obrovský hrudník, scvrknuté brucho, stoja ako vešiak prehnuté v lopatkách. Raz ráno, zajtra alebo pozajtra vyjdeme z jurty a budú ležať na zemi. Hlava prilepená o bok, aby sa aspoň trošku zohriali, kým nezamrznú. Takto vyzerá biely dzud. Môže za to suché leto a táto zima. Tráva od sucha zožltla už v júli, nemohli sa vykŕmiť, obaliť sadlom na zimu. A potom napadol sneh. Oteplilo sa, roztopil sa na vrchu a zasa zmrzol. Lenže na vrchu už mal ľadovú kôru. Na to napadol ďalší sneh a mrazy vyskočili na mínus tridsať stupňov. Krava, na rozdiel od ovce, koňa či ťavy, si s tou škrupinou neporadí. Má iné kopytá. Tak len stojí vo vetre

a pomaly hynie,“ rozprávala. Práve vtedy do jurty vstúpil jej manžel. Oznámil, že uhynula ďalšia krava, ale dobrú náladu nestrácal. Keď sa dozvedel, o čom je reč a o muflónovi, iba prevrátil očami. „Trest za muflóna? To sotva! To hádam skôr za to, že sme sa zasa dali dokopy s Číňanmi. Vykupujú jelenie penisy a robia z nich akési afrodiziakum. Kým sme sa bratali s Rusmi, bolo tu jeleňov ako hadov. Potom sme sa začiatkom deväťdesiatych rokov skamarátili s Číňanmi a jelene zmizli. Nakrátko sa zjavili ešte v polovici deväťdesiatych rokov, keď sme sa s Číňanmi troška poharkali a potom zasa zmizli.

Možno už aj nadobro, teraz sme s Čínou zadobre už akosi pridlho,“ vysvetľuje domáci pán a očividne nemá zlú náladu. „Dzud? No a čo? Už je to jasné. Zdochnú všetky kravy. Ale ešte máme päťsto oviec a kôz. Dajako už len hádam prežijeme.“ Mongolské stepy sú nekonečné. Krajina päťdesiat ráz väčšia než celé bývalé Česko-Slovensko, ale má len čosi okolo dvoch miliónov obyvateľov. Zato až 33 miliónov kusov dobytka. To bolo v roku 2001. O dva roky neskôr sme mnohých z pastierov, ktorí prišli o svoje stáda, našli v Ujangskom kraji. Stali sa z nich – zlatokopi.

Zlatá bieda
Manalsurt mal tri roky, ale ničím sa na trojročné dieťa nepodobal. Nerozprával, ale bľabotal, nechodil, ale tackal sa ako opitý námorník na lodi na rozbúrenom mori, neusmieval sa. Bol otrhaný a celý polepený od špiny. Každú chvíľu hrozilo, že sa zrúti do niektorej z dvoj až trojmetrových jám, ale tým sa dieťa napodiv vyhýbalo s neuveriteľnou obratnosťou. Aj keď stál celkom na okraji jamy a navyše chrbtom k nej, vždy záhadne dokázal udržať rovnováhu a pobrať sa svojím tackavým krokom k ďalšej jame. V tej prvej má otca, v tej druhej matku. Nikto si dieťa nevšímal, všetci mali plné ruky práce a v očiach túžbu.

Ako hráči, ktorí prepadli hazardu a nedokážu odtrhnúť zrak od krútiacej sa rulety. Ujangský kraj sa stal novodobým mongolským Clondyke. Sú to zlatokopovia. Bedári, ktorých na hory hlušiny z bývalého závodu na dobývanie zlata dohnala chudoba. Nie taká, na akú si ťažkáme my. Iná, oveľa horšia. Mongoli si totiž chudobu predstavujú inak. Boháč je ten, kto má jurtu, rodinu, veľa dobytka, pár handier na seba a jedno slávnostné oblečenie – déli. Viac k životu nepotrebujú. Lenže, potom prišiel biely dzud... Dzud si najskôr vzal dobytok, potom ľuďom vložil do rúk žobrácku palicu.

„Čo je pastier bez dobytka? Čo som mal robiť? Bez peňazí...“ rozprával Ovorchangan, otec malého Manalsurta. „Vedeli sme, že tu, v tomto kraji, sa dá nájsť zlato, tak sme prišli. Veď po celom Mongolsku sa už rozkríklo, že jedna rodina tu našla zlatú hrudu, čo predali za 5600 dolárov! To je šťastie! Za to si možno kúpiť dobytok a začať odznova,“ rozprával. Obzel sa okolo seba, a keď si bol istý, že ho nikto zo zlatokopov nevidí, vybral z vrecka kúsok alobalu. Ako ho rozbaľoval, zjavil sa ešte aj nápis Marlboro. Alobal zo škatuľky cigariet. A v ňom pár zrniečok niečoho, čo by človek akiste za zlato nepokladal.

„Za toto dostanem od priekupníkov dvanásť dolárov. Dnes som mal veľmi úspešný deň!“ Konečne sa z vedľajšej diery vyhrabala aj jeho žena. V rukách niesla kamenie a kusy zeminy. Na dieťa sa ani len nepozrela, ponáhľala sa k lavóru, nahádzala doň to, čo priniesla z jamy a pridala trochu vody z ďalšieho lavóra. Rukami, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani opravár vysokých pecí, donekonečna miesila zem a kamene s vodou. Mala čas. Zlato na dne lavóra, ak tam nejaké je, neutečie. Kam by sa ponáhľala? „S vodou je ťažko,“ povedala. „Neďaleko je potok, ale tomu sa musíme zďaleka vyhýbať.

Vraj, aby sme ho nezašpinili. Teraz máme tú, čo zostala v jamách po snehu, v lete ju aj tak budeme vláčiť z potoka. Dokonca vravia, že tu nemáme čo robiť, ale povedzte, komu už my môžeme prekážať. Závod zatvorili, hlušinu nechali tak, mali byť pozornejší. Veď ako inak pochopiť, že v neďalekom okresnom meste žije tritisíc ľudí, zlatokopov je však rozhodne viac a všetci sa nejako uživia. Aj keď sa nadrieme. Najmä v zime, keď mrzne. Vtedy je v jame fajn, o niečo teplejšie, ale aj tak si treba dávať pozor. Mnohých už zem privalila,“ rozprávala. Nevedela, ako by to vysvetlila, tak sama predviedla, ako môže človeka v jame privaliť.

Vliezla do nej, zapálila sviečku a dierou na jej spodku sa začala plaziť kamsi do boku, až kým sa celkom nestratila. Tu je zem ako rešeto. Jama, dole bočné chodby. Človek pokračuje, kým mu nezhasne sviečka. Vtedy je zle, ubúda kyslík. A ak rýpe nedbajúc na nebezpečenstvo, jama ho pochová. Nikto mu nepomôže. Kým ho vyhrabú, je po ňom. „Ani tak sa nesťažujeme,“ povedal Ovorchangan. „Nikdy sme nenašli veľký kus zlata, ale aj tá trocha nám stačí, aby sme prežili. Dali sme sa dokopy tri rodiny, pracujeme spolu.

Neklameme sa navzájom. Ak niekto nájde poklad, podelíme sa. Možno si raz aj ja kúpim motorku. V okresnom meste Ujange ich už začali aj predávať. Oplatí sa im to. Niektorí sa zmohli dokonca aj na auto! A niektorí stále žijú v stanoch a keď udrú mrazy, pomrznú. Je to ako dzud, ibaže neprežívajú tí najsilnejší, ale tí, čo majú najviac šťastia.“ Šťastie. V mongolskom kapitalizme a súčasnej demokracii má podnes inú podobu ako u nás. V Ulanbátare vyrástli lokály so striptízom, v dedine zlatokopov jurty s nápisom „Bar“, „Hotel“ a „Karaoke“. Prišli za tými, ktorí mali šťastie. Tu končila väčšina krvopotne vydolovaného zlata.

Dračí cintorín a zbrojovka Brno
Mongolský kohútik, vzdušný šrób, letecká výhybka. Zabudli sme na mongolské lego! Na najznámejšiu hračku z najväčšieho náleziska dinosaurov v púšti Gobi! Predstavte si, že prídete na cintorín a tu zo zeme trčia hlavy nebožtíkov! Presne to zažili členovia prvej expedície paleontológov v dvadsiatych rokoch, keď sa dostali do južných častí púšte Gobi. Pozerali a neverili vlastným očiam. Z pieskovcových útvarov obrovského kaňonu na nich hľadeli jaštery, ktoré žili pred 70 miliónmi rokov. Vietor a erózia postupne odhaľovali ich telá a niekde trčali len – hlavy. Paleontológovia však nezutekali.

Naopak, toto miesto sa pre nich stalo skutočným rajom na zemi. Každý, kto sem prišiel, mal možnosť poskladať si vlastného dinosaura! Začal s tým Roy Chapman Andrews z amerického múzea dejín prírody v New Yorku v roku 1922. Chcel tu nájsť kolísku ľudstva, miesto, odkiaľ pochádzajú všetky cicavce, a teda aj človek. Namiesto toho našiel na Gobi iba hromady kostí, ktoré sa mu nijako nedarilo poskladať. Mal pred sebou akúsi Rubikovu je to projekt na veky večné. A presne po tejto autostráde sme sa vybrali do najzápadnejšej časti krajiny, do provincie Bajan-Olgy, kde žije už len okolo sedemdesiattisíc Kazachov. Nie je západ ako západ!

Čím ďalej od hlavného mesta Ulanbátaru, tým zriedkavejšie osídlenie. Nuž a včera ráno zmizli aj posledné jurty. Takto vraj vyzerá – nič. Nádherné nič. Štvortisícové altajské končiare, ale zdajú sa byť smiešne nízke. Zem je veľmi vysoko. Skaly rozpukali od striedania horúčav s mrazmi, vraj takto o pár miliónov rokov budú vyzerať aj naše Tatry. Žiaden smog. Žiadne svetlá. Len tma, hviezdy a ticho. Keby zapraskala aspoň vetva na strome! Nijakého tu niet. Alebo zašumela rieka. Vyschla, tento rok nepršalo. A z tej prázdnoty sa ako prízrak vynoril starý muž.

Prešívaný kabát s gombíkmi, čo zostali po ruskej uniforme, na hlave vyšívaná čiapka. Nepovedal nič. Jednoducho prišiel, prisadol si a sedel. Akoby už nebolo o čom hovoriť. A potom sa zrazu spýtal, či ešte stále vyrábajú v Česko-Slovensku tie skvelé topánky. Niektoré z tých, čo v Mongolsku kocku, do ktorej nijako nesedeli papagájovité zobáky. O rok neskôr tieto novoobjavené tvory dostali odborný názov protoceratopsy. Vedecký svet jasal a na svete bol ďalší miestny názov: Dračí cintorín. Dračí cintorín na území Horiacich útesov. Bajan Dzag. Aj ja som sa chcel hrať, aj ja som si chcel poskladať svojho dinosaura! „Ench, však tu nič nie je!“ kričím na neho.

„Nevidím tu žiadne kosti. Našiel som len toto,“ ukazujem mu kostičku z krídla akéhosi nie tak dávno zosnulého vtáčika. „Máš pravdu, nič tu nie je. Ale pozri sa na čom stojíš!“ odpovedal mi. Stál som na dinosaurích kostiach. Hľadal som čosi malé, nevšimol som si to veľké. Aj to je Mongolsko. Detail môže mať v priemere aj niekoľko kilometrov. Len si na to treba zvyknúť. Mongolská križovatka? Dva dni rovno, na tretí deň okolo obeda doľava! To platí, ak sa vyberiete na juh. Zo západu na východ má krajinu prepojiť skutočná autostráda. Stavajú ju Číňania. Rok čo rok sa posunú o desiatky kilometrov ďalej. Kým však budujú ďalšie kilometre autostrády, tie, čo postavili predtým, sa stihnú rozpadnúť. Asi

predávali v šesťdesiatych rokoch, vraj má podnes. Vydržali. Zisťuje, či nemáme nejaké na predaj, bral by ich. Kladie otázku, či je u nás demokracia a spytuje sa, ako vyzerá Bratislava. Odkiaľ tento človek vôbec vie, že nejaká Bratislava existuje? „Však som robil šéfa všetkých jurt,“ povie. Nuž, zimné večery v pastierskych stanoch sú zrejme dlhé... „Na vojenčine som bol v Ulanbátare, tam som sa naučil aj po mongolsky,“ dodal. Koľko rokov odvtedy prešlo? Aldanyš má šesťdesiatpäť.

A dvesto kusov dobytka, všetkých päť druhov, ako vraví. Ovce, kozy, kone, ťavy i jaky. Všetko, čo môže pravoverný moslim jesť. Zoznámil sa, vyfajčil cigaretu, dal si pohárik vodky (keď Alah nevidí, všetko sa smie) a odkráčal do tmy tak, ako sa z nej vynoril. Prvý Kazach, ktorého som v Mongolsku videl. „Mnohí Kazaši odišli do Sovietskeho zväzu, Aldanyš zostal. „Človek má zostať tam, kde sa narodil.“ Téma je uzatvorená. Ráno o nás vedia všetci ľudia žijúci v okruhu asi sto kilometrov. Správy sa tu šíria rýchlo aj bez televízie.

Aldanyšov najbližší sused Uatchan má šesťdesiatsedem rokov. Dvadsať kilometrov cez step, pár hodín na koni. Keď k nemu prídeme, dlho sa neukazuje, raňajkuje, zato z domu vykúka čoraz viac ženských hláv. Pán domu prichádza na záver ako bonbón a hneď aj znárodní zastrelenú prepelicu, čo ležala v našom aute. Ak chceme vidieť jeho orlov a počuť, čo hovorí, treba im niečo strčiť do zobáka, nech neškriekajú. Vie, čo hovorí, je to známy lovec. Dvestopäťdesiat kusov dobytka, v ohrade už šiesty orol. Najskôr si však musíme pozrieť čosi iné. česko-slovenskú guľovnicu, Zbrojovka Brno. Slúži ako hodinky, ale nedajú sa do nej kúpiť náboje.

Touto guľovnicou zastrelil aj vlka, ktorého kožušina mu visí na stene dreveného domca. Bolo to v roku 1972, keď ju kúpil a v ten istý rok ňou skolil tridsaťpäť vlkov! Líšky nestrieľa. Nemusí. Tie mu vláči jeho orol. A zrazu má kráľa oblohy na ruke. Nevidí, na hlave má koženú čiapku. Keď mu ju dá dole, najradšej by hneď vzlietol, ale tentoraz orol zazrie mačku, čo sa motá okolo pece. Nemenil by som s ňou. Ak by dostal šancu, nestihla by ani zamňaukať a Mongoli by ešte aj zatlieskali, lebo mačky nemajú radi. To len Kazaši. V tom upretom pohľade je dôkaz, že toto zviera vidí osemkrát lepšie než človek. Je to mladá samica.

Keď sa spýtam, ako sa volá, dozviem sa, že Talapan, ale na budúci rok bude Tirnik. Nerozumieme si ani cez prekladateľa. Takými taľafatkami ako je meno pre zviera, sa nikto nezaťažuje. Talapan a Tirnik označujú vek zvieraťa. „Má rok,“ povie Uatchan. „Bol som po ňu vysoko v horách, visel som na lane nad priepasťou, aby som ju mohol vybrať z hniezda. Tesne predtým, ako by mláďa vyletelo na vlastných krídlach. Vzal som ju domov a začal cvičiť. Najskôr na zajacoch. Keď ho chytí, dostane mäso. Zvyká si veľmi rýchlo. Potom ju možno vziať na poľovačku. Zbadám líšku, dám jej dole čiapku z hlavy a ona sa rozhliadne a chytí ju.

Zabíja silou svojich pazúrov. Trúfla by si aj na vlka, aj na kozorožca. Zaženie ho ku skaliskám a prinúti ho skočiť. Za rok uloví päťdesiat až šesťdesiat líšok,“ rozpráva Uatchan, kým ženy kúskujú mŕtvu prepelicu. Hoci niektoré z nich rozumejú po mongolsky, neodpovedajú ani na priame otázky. Až potom, keď im hlava rodiny dá pokyn. Motajú sa po kuchyni a robia to, čo robievali ich matky a staré matky. Stáročia sa nič nezmenilo. Hádam len ten plagát na stene, ktorý nemohli vyrobiť nikde inde, iba v Číne. Orol s rozopätými krídlami sa vrhá strmhlav do tmavomodrých vĺn rozbúreného mora.

A Uatchan pokračuje ďalej: „So samcom by som veľa zveri neulovil. Povráva sa, že ten chytí jednu alebo dve líšky a viac ho lov nezaujíma. Samica je spoľahlivejšia. Vedeli to už pred tisíc rokmi, keď poľovačky s orlami boli výsadou bohatých ľudí. Vtedy aj na území dnešného Kazachstanu. Ale počas vlády komunistov lovy zakapali a dnes sú len atrakciou pre turistov. Lenže my nemáme náboje, a tak sú orly stále rovnako dôležité. Stále im teda musíme z času na čas prebrúsiť pazúry.“ Starcovu reč nesmie nikto narušiť.

Krákať si dovolí iba orol, kým nedostane svoju prepelicu. A ticho potom opäť preruší mužov hlas: „Môj dedo lovil s orlami. Môj otec lovil s orlami. Ja lovím s orlami. A môj syn pracuje v Ulanbátare! Má po štyridsiatke, už sa to nikdy nenaučí,“ vraví smutne. „Stal sa z neho – Mongol!“ Ktovie, čo by na to povedala babička Džugdr. Možno sa jej na to spýtam nabudúce. Veď dajaké „nabudúce“ musí byť. Kto raz navštívil Mongolsko, vráti sa. Lebo na túto krajinu sa zabudnúť nedá.