Fotografa Filipa Kuliseva asi netreba špeciálne predstavovať. Už dlhý čas patrí k stáliciam v tejto oblasti a má za sebou niekoľko významných úspechov. K tým posledným patrí zisk európskeho certifi kátu a titulu QEP (Qualifi ed European Professional Photographer), ktoré mu ako prvému Slovákovi a iba siedmemu na svete udelila Federácia európskych národných asociácií profesionálnych fotografov. Úspech zaznamenal so súborom 12 panoramatických fotografi í ľadovcov, vulkánov a lagún Argentíny, Čile a Bolívie. My vám ich na nasledujúcich stranách ukážeme.

Filip Kulisev odchádzal do Južnej Ameriky s jasným cieľom. Nafotiť unikátne fotografi e, kompaktnú kolekciu pre súťaž. Na ceste po kontinente zažil veľa zaujímavých momentov, z ktorých boli niektoré aj nebezpečné. O šťastí v nešťastí môže hovoriť pri situácii, ktorá sa mu stala na „rybacom ostrove“. Rybací ostrov alebo Isla de pescada je ostrov, ktorý tvoria koraly a niekoľko z nich leží na najväčšej soľnej púšti na svete, v strede bielej pláne v Bolívii, ktorá má približne 40-tisíc kilometrov štvorcových.

„Zážitok z tohto ostrova si zapamätám asi navždy,“ hovorí dnes už s úsmevom Filip. Vtedy mu však do smiechu nebolo. „Keďže ostrov tvoria malé koraly, ktoré sú však nepríjemné ostré, pohyb tam je veľmi komplikovaný. Navyše všade okolo sú aj sedemmetrové kaktusy. Mne sa tam podarilo pošmyknúť a padnúť. Našťastie som mal na chrbte batoh s technikou, takže chrbát to prežil bez ujmy, podobne ako technika v ňom. Horšie to bolo s mojím zadkom.

Padol som presne na malý guľatý kaktus s dlhými ostňami, ktoré som mal zapichnuté aj tri centimetre v zadku. Priateľka mi ich pomaly povyberala, ale mňa ešte čakala dlhá cesta autom. Obavy som mal aj z infekcie. Ale keďže Isla de pescada leží vo výške 4-tisíc metrov nad morom, nie sú tam našťastie žiadne baktérie,“ spomína na sladkokyslý zážitok slovenský fotograf.

Slávny čilský národný park Torres del Paine patrí so svojím pohorím k najkrajším na svete. A práve v tomto parku vznikla fotografi a Lagúny Amarga. „Vznikla vlastne náhodne,“ hovorí o fotke jej autor. „Niečo také som vôbec nemal v pláne, celé to vzniklo vďaka vetru. Bol silný a na oblohe vyformoval z oblakov rôzne útvary.“ Vietor však pomohol aj jazeru. „Deň predtým, ako som urobil túto fotografi u, sme si boli miesto obzrieť, no jazero bolo úplne hnedé. Môže za to vysoký obsah medi, ktorý je uložený na dne.

Vrátil som sa tam o deň neskôr, a práve vďaka silnému vetru, ktorý tie usadeniny rozčeril, získalo jazero nádhernú farbu. A aby som to celé ešte nejako ozvláštnil, hľadal som nejaký zaujímavý bod, ktorý som našiel práve tu, kde sa od soli na hladine odrážajú vrcholce hôr. Ešte som počkal na správne svetlo, čo bolo tiež dosť náročné pre silný vietor, lebo všetko sa to hýbalo veľmi rýchlo,“ opisuje vznik fotografi e jej autor.

V Čile však okrem prekrásnych hôr a národných parkov môžete nájsť aj dokonalé vulkány. Vedel to aj Filip Kulisev. „Už predtým, ako som sa vybral do Južnej Ameriky, vedel som, že chcem nafotiť aj nejaké vulkány,“ hovorí o svojich plánoch Filip Kulisev. A práve Parinacota, ten väčší z dvoch na fotografi i, predstavuje dokonalý príklad, ako by mal vulkán vyzerať. Parinacota sa vypína nad jazerom Lago Chungara, čo je údajne najvyššie položené jazero na svete.

„Na tej fotke to vyzerá idylicky, ale v skutočnosti to bolo dosť náročné. Lebo v takejto výške, asi 4 500 metrov, je riedky vzduch, a keď spravíš dva kroky, cítiš, akoby si ich spravil 50.“ Fotka bola odfotená pri západe slnka a okrem sopiek a jazera Chungara sú na fotografi i ešte zelené trsy trávy, ktoré Čiľania a Bolívijčania používajú ako palivo.

Po Čile namieril Filip Kulisev hľadáčik fotoaparátu smerom do Bolívie. Kým v Čile je celkom slušná infraštruktúra a turisti si tam môžu prenajať auto, v Bolívii je to presne naopak. „My sme si v Bolívii už dopredu dohodli sprievodcu, ktorý nás čakal spolu s miestnym šoférom a kuchárkou. Zo začiatku sme nevedeli, prečo ide s nami aj kuchárka, ale nakoniec sme toto rozhodnutie privítali. Keďže v južnej a strednej oblasti Bolívie nie je takmer žiadna infraštruktúra a ani obchody, na streche sme si viezli asi 300 litrov benzínu a nevyhnutné zásoby.“

Z Bolívie je aj fotografi a Laguna Colorada. Toto miesto niekoľkých jazier na juhu krajiny je známe vysokým počtom plameniakov. „Tí sa tam združujú pre veľké množstvo kreviet a tie pre milióny mikroorganizmov, ktoré sú na dne jazier. A preto je to celé, teda podľa toho, kedy sa tam vyberiete, intenzívne červené alebo ružové. Keď sme tam prišli prvýkrát, bolo dosť zlé počasie a celé to vyzeralo bezfarebne, nebolo svetlo ani oblaky. Ale ostali sme ešte do ďalšieho dňa a mali sme šťastie.“

Posledná fotografi a v tomto výbere vznikla rovnako na bolívijskej strane, v blízkosti čilských hraníc. „O tejto lagúne som počul, že je nádherná, videl som aj nejaké fotografi e, na ktorých je Laguna Blanca úžasne modrá, ale aj také, kde bola škaredá a hnedá. Samozrejme, keď nás tam sprievodca zaviedol, bola presne v takomto stave. Našťastie nás šofér presvedčil, aby sme vydržali do desiatej.

A naozaj, o tomto čase sa stal zázrak, akoby to bolo dohodnuté. Tak ako fúkal vietor, hladina sa začala postupne sfarbovať. Normálne bolo vidieť, ako sa z oboch strán približuje modrá farba. Vzniká tam nejaká chemická reakcia, lebo voda v lagúne je toxická, a preto sa tam napríklad nedá ani kúpať, ale to by sa nedalo ani tak, pretože je tam veľká zima,“ približuje vznik jednej z dvanástich víťazných fotografi i Filip.