Pred dvadsiatimi rokmi prišiel do práce a podal výpoveď. „Zakladám si svoj vlastný podnik,“ povedal vtedy Peter Galan svojmu šéfovi a otvoril si obchodík s rozličným tovarom. Pezinčania v ňom našli takmer všetko a čoskoro mu začali hovoriť „americký“. Možno by ho mali dodnes, keby raz jeho majiteľovi nenasadili chrobáka do hlavy. Ten chrobák sa volal nábytok. Z malého obchodíka je dnes Centrum bývania Galan – rodinný podnik, ktorý konkuruje aj nadnárodným kolosom.

Pán Galan, aký mala firma rok?
Pre firmu i pre mňa osobne dosť rozvojový. Paradoxne, napriek kríze. Zdvojnásobili sme predajné plochy vďaka rozšíreniu nášho Centra o Design House. Realizujeme ojedinelý projekt na Slovensku – skĺbili sme asi 160 značiek a čo je dôležité, dokázali sme to všetko ustáť. Rozšírili sme hlavne ponuku doplnkov, ktoré sú u nás už na ploche až 2500 m2. Na druhej strane, rok priniesol rezervovanosť zo strany zákazníkov a spotrebnú zdržanlivosť. Museli sme vyvíjať oveľa väčšie úsilie, aby sme dosiahli výkony, ktoré potrebujeme na to, aby sme prežili.

Vo svojich začiatkoch ste nadviazali na rodinnú tradíciu...
Konkrétne na obchodného ducha starého otca. Ešte si matne pamätám na vývesný štít na rodnom dome: Valentín Slovák – obchod so železom. Narodil som sa v päťdesiatom prvom roku, to sa dedkovo podnikanie už skončilo. Komunisti vtedy siahali na majetok nielen veľkým, ale aj drobným. Naši však aj tak predávali, samozrejme potajomky. S tým, čo zostalo a čo si stihli poschovávať, obchodovali ešte pár rokov po tom, ako im obchod zobrali. Vlastne som ešte nechodil ani do školy, ale už som pomáhal predávať rôzne kovania či lopaty. Za socializmu sa v bývalom železiarstve vystriedala predajňa odevov i kaderníctvo. Po revolúcii nám obchod v rámci reštitúcií vrátili. Tých našich 40 štvorcových metrov tak po dlhých rokoch opäť ožilo rodinným podnikaním.

„Ježišmária, kde sa v Pezinku predá šesť rovnakých obývačiek?!“

Ako ste na tom boli s kapitálom?
Zle. V tom čase sme mali ešte nejaké pôžičky, neviem, či sme práve vtedy nesplácali posledný rok ešte aj tú mladomanželskú. Prvých 50-tisíc sme si požičali od najstaršieho švagra. Celý sortiment sa nám vtedy zmestil do dvoch tašiek. Na viac nebolo. Niečo sme zarobili a opäť nakúpili. Našťastie, obrat v predajni postupne stúpal, po troch rokoch podnikania sme otvorili ďalší obchod. V ňom sme sa už zamerali na nábytok.

Takže opäť začiatky?
Hrozné! O nábytku som nevedel nič, a to doslova. Vtedy sa nábytok kupoval na kontajnery. A v každom bol iba jeden druh. Manželka sa ma vtedy spýtala, koľko je v takom kontajneri obývačiek. Keď sa dozvedela, že šesť, spľasla rukami a zvolala: „Ježišmária, kde sa v Pezinku predá šesť rovnakých obývačiek?!“ Prevádzku s nábytkom sme otvárali 6. decembra 1991 na Mikuláša. Prvý deň sme mali plno, zarobili sme 67-tisíc korún. Na druhý deň ani noha, ani halier.

Doma bolo poriadne dusno. Zachránil nás fakt, že vtedy bol po nábytku veľký hlad, ktorý sme chceli uspokojiť. Chodili sme po fabrikách, počúvali sme, čo chcú zákazníci, učili sme sa od výrobcov. To bola naša škola. Ľudia začali chodiť a situácia sa postupne stabilizovala. Ale bola to drina. Zo začiatku sme mali jedného vodiča a dve predavačky. V sobotu napoludnie sme zavreli, potom dorazil kontajner obývačiek, ktoré sme do pondelka skladali, aby predajňa dobre vyzerala. Nemali sme kanceláriu, všetko sa odohrávalo doma v kuchyni...

Učenie sa na vlastných chybách muselo bolieť.
Boli chyby, samozrejme. Ale nikdy som nerozmýšľal nad tým, že by som s podnikaním skončil. Dní, keď sa darilo menej, bolo dosť. Každá z chýb vám však ponúka ponaučenie. Každý deň musíte dať pozor, aby ste nestúpili vedľa, aby ste neurobili zlé rozhodnutie. Aj preto sa pri rokovaniach o vážnych rozhodnutiach snažíme o čo najširší konsenzus. Ako rodina sme tímom a aj naše rozhodnutia sú tímové.

Z Pezinka do Bratislavy nie je ďaleko...
Postupne sme si získali dobrú povesť, podnik sa rozvíjal. Presun do hlavného mesta bol logickým krokom. Pezinok je predsa len trochu malý. Stále tam však máme pôvodný obchod a centrálny sklad. V Bratislave sme si najskôr prenajali priestory na Obchodnej. Vtedy to ešte bez veľkých nákupných centier bola top lokalita na predajňu. Nájomné však bolo drastické. Aj preto prišlo rozhodnutie presunúť sa na okraj mesta. Predtým tu boli sklady, ktoré sme v roku 2001 odkúpili a prerobili. Bolo to trochu od ruky, ale cítili sme potenciál tejto lokality. Hoci v blízkosti otvorili svoje predajne IKEA a Kika, zákazníkov to neuberá, práve naopak. Keď ľudia idú za nábytkom, vedia, že v tejto časti mesta majú tri predajne. Zájdu do všetkých.

Ako ste vlastne budovali Centrum bývania?
V roku 2001 prišila k nám do prenajatých priestorov na Ivanskej ceste do podnájmu spoločnosť SkyEurope, ktorá sa v tom čase dynamicky rozvíjala. Vzniklo tu ich európske Call centrum. V roku 2006 však nová vláda zastavila privatizáciu bratislavského letiska a následne nám začiatkom roka 2008 SkyEurope oznámila, že naše priestory opustí. A tak rodinná rada rozhodla, že predajňu rozšírime. V tom istom čase s nami susediaca IKEA intenzívne budovala AVION. Následne SkyEurope u nás skončila – o dva roky skôr, než predpokladala podpísaná zmluva. Zostal po nej dlh a 2000 m2 nevyužitej plochy.

Opäť sme sa museli veľmi rýchlo rozhodnúť. Tak sme postavili prístavbu, v ktorej ponúkame dizajnový nábytok. Na Slovensku sme svojou orientáciou na dizajnový nábytok na veľkých predajných plochách raritou. To všetko sme urobili v období, keď už aj pre nás boli dopady krízy citeľné. Potvrdilo sa však, že investície v krízovom období sú lacnejšie a pôsobia stabilizačne. Nejdeme až do takých prepadov, aké sme možno čakali, vcelku sa držíme. Samozrejme, hospodársky výsledok nebude taký, aký sme si naplánovali pred krízou.

Centrum bývania patrí dnes k najväčším predajniam svojho druhu u nás.
Podnik sa budoval postupnými krokmi. Pomaly, ale isto. Väčšinu zisku sme naozaj vrážali späť do firmy. Iná cesta nebola. Samozrejme, ak dnes uživíme vyše sto ľudí, musí sa niečo ujsť aj rodine. Ak rastie hodnota rodinnej firmy, rastie aj náš súkromný majetok. Stále je však do čoho investovať. Výrazne sa vyplácajú investície do zamestnancov.

Posielame ich do zahraničia na rôzne kurzy a školenia. V zahraničí budujeme kontakty hlavne s inými rodinnými firmami – Alessiovcami, Bugattiovcami... Obchodné vzťahy prerastajú aj do priateľstiev. Veľmi to pomáha výmene informácií i tovarov, teda biznisu ako takému. Konkurencia je predsa len tým najlepším rozvojovým impulzom. Súčasnú podobu nášho Centra formovala aj naša konkurencia.

Predaj nábytku je sezónna záležitosť. Silné sú jar a jeseň. Leto je slabšie.

Aké to vlastne je byť rodinnou firmou?
Máte o čom debatovať s manželkou (smiech). Keď sa ma raz v našich nábytkárskych začiatkoch opýtala, čo dostane na Vianoce, žartom som jej povedal: „Veď si dostala dva vagóny sedačiek. Nestačí?“ Ale vážne. Nie je veľmi dobré, keď sa do rodinnej intimity prenáša veľa práce.

Takže je bežné, že pracujete aj vtedy, keď ste doma v župane.
Áno, aj. Pred časom toho bolo viac. Pred rokom a pol sa však dcéra so zaťom presťahovali. Dvaja vrcholoví manažéri, s ktorými sme riešili firemné problémy, sú tak mimo hlavný stan. No a syn veľmi nechce pracovné rozhovory predlžovať do nočných hodín. Aj tak sa často stáva, že sa rodinná večera zmení na firemnú poradu.

Ale má to aj svoje výhody...
Strategické rozhodnutia robíme rýchlo. Vedenie spoločnosti je na jednom mieste. Iné firmy v tejto brandži majú svojich manažérov rozmiestnených po celej Európe. Navyše, môžete svojim partnerom plne dôverovať a spoľahnúť sa na nich. Riadiace zložky v našej firme postupne prešli na členov rodiny. Galan junior je obchodným, zať finančným riaditeľom, dcéra riadi personálne oddelenie. Firma má už 115 zamestnancov. Snažíme sa o rodinnú atmosféru aj medzi nimi. Veľmi sa nám to osvedčilo.

V decembri 2008 sme spustili výstavbu našej poslednej prístavby a už v júli 2009 sme kolaudovali 5000 m2 predajnej plochy. To sa predsa dá urobiť len vtedy, ak sa vytvára takmer dokonalá koordinácia. Sú aj takí zamestnanci, ktorí od nás odišli k nadnárodnej konkurencii, ale po čase sa vrátili. Myslím, že práve kvôli rodinnej atmosfére.

Mimochodom, ako je to vlastne s nákupmi?
Chce to veľa cestovať, získavať informácie, snažiť sa čo najpodrobnejšie sledovať vývoj na trhu. Vedieť, kde môžete vidieť najlepší nábytok a kde nájdete najlepšie bytové doplnky. Samotné nakupovanie sa najčastejšie robí na prezentačných výstavách, ale nielen na nich. V našej rodine pritom platí, že nikto z nás nikdy nechodí nakupovať sám. Má to praktický význam. Jednoducho sme zistili, že subjektívne pocity, ktoré každý z nás prirodzene má, treba ovplyvňovať na tvári miesta minimálne ďalším hodnoverným názorom na konkrétny nákup.

A ako to je u vás doma? Kto nakupuje?
Myslíte, kto zariaďuje domácnosť? To je, samozrejme, kráľovstvo manželky. Veď na to má predsa každý chlap manželku, alebo sa mýlim? Aj u nás je to v tomto smere tradičné. Možno s tým rozdielom, že na rozdiel od iných mužov, ja mám svoje ambície v tomto smere kde realizovať.

Už sme okrajovo spomenuli konkurenciu...
Zvolili sme si vlastnú cestu, inú ako v IKEA, v Kika alebo u iných predajcov nábytku na Slovensku. Vsadili sme na dizajn a kvalitu služieb. Vytvárame si vlastnú skupinu zákazníkov, o ktorú sa chceme dôkladne starať. K úspechu v našej brandži už nestačí iba predávať nábytok. Maximálnu pozornosť treba venovať i výberu sortimentu a sledovaniu trendov. Náš obchod by nebol taký, aký je, ak by sme nesledovali trendy. Do popredia sa dnes už aj u nás dostáva moderný dizajn z nových materiálov.

Rodinná firma nemôže v marketingových aktivitách svojím rozpočtom konkurovať nadnárodným spoločnostiam. Snažíme sa prilákať zákazníkov kampaňami na značky, ktoré iní predajcovia na našom trhu neponúkajú. Oslovujeme najmä tých, ktorým napríklad štýl IKEA už nevyhovuje a hľadajú variabilnejší nábytok, väčší výber farieb, materiálov a povrchov. Sú to ľudia riešiaci svoje bývanie definitívne.

Aký ďalší vývoj očakávate?
Kríza-nekríza, v našom biznise platí, že predaj nábytku je sezónna záležitosť. Silné sú jar a jeseň. Leto je slabšie. To je základný predpoklad, z ktorého sa vychádza. Prelom rokov je tradične obdobím ďalšieho plánovania. Výhodou investícií v období krízy je, že vás pripravujú na obdobie expanzie. Aj keď sme len začiatkom minuloročného septembra otvorili Design House s imidžovým nábytkom, nepovažujeme Centrum bývania za dokončené. Uvažujeme aj o ďalších predajniach. Dokonca aj mimo Slovenska. U nás zvažujeme Banskú Bystricu alebo Košice. Nie sme ešte rozhodnutí.

Úspech sa nedostavil len tak, sám od seba...
To teda nie. Vyžaduje si poctivú robotu, trpezlivosť, ale aj povestnú dávku šťastia. Treba si zachovať zdravý rozum a nezblázniť sa z veľkých peňazí, ale ich rozumne investovať do ďalšieho rozvoja. Predpokladom úspechu je tiež to, že úspech ako taký treba prijímať s pokorou. A nezabúdať pritom, že sa rodí v mnohých hlavách a rukách.

Premýšľate niekedy o tom, aký ste šéf?
Samozrejme, veľmi často. Človek však má možnosť rozvíjať svoje znalosti, posúvať sa dopredu. Mám aj chyby, kto ich nemá. Napríklad, niekedy som prchký. Ale ako šéf sa snažím byť skôr radcom ako kritikom. S ľuďmi predsa len pracujem už dlhé roky. Svojho času som riadil zásobovanie v Západoslovenských tehelniach v Pezinku. Vždy som sa snažil o spokojnosť zamestnancov a rodinnú atmosféru vo firme. To je to, čo by som chcel, aby pokračovalo aj v budúcnosti.

Takže aký bude rok 2010?
Na prelome rokov sme boli v období plánovania a ako je to u nás zvykom, dali sme si záväzok, že sa opäť pokúsime tieto naše plány naplniť nejakou pozitívnou energiou. Prial by som si, samozrejme, veľmi dobrý rok. Obávam sa však, že kríza ešte nepovedala posledné slovo. Ľudia u nás stále prichádzajú o prácu, nemajú toľko peňazí ako predtým. Spotreba sa zrejme bude ďalej obmedzovať. A my budeme musieť vynaložiť ešte väčšie úsilie na to, aby sme podnik udržali a pripravili na obdobie konjunktúry. Verím, že už v druhom polroku bude situácia lepšia. Takže takto o rok by sme hádam mohli byť oveľa spokojnejší. Dôverujem nášmu sortimentu. Veď v portfóliu máme až stotisíc druhov tovaru. Aj keď s obavami, ale verím v úspešný rok.

Čo považujete za relax? Nakupovanie na prezentačných výstavách?
Nie, to je, samozrejme, práca. Voľný čas je luxus, ale človek si musí odtrhnúť aj niečo pre seba. Relax je nevyhnutný. Možno by ste to o mne nepovedali, ale veľmi rád si ráno sadnem na bicykel a vyberiem sa do lesa. Sme partia rovnako naladených starších mládencov. Z domu v Pezinku to mám do lesov Malých Karpát len pár minút. Ak je možnosť, veľmi rád lyžujem. Šport človeka ovlažuje a udržiava zdravie.

Ako Pezinčan nemáte vinohrad?
Mal som. Teraz mám synovca, ktorý sa vínu profesionálne venuje. Ponúka mi nielen tekuté zážitky. Pamätám si na to ako BUSINESS PRO FILE 21 Autor: Peter BESKYD Foto: archív dnes – bolo to 28. decembra 2006, keď sme v jednom z jeho vinohradov oberali ľadové víno. Vo vyše desaťstupňovom mraze vinohrad osvetľovali len reflektory pristavených áut, zišla sa výborná partia ľudí... Úžasný zážitok. Aj ja som niekedy robil víno. Dnes už na to nemám čas. Vinohrad si predsa len žiada svoje. Ale štandardu tradícií už nesú drobní vinári. A úspešne. Pezinské vinárstvo sa opäť dostáva na európsku úroveň. Nie je predsa tajomstvom, že na stôl Márie Terézie sme dodávali víno práve my! Na malokarpatskej vínnej ceste otvorili už vyše stovku pivníc. Dokazuje to, že naše víno už nie je len obživou, ale aj zábavou.

Vaša životná filozofia?
Je to súdržnosť rodiny! Nielen v prvotnom význame týchto slov. Sme rodinná firma a ja verím, že je to nielen vidieť, ale aj cítiť. Vychádzať v ústrety zákazníkom, hľadať produkty a služby, ktoré inde nie sú, majú však svoj štýl a úroveň. Iba tak sa teplo nášho domova prenesie aj do iných domácností.