Celý život je plný prekážok. Záleží na konkrétnom jedincovi, aký postoj zaujme, ako si s nástrahami poradí. Na podobnom princípe je postavená aj fi lozofi a pomerne nového športu, ktorý sa síce malými, ale o to istejšími krokmi dostáva aj do našich končín. Parkour je o prekonávaní prekážok, ktorým sa väčšina z nás snaží vyhnúť.

Keď zadáte slovo parkour do vyhľadávača internetovej encyklopédie Wikipedia, vyskočí vám krátky, ale pomerne výstižný text. Parkour alebo l´art du déplacement, čo vo francúzštine znamená umenie pohybu či umenie premiestňovania, je disciplína francúzskeho pôvodu. Alfou a omegou parkouru je presun z bodu A do bodu B bezpečne, plynule a efektívne. S použitím vlastného tela! Parkour bol prvýkrát definovaný Francúzom Davidom Bellom a podľa jeho slov sa parkour zameriava na tréning pohybov a rozvoj tela a mysle tak, aby sa človek v rôznych situáciách vedel pohybovať pokojne a sebaisto.

Šport alebo filozofia?
Hoci pobehovanie po uliciach a preskakovanie rôznych prekážok môže na prvý pohľad vyzerať mätúco a pre nezainteresovaných pozorovateľov dokonca ohrozujúco, parkour má hranice, ktoré z neho urobili tolerovanú a dnes už aj vyhľadávanú aktivitu. Parkour je však ťažké porovnávať, lebo aj keď má veľa spoločného napríklad s extrémnymi športmi, bojovým umením alebo gymnastikou, ani jeden z charakteristických znakov týchto športov pri parkoure neprevláda. V prípade defi nície parkouru si môžeme pomôcť slovami Davida Bella.

Podľa neho je fyzická časť parkouru založená na prekonávaní všetkých prekážok, ktoré sa v ceste vyskytnú, ako keby išlo o stav ohrozenia. Dá sa to povedať aj jednoduchšie. Bojové umenie učí obrane, parkour je forma tréningu na útek. Základným charakteristickým prvkom však stále ostáva efektivita a účinnosť. Traceur, teda človek, ktorý praktizuje parkour, sa snaží pohybovať najrýchlejšie, ako dokáže, ale tiež s čo najmenšou spotrebou energie. Do cieľa sa usiluje dostať najpriamejšou možnou cestou.

Asi najobraznejšie to je vysvetlené práve neofi ciálnym parkourovým mottom „être et durer“, teda „byť a vydržať“. S efektivitou je, samozrejme, spojená aj bezpečnosť. A ešte niečo, parkour by mal podľa slov Davida Bella ovplyvňovať aj proces myslenia. Veď prekonávanie prekážok, či už tých fyzických, alebo tých psychických, je silný mentálny tréning. Každý traucer by si mal preto uvedomiť dôvody, ktoré ho vedú k tréningu.

Prekážková dráha
Rovnako ako všetko dôležité umenie, aj umenie pohybu pochádza z Francúzska. Parkour sa inšpiroval mnohými zdrojmi, ale predovšetkým prirodzenou metódou Georgesa Héberta. Čo je v podstate progresívny a plynulý proces, trvajúci od detstva až po dospelosť, a ktorý by mal zabezpečiť fyzický rozvoj. Už počas druhej svetovej vojny sa táto metóda stala súčasťou výcviku armády. Francúzski vojaci bojujúci vo Vietname sa tiež nechali inšpirovať Hébertovou metódou a vytvorili to, čo dnes poznáme pod názvom „parcours du combattant“ – cesta bojovníka.

Ide o systém, ktorý sa používa tiež pri výcviku vojakov, presnejšie prekážkový beh, beh s plnou poľnou a ďalšie prekonávanie iných prekážok. A keďže aj otec Davida Bella bol vojak vo francúzskej armáde, David ako aktívny gymnasta, lezec či obdivovateľ bojových umení celú metódu zakomponoval do jednotného tréningu a následne sa snažil potenciál takejto kombinácie využiť v reálnom živote. Jeho hľadanie mu pomohol vyriešiť presun do väčšieho mesta, konkrétne na predmestie Paríža, do Lisses. Tu sa k nemu pridala skupina ďalších ľudí.

A tak ako sa skupina okolo Davida rozrastala, vyvíjal sa aj samotný parkour, ktorý sa dostal na novú úroveň. Z pomyselného undergroundu vyšiel parkour v roku 1997, keď vznikla francúzska skupina Yamakasi zložená z parkouristov, akrobatov a kaskadérov. A o rok neskôr vznikol aj samotný názov disciplíny, teda parkour. Zásadný zlom v histórii parkouru nastal v roku 2003, keď sa záujem o tento šport rozšíril po celej Británii. Zaslúžil sa o to dokumentárny fi lm Jump London so Sébastienom Foucanom.

K ďalšej popularizácii ešte neskôr prispeli napríklad fi lm Okrsok č.13, plný mladých kaskadérov, no a nemalou mierou šíreniu parkouru dopomohla Madonna klipom k pesničke Jump. Okrem popularizácie samotného parkouru sa však v roku 2003 stalo aj čosi zásadnejšie. Po dlhých sporoch sa od parkouru oddelil nový prúd, ktorý dnes poznáme pod označením freerun.

Parkour vs. freerun
Kým parkour nemožno prirovnať k žiadnemu konkrétnemu športu a v podstate tvorí samostatnú a jedinečnú disciplínu, tak freerun má relatívne blízko ku gymnastike. Súčasne však v sebe integruje veľa prvkov z parkouru. Dokonca pre laika je veľmi ľahké si tieto dve disciplíny zameniť. Sú však medzi nimi zásadné rozdiely. „Parkour je o presune, je o efektivite pohybu, kam nepatria žiadne saltá. Na začiatku bol vyvinutý pre vojakov, ktorí sa potrebovali efektívne presúvať z bodu A do bodu B.

Freerun je alternatíva, kde už ide skôr o efektnosť, ako o efektivitu,“ vysvetľuje základný rozdiel odborník naslovovzatý, Vlado Zlatoš, jeden zo zakladateľov parkouru na Slovensku. V roku 2004 spolu s Viktorom Klimom postavili základy tohto nesúťažného športu. Freerun a parkour však majú aj veľa spoločného. „Ide o voľnosť pohybu, o duševný tréning. Človek pri oboch disciplínach musí trénovať vôľové vlastnosti v prekonávaní prekážok. Musí sa posúvať ďalej.

Spája ich umenie pohybu.“ A zatiaľ čo pri freerune sa využívajú gymnastické techniky náročné na silu, koordináciu, napríklad rôzne saltá, tak aj pri parkoure sa využívajú podobné prvky, hoci už nie také náročné ako pri freerune. Pri parkoure je človek oveľa viac v kontakte s prekážkami, zatiaľ čo pri freerune človek viac „lieta“. Pri porovnávaní rozdielov môžeme do úvahy brať aj prostredie. „Na parkour je vhodné mestské prostredie, variabilný priestor s množstvom prirodzených prekážok.

Pri parkoure sa dá trénovať priamo v teréne. Naopak, na freerun je ideálne gymnastické prostredie, ako napríklad telocvičňa. Vonku sa už ide naostro, tam si človek už len overí skúsenosti získane pri tréningoch v telocvični,“ dodáva skúsený Vlado Zlatoš, ktorý dnes vedie Akadémiu parkouru a freerunu v dvoch slovenských mestách.

Šport pre všetkých
Od toho, čomu sa chce človek venovať, závisí aj samotná príprava či tréning. Kým freerun je plný akrobatických kúskov, ktoré by sa mal človek naučiť najskôr v bezpečnom prostredí telocvične, tak parkour je skôr o improvizácii. Tréner Vlado Zlatoš však presadzuje názor, že parkour ako aj freerun sa môže naučiť každý. „Celé je to o prekonávaní vlastných schopností, preto ani fyzické predpoklady nie sú nijako vysoké. Každý si individuálne prispôsobuje cvičenie svojim schopnostiam.

Všetko sa učí postupne.“ Čo však v prípade, že záujemca o jednu z týchto disciplín nemá ani teoretické základy? „Ak nevieš nič, začneš od nuly,“ zdôrazňuje Vlado Zlatoš. Vlado na základe vlastných skúseností vytvoril metodiku prípravy, ktorú učí vo svojej Akadémii. „Ak záujemca nevie naozaj nič, začneme od ľahkých trikov, väčšia pozornosť sa venuje fyzickej príprave. Keďže neexistuje učebnica, celú metodiku a postupy pripraví tréner. A tie závisia od konkrétneho jedinca. Preto ani požiadavky nie sú až také dôležité. To súvisí aj s tým, že nejde o žiadnu atletickú disciplínu s jasným cieľom.

Cieľom je sloboda. Osobná, duševná. Človek si preto sám prispôsobuje ten cieľ,“ vysvetľuje prapodstatu výučby absolvent Fakulty telesnej výchovy a športu UK. A ak ste si doteraz mysleli, že trauceri trávia veľkú časť prípravy v posilňovni, mýlili ste sa. Skúsení parkouristi tam neodporúčajú trénovať, lebo ako hovorí Vlado Zlatoš: „pákové pomery, ktoré človek vyvíja s činkami, a pákové pomery, ktoré vyvíja pri dvíhaní vlastného zadku, sú úplne iné. V posilňovni má človek pohyb vymedzený strojom alebo činkou, v praxi to funguje úplne inak.“ A ako by mala vyzerať účinná silová príprava?

„Vhodná je práca s vlastnou hmotnosťou, zhyby, kliky, gymnastické cviky, ale aj všetky úpolové športy,“ uzatvára kapitolu o príprave bývalý zápasník. V prospech parkouru a freerunu nakoniec hovorí okrem fyzickej aj takmer nulová potreba vstupnej materiálnej investície. Ide pravdepodobne o jeden z najnenáročnejších športov, čo sa týka materiálnej výbavy. Na parkour vám naozaj stačí športová obuv s pevnou pätou a niekedy ešte rukavice.

Bezpečný šport
Kým na jednej strane zvládnutie parkouru predstavuje fi lozofi ckú disciplínu postavenú na prekonávaní prekážok, je nutné priznať, že nikto učený z neba nespadol. Preto aj parkour vyžaduje od „umelcov pohybov“ zvládať základné a v praxi nevyhnutné techniky. Tu však vstupuje do hry jedinečnosť disciplíny. Parkour nie je „poskladaný“ z presne daných pohybov a každá prekážka, s ktorou sa človek dostane do kontaktu, predstavuje unikátnu výzvu na prekonávanie, a to čo najefektívnejšie. Samozrejme, v závislosti od stavby tela, rýchlosti, uhlu nábehu, tvaru prekážky...

Parkour sa preto zaoberá tréningom tela a rozvojom mysle s jediným a dôležitým cieľom. Ide o zlepšenie schopnosti reagovať na prekážku spôsobom, ktorý funguje. Často ide o improvizáciu, o voľbu techniky, ktorá je náhodná, ale v konkrétnom momente najvhodnejšia. Podľa Davida Bella v mnohých prípadoch závisí efektivita od rýchleho presúvania ťažiska a od využitia pohybovej energie na rýchle prevedenie „nemožných“ alebo veľmi náročných telesných pohybov. Absorpcia a presúvanie energie je dôležitý faktor. Na vrchole všetkých trikov stojí na prvý pohľad banálny parakotúľ.

Ale práve on znižuje náraz na nohy a chrbticu a dovoľuje traceurovi skoky z výšok, ktoré sú napríklad gymnastikou či akrobaciou považované za príliš veľké. David Bell pripisoval parakotúľu veľký význam, tvrdí, že ide o pohyb, ktorý pomáha dosiahnuť najlepší výsledok pri úteku či behu z bodu A do bodu B. Aj preto je zvládnutie tohto prvku základom pre začiatočníkov. Správnym prevedením parakotúľa sa dá predísť problémom s kĺbmi, najmä pri zoskokoch z veľkých výšok, veď práve zle prevedené dopady predstavujú často najväčšie riziko.

Inak je parkour či freerun aktivita s minimálnym rizikom. Len málokedy idú trauceri do prostredia, ktoré nepoznajú. Ostrej akcii by mala vždy predchádzať príprava v prirodzenom prostredí. Jednou zo zásad podobných disciplín je analýza vlastných schopností. Teda prekonávanie prekážok s uvedomením si vlastných schopností. A to platí nielen na ulici, ale v celom živote. Viac informácií o parkoure, ale aj o tréningu či správnej výžive nájdete na www.vladozlatos.com alebo na www.traceur.sk