Príbeh sa začína večer o trištvrte na deväť cestou z L ondýna do egyptského Suezu. Vlakom a loďou to trvá sedem dní. Pre Phileasa Fogga a jeho francúzskeho sluhu Passepartouta je to však len začiatok cesty okolo sveta, ktorá by nemala trvať dlhšie ako osemdesiat dní.

Postavy z legendárneho románu Cesta okolo sveta za osemdesiat dní od Julesa Verna asi nikomu netreba predstavovať. Kniha patrí dodnes k najprekladanejším a najčítanejším románom svetovej literatúry. A to nielen pre zaujímavú myšlienku dobrodružnej stávky, ale hlavne pre túžby, ktoré kniha u čitateľov vzbudzuje. Túžby vydať sa na ďaleké cesty, oboplávať zem, vidieť vzdialené svety... Naliehavé nutkanie cestovať, pre ktoré existuje odborný názov dromománia, je uznávaný psychický stav. Nejde však o stav, za ktorý by ste sa mali hanbiť.

Veď ak sa na vás táto forma túlavosti prejaví, spomeňte si na slávne časy, kedy sa Marco Polo vydal v sedle ťavy so zlatom a kadidlom po Hodvábnej ceste, Bartolomeo Díaz oboplával Mys dobrej nádeje a Krištof Kolumbus padol po dlhej ceste cez oceán na pláž s výhľadom na palmové háje ostrova San Salvador. Nebyť tejto túžby cestovať, nikdy by Martin Behaim vo svojej pracovni neroztočil zem zmenšenú do podoby glóbusu, Vasco da Gama neobjavil cestu do Indie, krajiny pagod, korenia a slonov, či Fernao Magalhaes neoboplával našu prekrásnu planétu.

Zažiť zem
Matkou všetkých cestovateľských túžieb je cesta okolo sveta. Asi preto, že pri ceste okolo sveta existuje časový limit. A to je výzva, ktorá je lákavá. Phileas Fogg z románu Julesa Verna to zvládol za osemdesiat dní. Kniha sa stala inšpiráciou pre mnohých nasledovníkov Fogga. A preto sa cesta okolo sveta za osemdesiat dní, vymyslená Vernom v roku 1873, ukázala ako reálna už v roku 1889, kedy mladá Američanka Nelly Blayová zvládla rovnakú púť za sedemdesiatdva dní. Dosiahnutý čas neskôr skrátila na šesťdesiatšesť dní. Francúzsky novinár Gaston Stiegler v roku 1901 skrátil tento čas vďaka transibírskej magistrále ešte o tri dni.

Podľa histórie sa na spiatočnej ceste dokonca stretol aj so samotným inšpirátorom svojho putovania – Julesom Vernom. Pri príležitosti stého výročia Vernovho narodenia v roku 1928 bol dánskymi novinami na cestu okolo sveta vyslaný len pätnásťročný chlapec. A ten nielenže do cieľa došiel v jednom kuse, ale svoju púť zvládol za štyridsať dní. Poraziť čas pri ceste okolo sveta však vôbec nemusí byť hlavný dôvod, prečo toto dobrodružstvo podstúpiť. Otázku, čo sa dá na podobnej ceste získať, rozoberá v románe aj jeho autor: „Vravíte, že nič?“ pýta sa v poslednej kapitole svojho románu.

„No dobre, nič, až na pôvabnú ženu, ktorá, hoci sa to bude zdať nepravdepodobné, urobila z neho najšťastnejšieho muža na svete. A ozaj, nevykonali by sme cestu okolo sveta aj pre niečo menšie?“ Na túto ironickú otázku, ktorú si Verne v závere knihy kladie, existuje množstvo odpovedí. Zaujímavo si s rébusom poradil Michael Palin, mimochodom jeden z členov Monthy Pyton, ktorý sa po stopách Phileasa Fogga vybral v roku 1988, teda v časoch, kedy putovanie okolo sveta už nebolo také lákavé ako za čias Julesa Verna. A to najmä preto, že sa dalo zvládnuť iba za tri desiatky hodín.

Ale ako hovorí Palin: „Cestovanie lietadlom svet scvrkáva, stáva sa malým, bez chuti, vône, bez zápachu a vypreparovaný sa spravidla stráca z dohľadu. Tempo takéhoto cestovania sa od roku 1872, kedy sa naň podujal Phileas Fogg, príliš nezmenilo. Vlaky sú snáď o niečo rýchlejšie, ale iste neexistuje žiadne rýchle spojenie cez Indiu, Čínu či USA. Z námorných trás prakticky zmizli parníky na prepravu cestujúcich, zatiaľ čo sa ako huby po daždi objavujú byrokratické prekážky, pasy, víza, doložky či karnety.

Existujú lode na kontajnerovú prepravu, na ktorých oboplávate svet za šesťdesiattri dní, ale počas päťdesiatich ôsmych uvidíte iba vodu. Osemdesiatdenná cesta Phileasa Fogga nestratila na príťažlivosti preto, že stále ešte predstavuje najkratšiu dobu potrebnú na to, aby sme uskutočnili cestu okolo sveta a skutočne si ho všimli. Aby sme ho zároveň videli, privoňali si k nemu a dotýkali sa ho.“

Cestovateľská inšpirácia
Kniha Julesa Verna, ale aj výkony iných cestovateľov sa logicky stali výzvou pre ďalších dobrodruhov, ktorí sa okrem hľadania dobrodružstiev či túžby vidieť a spoznať svet na ceste okolo sveta snažia tiež o časový rekord, a to v najrôznejšich extrémnych podmienkach na mori a vo vzduchu. Najkratší čas v sólovej plavbe okolo sveta drží francúzsky jachtár Francis Joyon. V roku 2008 prekonal predchádzajúci rekord Britky Elleny MacArthurovej o celých štrnásť dní. Päťdesiatjedenročný Joyon zvládol sám na palube svojho dvadsaťdeväť metrov vysokého a deväť ton vážiaceho trimaranu oboplávať zem za päťdesiatsedem dní, trinásť hodín, tridsaťštyri minút a šesť sekúnd.

Medzi pokusmi o realizáciu cesty okolo sveta nechýbajú ani tie vzduchom. Steve Fosset potom, čo v roku 2002 obletel ako prvý sólovo zem v teplovzdušnom balóne, by Verna určite prekvapil aj svojim novým rekordom z marca roku 2005, kedy v špeciálne upravenom lietadle úplne sám obletel zem za šesťdesiatsedem hodín a jednu minútu.

Toto všetko sú ale pokusy ľudí, ktorí sa mohli spoliehať na najmodernejšie technológie a využívať takmer dokonalé navigačné zariadenia. Cesty okolo sveta však existovali už dávno predtým ako Verne napísal svoj slávny román. Boli to pokusy vydarené, ale aj neúspešné. Ľudia pri nich umierali, ale aj oslavovali. Úplne prvým známym cestovateľom okolo zeme bol slávny portugalský moreplavec, rytier a dobrodruh Fernao Magalhaes.

Prvý z prvých
Magalhaesova cesta patrí, samozrejme, k najzaujímavejším kapitolám cestovania okolo zemegule. Nielen preto, že bola úplne prvá, ale hlavne kvôli zaujímavým poznatkom a dobrodružstvám, ktoré priniesla. Magalhaes sa po vojenskom zranení znovu túžil vydať na šíre more a najviac ho lákali Moluky, ostrovy preslávené vzácnym korením, ktoré bolo v Európe lukratívnym obchodným artiklom. Bol tu však problém. Východnú námornú cestu vedúcu k nim okolo Afriky malo pod kontrolou Portugalsko. Magalhaes bol presvedčený, že na ostrovy sa dá dostať aj z druhej strany.

Navrhol to mladému španielskemu kráľovi Karolovi I. a toho zaujala ani nie tak samotná myšlienka, ako skôr vidina nových kolónií a bohatej koristi. Magalhaesova cesta okolo sveta sa začala 20. septembra 1519. V tento deň vyplávalo zo španielskeho prístavu San Lucar päť lodí. Vlajková loď Trinidad a sprievodné plavidlá SanAntonio, Concepcion, Victoria a Santiago. S prestávkami na ostrove Tenerife, v Riu de Janeiro a v Riu de La Plata sa Magalhaes 31. marca 1520 doplavil do svojho zimoviska v PortSan Julian. V tomto prístave sa proti nemu vzbúrila posádka lode Santiago.

Magalhaes dal loď potopiť a vodcov vzbury nechal popraviť. 21. novembra flotila dosiahla prieliv, ktorý bol neskôr nazvaný Magalhaesov prieliv. Počas prechodu prielivom dezertovala loď San Antonio a obrátila sa na spiatočnú cestu do Španielska. Po vyše mesačnej plavbe cez búrlivý prieliv sa ostané tri Magalhaesove lode dostali do vôd oceánu, ktorý Magalhaes pre jeho pokojnú hladinu pomenoval Tichý. Skoro štyri mesiace trvalo flotile, kým dosiahla ostrovy, ktoré dostali pomenovanie Filipíny.

Na týchto ostrovoch Španieli obchodovali s domorodcami a konvertovali ich na kresťanskú vieru. 27. apríla 1521 sa na ostrove Macatan dostal oddiel vedený Magalhaesom do roztržky s domorodcami. Magalhaes zomrel po zasiahnutí jedovatým šípom. Po tejto udalosti museli Španieli potopiť Concepcion, pretože nemali dostatok mužov na jej obsadenie. Z Filipín sa zvyšok flotily prepravil na Moluky s cieľom dokončiť obchody s korením. Z Molúk však odplávala už iba Victoria, lebo loď Trinidad nebola schopná plavby. Victoria, na ktorej prevzal velenie baskický navigátor Juan Sebastián Elcano, napokon v máji 1522 oboplávala Mys dobrej nádeje a 8. septembra zakotvila v Seville.

Výprava, na ktorú piatimi plavidlami vyrazilo 237 mužov, sa vrátila totálne zničená. Z jedinej lode, ktorá po troch rokoch doplávala späť, vystúpilo na breh 18 mužov! Hoci náklad korenia, ktorý loď Victoria priviezla, celú výpravu zaplatil, cena za ňu bola vysoká. Španieli prehodnotili záujem o Moluky i obchodovanie s tamojším korením a začali sa sústreďovať najmä na upevnenie svojho postavenia na americkom kontinente. Napriek všetkému zlému čo Magalhaesa a jeho mužov stretlo, znamenala táto výprava pre ľudstvo veľký krok vpred a jej význam sa dá porovnať s Kolumbovým objavom Ameriky. Nepriniesla totiž iba dôkaz, že zem je guľatá, ukázalo sa tiež, že je aj oveľa väčšia, než si ľudia dovtedy mysleli.

Letecky na koniec sveta
Pokusov a nakoniec aj prekonaní cesty okolo sveta je veľa, ale len niektoré sa do histórie zapísali ako priekopnícke. A kým pionierom cesty okolo sveta po vode sa stal dobrodruh Magalhaesa, vo vzduchu sa ním stal Wiley Post. Toto meno predstavuje vo svete letectva pojem. Veď ide o prvého pilota, ktorému sa sólovo podarilo obletieť zem. Bolo to v roku 1933 a trvalo mu to sedem dní, osemnásť hodín a štyridsaťosem minút. Tento výsledok ale dosiahol už vďaka modernej technike, pretože na palube použil zariadenie autopilota a moderný kompas.

Do vzduchu sa vzniesol v New Yorku a po medzipristátiach v Berlíne, Moskve, Irkutsku, Novosibirsku dosiahol Chabarovsk, odkiaľ zamieril na Aljašku. Tu po malej nehode a nutnej oprave lietadla pokračoval do Edmontonu a New Yorku. Ešte pred týmto pokusom však svet obletelo niekoľko ďalších strojov. K úplne prvým letcom, ktorí zvládli cestu okolo sveta vzduchom, patrí tím amerických bojových pilotov, ktorí sa na cestu vybrali už v roku 1924 a trvalo im to 175 dní, pričom na ceste prešli 44 360 kilometrov so zastávkami v 61 mestách. Piloti so svojimi lietadlami strávili vo vzduchu celkom 371 hodín a jedenásť minút. K ďalším prvenstvám na ceste okolo sveta patrí aj prvý oblet zemegule s pasažiermi na palube.

O to sa zaslúžila nemecká vzducholoď LZ 127 Graf Zeppelin. Vzducholoď zdobilo hneď niekoľko prvenstiev, ale tým najväčším bola cesta okolo sveta pod vedením Huga Eckenera so šestnástimi pasažiermi na palube. Celá cesta bola v podstate propagačnou akciou spoločnosti Zeppelin, ktorá mala verejnosti demonštrovať prepravný potenciál týchto vzdušných korábov. Na svoju púť sa necelých 237 metrov dlhý „balón“ vydal v roku 1929 a cestu dlhú 31 400 kilometrov dokázal preletieť za dvadsaťjeden dní, päť hodín a tridsaťjeden minút.

Najdlhším úsekom bez medzipristátia bol let z nemeckého Friedrichshafenu do Tokia ponad sibírsku pustatinu. Na jedenkrát tak Graf Zeppelin zvládol cestu dlhú 11 247 kilometrov, čo sa dovtedy nepodarilo žiadnemu inému lietajúcemu stroju. Pri cestách okolo sveta vzduchom môžeme ešte spomenúť americký bombardér B-50 Superfortress s príznačným menom Lucky Lady II. Jeho štart z texaského letiska v roku 1949 nebol navonok ničím zvláštny.

Ale keď sa kolesá lietadla pilotovaného kapitánom Jamesom Gallagherom o štyri dni neskôr dotkli rovnakej dráhy, bol na svete nový rekord. Štrnásťčlenná posádka strieborného stoja totiž pred 61 rokmi dokončila prvý oblet sveta bez medzipristátia. Samozrejme, že náročný výkon, pri ktorom posádka štyrikrát dopĺňala palivo počas letu, nebol len samoúčelnou honbou za rekordom. Cieľom letu, ktorý sa uskutočnil v časoch rozbiehajúcej sa studenej vojny, bolo ukázať Sovietskemu zväzu schopnosti amerického strategického bombardovacieho letectva.

Zodraté topánky
Kráľovskou disciplínou cestovania okolo sveta je určite cesta po vlastných. Priekopníkom v tejto oblasti je Američan David Kunst, ktorý je preukázateľne prvým človekom, ktorý pešo obišiel zem. Na púť sa vybral so svojím bratom 20. júna 1970 a skončil ju 5. októbra 1974. Dokopy prešiel 23 250 kilometrov a vstúpil na štyri kontinenty. Severnú Ameriku, Európu, Áziu a Austráliu. Dnes už aj samotný Kunst priznáva, že sa na cestu vybral viacmenej bez uváženia: „Musím priznať, že sme boli veľmi naivní. Iba sme si zbalili ruksaky a odišli sme.” Bez cestovateľských skúseností, bez znalosti iného jazyka než angličtiny a s tisíckou dolárov vo vrecku.

Nejaké peniaze navyše sa im podarilo získať z Detského fondu UNICEF, putovali ako jeho vyslanci. V Istanbule si kúpili od pouličného predavača starý drevený vagón, do ktorého si uložili potraviny a vodu, a mula, ktorý ho ťahal. Dvojicu mladých mužov často sprevádzal chýr, že robia zbierku pre UNICEF a majú pri sebe veľa peňazí. Zavádzajúce správy sa im stali osudnými. V Afganistane ich prepadli lupiči. Johna zavraždili a Dave utŕžil vážne zranenia. Keď pochoval brata a vylízal sa z rán, pokračoval v ceste tam, kde ju prerušil. Nešiel však sám, pridal s k nemu jeho druhý brat Peter. Putoval s ním rok, ale potom sa musel vrátiť domov.

Austráliu by prešiel Dave sám, keby... Keby sa mu nestalo to, čo sa už pred ním stalo aj Foggovi. Keby nestretol svoju životnú lásku. Žena, s ktorou sa zoznámil u protinožcov, s ním kráčala naprieč najmenším kontinentom a neskôr sa stala jeho manželkou. Do rodného mesta Waseca v štáte Minnesota vstúpil od západu. Na cesty sa vybral východným smerom. Teraz má 69 rokov, žije v Kalifornii spolu so ženou, ktorú si našiel na potulkách okolo sveta. Podobne ako hrdina Vernovho románu Fogg, aj odvážny Kunst získal na ceste okolo zeme niečo hodnotnejšie ako len zážitky na celý život. Preto sa opäť oplatí zopakovať otázku zo záveru románu Cesta okolo sveta za osemdesiat dní: „A ozaj, nevykonali by sme cestu okolo sveta aj pre niečo menšie?“