Knihy

Marc A. Hoff mann, Whisky – značky z celého sveta
(Slovart, 2009)

Táto kniha predstavuje dvesto najpozoruhodnejších výrobcov tohto nápoja – od Škótska a Írska, cez zvyšok Európy, USA a Kanadu až po Ďaleký východ, Austráliu a Nový Zéland. Každá značka je predstavená početnými fotografi ami a detailnými informáciami o regióne, výrobcovi, jej histórii a chuti. Celok je dotvorený individuálnymi degustačnými poznámkami, ktoré ponúkajú pomoc pri ochutnávaní a nákupe. Marc Hoff mann whisky jednoznačne oceňuje ako kultúrne bohatstvo s dlhou tradíciou.

Škóti a Íri sa neustále prú o to, kto vlastne whisky vynašiel. Za tento ušľachtilý nápoj vďačíme najmä írskym mníchom, Škóti však pyšne poukazujú na prvý historický dokument z roku 1494, ktorý dokladá ich prvenstvo pri výrobe aquavite, čiže živej vody. Škótsko sa v priebehu rokov presadilo ako najdôležitejší producent whisky. Viac ako deväťdesiat škótskych destilérií vyrába whisky tej najvyššej kvality. Z tejto drsnej krajiny pochádza aj prevažná časť produkcie single malt whisky, ktorej dnes väčšina znalcov dáva prednosť pred blended whisky.

Rovnako aj v Spojených štátoch a Kanade má výroba whisky dlhú tradíciu, hoci výrazne utrpela počas americkej prohibície v rokoch 1920-1933. Tak ako dobré vína a cenné cigary, aj whisky nie je iba pochutinou, ale živým kultúrnym dedičstvom, ktoré vyzrievaním získava svoj individuálny tón. Ako však autor zdôrazňuje, v súčasnej dobe už nájdeme priekopníkov výroby whisky úctyhodnej kvality takmer na celom svete – od Európy až po Japonsko a Indiu.

Ian McEwan, Černí psi
(Odeon, 2009)

Súčasný britský spisovateľ Ian McEwan býva často vzletne označovaný za básnika perverzity, ktorého fascinuje zobrazovanie ľudských zlyhaní, komplexov a slabostí. K jeho obľúbeným témam patrí aj uvažovanie nad motiváciami a dosahom zla v súčasnom svete. Koncom minulého roka vyšiel v českom preklade jeden z McEwanových starších románov Černí psi (Odeon, 2009). Prvé anglické vydanie z roku 1992 reagovalo na zmenu vtedajšej politickej situácie a koniec studenej vojny. V centre príbehu Čiernych psov je rozpadnutý vzťah manželov Bernarda a June, ktorý v mladosti silne vzplanuli pre myšlienku komunizmu.

Čierni psi sa ako mýtické nebezpečenstvo potulujú francúzskou krajinou a ničia novomanželské šťastie oboch protagonistov. Sú projekciou ich vlastných predstáv a strachov. Mohla to byť krásna svadobná cesta povojnovou Európou cez Taliansko a Francúzsko, ibaže by ju nemohol opisovať Ian McEwan. Pred čitateľom sa spätne odvíja príbeh vnútorného neporozumenia umocneného jedným zlým zážitkom. Hoci Bernard a June komunizmus relatívne skoro zavrhli, potreba viery v nich zostala – on sa opiera o rozum a spoločenskú reformu, ona o vnútorné pocity, intuíciu a Boha.

Junine pamäti spisuje jej zať Jeremy, nápadne podobný samotnému McEwanovi, ktorý na rozdiel od oboch manželov v nič neverí a je zdržanlivým skeptikom. Do popredia vystupuje otázka viny, zla a neustálej prítomnosti nebezpečenstva – či už prostredníctvom motívov usmrtenia vážky, škorpióna alebo mystických psov. Napriek istému schématizmu McEwanov román Čierni psi ani na chvíľu nenudí, nestráca napätie a psychologickú hĺbku a bude iste vzrušujúcim čítaním pre všetkých fanúšikov autorovej tvorby.

Andy Stanton, Ste zlý človek, pán Gum
(Slovart, 2009)

Táto próza je síce určená predovšetkým deťom, ale výborne sa na nej pobavia aj dospelí. Jej hlavný hrdina – pán Gum – je protivný starec, ktorý neznáša deti, zvieratá a kukuricu. Má rád samotu, najradšej celý deň spí vo svojej špinavej posteli a na všetko škaredo zazerá. Už tým mi bol dosť sympatický... Väčšina obyvateľov dedinky Spitá Lehota sa mu vyhýba a mamičky varujú svoje deti: „Už aj spi, lebo príde pán Gum, bude ti revať na hračky a ochriacha ti knižky.“ Jediné, čo pán Gum udržiava vo vzornom poriadku, je jeho veľká záhrada. Aj to nie preto, že by ju mal tak rád. Dôvodom je najmä malá víla žijúca v jeho vani, ktorá ho k tejto aktivite nabáda systematickým mlátením kuchynskou panvicou po jeho hlave. Nestaňte sa potom zlým človekom... Ďalšími hrdinami knihy sú velikánsky pes Džeky, deväť krtkov, dievčatko Polly so strašne dlhým menom, smradľavý a zlomyseľný mäsiar Vilo Viliam 3, majiteľka Zázračného sveta cukroviniek pani Milučká a tajomný Piatok O´ Leary. Veľmi záhadne pôsobí aj čudná trojica – najtučnejší človek v meste pán Jonatán Vlnka, dievčatko menom Peter a Martin Práčovňa. V príbehu sa objavia iba dvakrát a aj to akoby náhodou. Hovoriť, čo sa s pánom Gumom stane, by bolo asi trochu neslušné a navyše by som vás tým pripravil o veľkú časť pôžitku. Iba dodám, že autor napísal už ďalších päť pokračovaní, takže sa hádam máme na čo tešiť.

Dado Nagy

Hudba

Rodrigo Leão & Cinema Ensemble „A Mãe“
(Sony, 2009)

Španielsky filmový režisér Pedro Almodóvar ho považuje za najinšpiratívnejšieho portugalského skladateľa. Nahrávala s ním Beth Gibbons, speváčka anglickej skupiny Portishead, ale aj Japonec Ryuichi Sakamoto, spoluautor huby k filmu Posledný cisár. Bol členom najznámejšej portugalskej skupiny Madredeus. Kto to je? Rodrigo Leão. Jeho hudobné projekty sú krásne, zvlášť album Cinema z roku 2004 s nádychom lounge music. Novinka A Mãe sa zase približuje k symfonickej hudbe s prvkami štýlov fado a tango, kombinovaných ambientom, ale i hudbou divadelnou, ku ktorej má Rodrigo blízko, veď spolupracoval s knižným vydavateľstvom v združení Os Poetas (Poéti), ktoré zhudobnilo verše portugalského básnika Mária Cesarinyho. Pre mňa sa album naozaj začína až druhou piesňou Vida Tão Estranha. Je to symfonické tango, trošku divadelné, trošku šansónové. Zmäklo by z neho aj najtvrdšie srdce. Aj nasledujúca skladba A Corda je tangová. Spieva Ana Carolina. Takto vedia zaspievať tango len veľké umelkyne románskeho sveta.

Po nej prichádzajú na rad anglickí hostia: Stuart A. Staples, spevák skupiny Tindersticks a za ním Neil Hannon, líder The Divine Comedy. Bohužiaľ, nepôsobia tak presvedčivo ako praví majstri tanga, napríklad Argentínčan Melingo, hoci ani nespieva, ale len zasnene recituje. Nechýbajú prekvapenia typické pre oblasť world music. Huslistka Viviena Tupikova a speváčka Ana Vieira sa predstavia v roztopašnom tangu Ja skažu tebe s ruským textom. Akoby som sa odrazu ocitol kdesi pri Volge na začiatku minulého storočia. Je to tak, ako povedal Rodrigo: „V mojej hudbe nájdete minimalizmus, ale aj tango a šansón“. Áno, je mnohotvárna, moderná i nemoderná, možno i preto nadčasová.

Radiodervish „Beyond the sea“
(Princigalli Produzioni – Il Manifesto, 2009)

Východná a západná kultúra. Ich spojenie je krédom hudobnej tvorby skupiny Radiodervish, ktorú vedú palestínsky spevák Nabil Salameh a taliansky hudobník Michele Lobaccaro, študent filozofie. Ich skladby vynikali už v čase, keď pôsobili v skupine Al Darawish v rokoch 1993 – 1996. Vtedy boli veselé, tanečné, no teraz sú vážne a nie je možné ich presne definovať jedným štýlom. Balansujú medzi európskou klasickou hudbou, súčasnou talianskou a arabskou pop music baladického rázu s vplyvmi kultúr Stredozemného mora, no zároveň majú ambientné pasáže, akustické aj elektronické. Nabil má zamatový hlas, ktorý si poslucháč zapamätá. Z pohľadu klasickej estetiky je krásny. Práve v tom je háčik, v kráse na akú nie sme zvyknutí, pre nás možno až príliš jemnej, rozprávkovej, mystickej, evokujúcej bájny Babylon. V textoch piesní sa striedajú viaceré jazyky – taliančina, arabčina, angličtina, francúzština.

Boli už neraz ocenené, napríklad OSN v katedrále sicílskeho mesta Monreale publikom predstaviteľov početných štátov. Beyond the sea je v poradí siedmy album Radiodervish a nadväzuje na ich starší titul In Search Of Simurgh inšpirovaný básňami stredovekého perzského mystika a básnika Rúmího. Zakaždým, keď ho počúvam, mám pocit, že som sa ocitol v záhradách stredovekého kordóbskeho kalifátu v kruhu umelcov, filozofov, alchymistov a nechávam sa oblažovať palácovou hudbou a tancom tanečníc. Niektoré skladby skutočne povznášajú dušu. Napríklad Jonas s nádhernou melódiou, inštrumentálnou medzihrou na arabskú lutnu s povestným zvukom špirálovito stúpajúcim k nebu. Začína sa francúzskym textom a pripomenie zlatý vek trubadúrov. Je to ako Sindibádove putovanie. Tentoraz nielen priestorom, ale i časom. Odporúčam videoklip Beyond the sea.

Yeasayer „Odd Blood“
(Secretly Canadian, 2010)

Ak by som si mal vybrať miesto na Zemi, kde sa teraz v rockovej hudbe dobre vyvára a vysmáža, tak by k nim nepochybne patril Brooklyn. Možno je to prekvapujúce, ale odtiaľ sa teraz valia do sveta mená a názvy, ktoré v súčasnosti majú umelecký cveng: Golden Animals, TV on the Radio, Chicha Libre a desiatky ďalších. Američania majú teraz nástup podobný ére hippies a z nej aj čerpajú inšpirácie ako zo studne a celé toto dianie je spojené s nezávislou scénou. Svetlom medzi nádejami rocku je skupina Yeasayer. Hrá nápaditú, hravú, melodicky peknú zmes popu a rocku s vplyvmi hudby skupín 60. rokov minulého storočia – The Birds a hlavne The Beach Boys, ktorých pripomenie zborovým spevom s vysokými, chlapčenskými hlasmi. Tak je to aj na jej druhom albume Odd Blood, ktorý sa však viac prikláňa k rokom osemdesiatym. Počuť syntetizátory, elektronické efekty, no umne začlenené a nie bez logického zdôvodnenia.

S nadsadením možno povedať, že by mohol byť dizertačnou prácou Vysokej školy múzických umení z odboru histórie rockovej hudby. Úvodná skladba The Children by ma od Yeasayer odradila, keby som ich nepoznal. Ale potom nasledujú piesňové cukríky. V skladbe Ambling Alp sú jasne počuteľné vplyvy hudby skupiny Icehouse a celkovo už spomenutých 80. rokov. Dosvedčuje to aj videoklip. Bubeník na skalách pripomenie Depeche Mode, už len keby mal v ruke kladivo. Zborový spev v štýle The Beach Boys sa zase výrazne ozve najmä v piesni Madder Red. Skrátka, americké esá Passion Pit a Animal Collective majú sympatickú konkurenciu.

Jozef Orgonáš

DVD

Jánošík – Pravdivá história
(Poľsko/Slovensko/Česko 2009, réžia: Kasia Adamik, Agnieszka Holland)

Nový Jánošík vyšiel na DVD. Vzhľadom na jeho pozíciu v dejinách slovenskej kinematografie je už toto dostatočne dobrý dôvod, prečo po ňom siahnuť. Jánošík je totiž naša národná Nemesis, čosi, čo nás definuje a prenasleduje, čosi, čo nás spravodlivo trestá. Aj preto sa aktuálny Jánošík volá celým menom Jánošík – Pravdivá história. Jánošík je fajn v prvom rade preto, že sa naň dá dívať ako na normálny historický veľkofilm, nie slovensko-poľsko-český historický veľkofilm. Ak nevidíte rozdiel, napíšem to naplno: slovensko-poľsko-český nie je geografická lokalizáca, ale estetická. V Jánošíkovi niet komplexu malosti, zneuznanosti, niet v ňom traumy – sme takí úžasní, ale nikto nám nerozumie, nikto nás nemá rád. Čo zostalo, sú ambície, pokojne umelecké, vypovedať cez príbeh čosi viac než to, že zbojníka nám za rebro na hák zavesili a on tak chudák vrkočatý umrel, podobne ako, povedzme, v Jane z Arcu Luca Bessona alebo v Statočnom srdci Mela Gibsona. Tak ako Bessonov film je aj o tom, čo to obnáša byť vyvolenou a Gibsonov o tom, čo znamená byť Škótom, je Jánošík – Pravdivá história o tom, čo znamená byť Slovákom. Autorská odpoveď na otázku čo sme vlastne zač. Pokojne! Príbeh je nový, postavený na historických faktoch, pokus o rekonštrukciu a ako taký v sebe skrýva dostatok diváckeho potenciálu.

Vzhľadom na minutáž filmu je to síce na hrane, ale v zásade platí, že v Jánošíkovi sa deje väčšinu času čosi, na čo sa dá len dívať. Jánošík je folklórny v pôvodnom zmysle toho slova, je vystavaný cez to, čím a ako sa v dobovom kontexte žije. Tancuje a spieva sa, čaruje sa, dejú sa rituály – nie formálne strojené obrady, ale existenciálne funkčné riešenia – nikdy nejde o akt vedomej zmeny, ale o spontánnu prirodzenú súčasť, vyústenie tej-ktorej situácie. Takto Jánošík ukazuje, prečo práve on sa stal mýtom, vstúpil do už existujúceho mýtu, stal sa prostriedkom zosobnenia povier a neskôr typickým romantickým hrdinom. A v tomto je Jánošík presný, najpresnejší zo všetkých Jánošíkov, ktorí vznikli.

Nehanební bastardi
(Inglourious Basterds, USA/Nemecko 2009, réžia: Quentin Tarantino)

Nehanební bastardi rozprávajú príbeh elitnej židovskej jednotky, ktorá je vyslaná za línie, do tyla nepriateľa, aby medzi nacistami rozsievala strach. Ako? Zabíjaním, či, aby sme boli presnejší, surovým vraždením nacistických vojakov, ktorých zavraždiť nestačí, najprv ich treba oskalpovať. Vedúci jednotky je totiž nielen Žid, ale aj indián – Apač a ku skalpovaniu má folklórny vzťah. Sú dobrí, práca ich baví, takže ak príde na nadčasy, nerobia prieky, hlavne ak sa vyskytne možnosť ukončiť druhú svetovú vojnu predčasne tým najrozumnejším spôsobom.

S filmami viažucimi sa k už uzatvorenej referenčnej realite je ten problém, že panuje akási bizarná konvencia, podľa ktorej by sa jej mali držať, čo v praxi znamená, že neexistuje žiadny film o Titanicu, v ktorej by sa tá loď na poslednú chvíľu predsa len nepotopila. Nechápem prečo, ja by som taký film videl rád. Veď kde už sa majú odohrávať dobré konce, keď nie vo fikcii? Zvlášť, keď realita skutočne happyendom nepraje? Ak si v duchu sami pre seba odpovedáte rovnako ako ja, že vo filme, tak pri Nehanebných bastardoch budete ryčať blahom. Mohol by to byť nový trend. Niečo podobné ako to, čo svojho času Tarantino spustil s Pulp Fiction, len toto by sa sústreďovalo na revíziu zlých koncov.

Ježiš zatína perforované päste, kníše sa na kríži, oslobodí ľavačku, ľavačkou pravačku, potom nohy, zhupne sa dole, vojakovi, čo mu prepichol bok, zarazí tŕňovú korunu hlboko do zadku, nasrdený ide najprv za Pilátom, toho skope do kocky, potom za Herodesom, toho skope do ihlana, cestou prefacká Petra, že ho zradil a vo finále zatvorí v chráme farizejov a celé to nechá ľahnúť popolom. A najlepšie by bolo, ak by to nakrútil priamo Tarantino, lebo v Nehanebných bastardoch znova dokazuje, že je výnimočným režisérom, ktorý síce nemusí sadnúť každému, ale minimálne jeho dar jazyka je takmer univerzálny. Dialógy, dialógy a ešte raz dialógy. Na elegantne vybavenom dvoj-DVD sám Tarantino rozoberá svoj film do detailov a nechýbajú ani obvyklé divácky vďačné bonusy. Veľa bonusov.

Piráti na vlnách
(The Boat That Rocked, Veľká Británia/Nemecko/USA/ Francúzsko 2009, réžia: Richard Curtis)

Piráti na vlnách – nový film režiséra Richarda Curtisa vychádza na DVD a znova je to udalosť podobná tej, keď na DVD vyšiel majstrov predchádzajúci kus Láska nebeská. Kto sa na ňu často a rád díva, pravdepodobne si pozrel i bonusy, v ktorých je najlepšie vidieť Curtisovu genialitu, mimoriadny dramaturgický talent, zmysel pre mieru, pre film ako celok na úkor scén, ktoré samy osebe môžu byť nádherné (a sú), ale do celku nepatria, lebo ak by patrili, prestalo by to fungovať. Dve alebo tri sú brilantne vypointované mikropríbehy, ktoré sa do finálneho zostrihu nedostali a dobre im tak, lebo čosi v nich by narušilo konzistentnosť celku.

V Pirátoch na vlnách, ktorí podobne ako Láska nebeská vlastne nemajú centrálny príbeh a dramaturgický oblúk nie je oblúkom, ale priamkou, je takých scén ešte viac. Aj kvôli nim má DVD zmysel. Vo filme sa stane len málo, udeje sa ale veľmi veľa. Píše sa rok 1966, pri brehoch Británie kotví loď, z ktorej vysiela pirátske rádio. Milióny poslucháčov ho milujú, establishmentu pije krv, lebo „vlády neznášajú, keď sú ľudia slobodní“. A ako banálne to znie, tak banálne to nie je. Len smutne pravdivé.

To ostatné v Pirátoch na vlnách sú úsmevné historky zo zákulisia, napríklad o veľmi, veľmi mĺkvom moderátorovi polnočnej rozhlasovej šou, alebo o strate panictva, alebo o kuchárke, ktorá smie na testosterónovej lodi variť len preto, že je lesbička. Keby tie historky boli len o trocha dlhšie, Piráti by začali nudiť, keby boli o trocha kratšie, nedávali by zmysel. Portrét doby? Áno, iste, poriadne skreslený portrét doby, taký, ktorý si pamätáme, aby sme sa mali kam utiekať, keď je zle. Piráti na vlnách pracujú presne s takýmto obrazom minulosti – idealizovaným a krásne na nich je, že nejde o nasilu forsírovanú osobnú nostalgiu, ale o taký prenos atmosféry, v ktorom je celkom jedno, či je niekto pamätník, alebo nie. Hoci sú Piráti na vlnách o generáciu starší ako pankáči a o dve alebo tri starší ako hiphoperi, a vôbec, práve tu a teraz je to celkom jedno, platí o nich to isté čo o pankáčoch, metalistoch, depešákoch, stromákoch a kotlikároch a tak ďalej, jednoducho o každom z každej generácie, ktorej hlasom bola hudba. Tí naozajstní neprestávajú, nekončia, neodchádzajú, len sa s vekom začnú obliekať inak.

Juraj Malíček