Nesťažujem sa, iba to konštatujem. Nikdy som v nedeľu k plnenému kuriatku s ryžou nedostal pridelené srdiečko z hlávkového šalátu.

Neviem, ako a kto nad nami o tom rozhoduje, ale keď som bol dieťa, tak srdiečko, samozrejme, pripadlo starému otcovi a otcovi a zrazu, keď som otec, patria srdiečka v rodine deťom. Také naozajstné domáce srdiečko z letného hlávkového šalátu vyzerá ako zo vzácneho čínskeho porcelánu. Chránené jemne zelenými lupeňmi sa šalátové srdiečko vždy túlilo v mise, lesklé ako zo vzácneho mramoru, nežné a žilkované, ako keby ešte pulzovalo zeleným životom. Odtiaľ ho ženské ruky vyňali a opatrne a láskavo vložili do misky pred dedkom alebo mojím otcom.

Otec mi vysvetľoval, že vonkajšie veľké zelené listy sú oveľa zdravšie a chutnejšie. Možno, keby som bol slimák. Ale ja som bol bledé neisté dieťa a túžil som po nedostižnej pochúťke z najjemnejších listov hlávkového šalátu. Po ľahkom, hustom, krehkom, chrumkavom srdiečku. A nikdy som ho nedostal. A to som bol v hierarchii rodiny veľmi vysoko – v nedeľu mi stará mama aj mama dávali kuracie alebo kačacie stehno. Lenže šalátové srdiečko je oveľa cennejšie, lebo stehná sú dve a srdiečko z hlávkového šalátu jedno jediné. Moja manželka pár razy srdiečko prekrojila na dve polovičky.

Samozrejme, že som ho odmietol, kto má záujem o pol lásky, o pol úcty, o polovičný rešpekt? Potom pokojne môžu byť v mise dve srdiečka alebo päť. Na srdiečku sa cení, že je vzácne, na tom mieste a v tej chvíli jediné. A to patrilo hlave rodiny, keď som bol dieťa, a deťom, keď som hlava rodiny. Dnes som veľký chlapec, mohol by som si na trhu kúpiť desať najkrajších hlávkových šalátov, vytrhnúť z nich srdiečka ako orol z jahňaťa a nažrať sa ich na prasknutie. To sa neráta. Krehké, bledozelené srdiečko vám musí pripadnúť, musí vám byť udelené, slávnostne odovzdané pred celou rodinou.

Pri prestretom stole ho blahosklonne prijímajú otcovia rodín alebo nádherní bielovlasí starci s tvárou pápeža Jána Pavla II. Srdiečkami hlávkového šalátu týždeň čo týždeň potvrdzuje rodina ich zvrchovanosť a náčelnícky rešpekt. Občas dostanú šalátové srdiečko aj neisté deti ako prejav nekonečnej lásky, ako dôkaz, že nikto v rodine nie je cennejší. Šalátové srdiečko je mužská trofej, ženy po ňom netúžia. Nemá bohvieakú chuť, ak doň nevsiakne dosť citrónového nálevu, je ako tráva.

Ale nejde o chuť, ide o status. Srdiečko z hlávkového šalátu má kráľovský význam. Rodina ho odovzdáva z troch základných pohnútok vo vesmíre: z úcty, zo strachu alebo z lásky. Ľudia milujú vyznamenania. Od nepamäti ich dostávajú nekonečné zástupy bojovníkov, dobyvateľov, šľachticov, umelcov, hrdinov socialistickej práce, odbojárov a vzorných rybárov. Rad Čestnej légie, Podväzkový rad, rad svätého Vladimíra. Existuje Řád bílého lva. Vyznamenania, s ktorými sa dá manipulovať, je možné si ich aj kúpiť, dostať ich za politickú príslušnosť, z protekcie, vybaviť si ich, vyplakať. Ale každú nedeľu na poludnie sa v rodinách udeľuje tým najlepším nepodplatiteľné, najspravodlivejšie vyznamenanie v dejinách. Rad šalátového srdiečka.

Poznámka:

Už keď som svoju úvahu o šalátovom srdiečku dopísal, prečítal som si rozhovor so slávnym spevákom. Predal milión platní, jeho pesničky si spievajú decká aj dospelí, zarobil veľa peňazí a dostalo sa mu veľa obdivu a slávy. V tom interview hovorí, že mu chýba to najdôležitejšie – vlastnou vinou prišiel o rodinu a strašne mu chýba. Vážme si, ak máme od koho dostať srdiečko hlávkového šalátu, ak nám ho má kto závidieť, ak máme komu ho udeliť.