História korenín veľmi úzko súvisí so samotnou históriou ľudstva. Už pračlovek v najstaršej dobe kamennej si dochucoval mäso ulovenej zveri lesnými plodmi, hľuzami či korienkami niektorých rastlín. A každým ďalším storočím objavoval nové vône a chute, aby ulahodil svojim chuťovým kanálikom, a to aj napriek tomu, že to objavovanie nebolo bez obetí.

Azda najznámejšie čierne korenie sa pestovalo v Indii už pred tisícročiami a písomné pramene z 9. storočia pred naším letopočtom sa zmieňujú až o 600 rastlinách, koreninách a drogách. V Indii už vtedy poznali škoricu, kardamóm, klinčeky, rozličné druhy čierneho korenia, ďumbier, galgán, kurkumu a muškátový orech. V zachovanom staroegyptskom papyruse z roku 1500 pred naším letopočtom je okrem opisov chorôb, liečivých rastlín a ópia aj vyše 800 receptúr s použitím rasce, koriandru, puškvorca, sezamu, škorice, mäty piepornej, anízu, šafranu, horčice a paliny pravej.

Egypt vôbec zohral významnú úlohu v histórii korenín, ktoré sa tu využívali nielen na lekárske, kozmetické a kultové účely, ale aj v kuchyni. O dostatočné zásobovanie Egypta cudzokrajnými koreninami sa starali Arabi a tí postupne rozvinuli obchod nielen na krytie potrieb Egypta, ale aj ďalších krajín a po stáročia bol pre nich tento obchod zdrojom veľkého bohatstva.

Pomerne bohaté pramene o používaní korenín sú známe aj zo starého Babylonu, kde sa už bežne používal šafran, fenikel, tymian, rasca, sezam, kardamóm, kôpor, cesnak, cibuľa a koriander. Babylončania boli nielen gurmáni, ale aj dobrí obchodníci a zaslúžili sa o šírenie korenín ďalej, a to prostredníctvom karaván po súši, ako aj loďami po riekach Eufrat a Tigris. Asýrsky kráľ Merodach-Baladan mal už 700 rokov pred naším letopočtom vo svojich záhradách vyše šesťdesiat druhov korenín a zanechal aj prvú praktickú knihu o ich pestovaní.

Obrovský rast obchodu s koreninami umožnila až preprava na ťavách, ktoré bez veľkých nárokov na potravu, vodu a odpočinok uniesli až päťstokilový náklad. Staroveké dopravné cesty viedli po súši i po vode, z Číny, východnej Indie a Cejlónu, no dodnes sa nepodarilo historikom spresniť tieto trasy, ako aj spôsoby dopravy. Veľkú úlohu zohralo korenie v starogréckom lekárstve. Hippokrates, jeden z najslávnejších lekárov všetkých čias, po sebe zanechal okrem iného aj spis s receptmi proti mnohým chorobám, kde nechýbali koreniny, a iný grécky lekár a prírodovedec Theofrastos sa zmieňuje o liečebnom účinku škorice, koriandra, tymianu, mäty piepornej a majoránky.

V starom Grécku už poznali väčšinu nášho dnešného sortimentu korenín. Čierne korenie, škorica a ďumbier boli v tom čase symbolom bohatstva a prepychu a v obľube bol aj aníz, rasca, fenikel, koriander, mäta pieporná, petržlen, majorán, bobkový list, tymian, šafran a cesnak. Starovekí Rimania prevzali používanie korenín od Grékov a ich spotrebu radikálne zvýšili. Už v roku 25 pred naším letopočtom vypravili vojsko na získanie lacnejších zdrojov korenín, lebo ceny Arabov považovali za prehnané, no táto ich výprava pre zlé cesty, choroby, hlad, vyčerpanosť a potopenie hneď niekoľkých lodí skončila veľmi nešťastne.

Obchod s korením v celom prvom tisícročí nášho letopočtu držali pevne v rukách arabskí obchodníci. Svoje pozície si bránili i mocensky, vybudovali si oporné body na Ďalekom východe. Hlavným centrom obchodu s koreninami v tom čase bola Alexandria a neskôr Konstantinopol, dnešný Istanbul. Európsky obchod ovládli hlavne benátski kupci, ktorí predávali korenie okolo Stredozemného mora, udávali jeho ceny, bohatli a založili slávu Benátok.

Štipľavé výpravy

Starovekú i novovekú históriu korenín, ich spoznávanie a obchod s nimi sprevádzali aj politicko-hospodárske otrasy, vojny, prepady a intrigy. Snaha získať obchod s korením bola často hnacou silou objavných ciest, ale aj koloniálnej politiky a ziskuchtivosti vládcov, čo dokladajú i osudy takých slávnych mužov, ako boli Kolumbus, Marco Polo, Magellan a mnohí ďalší.Prvé výpravy na Ďaleký východ sa datujú na začiatok piateho storočia a písomnú správu o nich nám zanechal z roku 530 obchodník a neskôr mních Kosmas Indiopleustes v knihe Topographia Christiana.

Jeho opisy ciest pôsobili až neuveriteľne a senzačne. Šokovali aj jeho poznatky z ďalekej Číny, Indie, Cejlónu, Perzie a Etiópie. Opis exotických krajov, ako aj obchodných ciest, ktorými putoval hodváb a korenie, poodhrnul vtedy závoj mnohých tajomstiev.

Vanilka, ktorej domovinou je Mexiko, sa dnes pestuje aj na Jamajke, v Guatemale, ale aj na Srí Lanke. Vanilka, to sú vlastne suché tobolky orchidey, ktorá rastie na lianách vysoko v korunách stromov a jej pestovanie je dosť ťažké. Vanilka patrí k najdrahším koreninám. Vôňa vanilky je veľmi stála a vôňu tých najlepších odrôd sa podarilo uchovať až 26 rokov. Vanilka sa používa pri výrobe cukroviniek a od našich starých mám vieme, že treba vkladať tobolky vanilky do dózy s práškovým cukrom.

Vdychovanie vône vanilky údajne posilňuje pamäť a prispieva k dlhovekosti. Zázvorník je trvalka, ktorá pochádza z južnej Ázie. Vo voľnej prírode už v súčasnosti nerastie, pestuje sa iba na plantážach. U nás kúpite zázvor väčšinou mletý a používa sa najmä pri pečení koláčov a výrobe likérov. V Anglicku a v Amerike ho používajú pri výrobe nealkoholických nápojov. V Ázii sa používa do rizota a tiež ako dochucovadlo mastných pokrmov a čaju. Zázvor je zdravý na žalúdok.

Veľa nových poznatkov získala vtedajšia Európa, keď križiaci v roku 1099 dobyli Jeruzalem a poznali vzácne druhy ovocia ako fi gy, hrozno, datle, mandle, citróny, pomaranče, ale aj ryžu, cukor a koreniny – čierne korenie, klinčeky, muškátový orech, kardamón a ďalšie. Záujem o koreniny v celej Európe narastal. Rozruch vyvolávali nové informácie benátskeho cestovateľa Marka Pola, ktorý vo svojom cestopise z roku 1298 okrem iného píše, že Jáva a Sumatra sú veľké ostrovy bohaté na čierne korenie, muškátové orechy, klinčeky a iný drahocenný tovar. Na Cejlóne a v Etiópii spoznal pre zmenu sezamový olej a na malabarskom pobreží čierne korenie, zázvor a škoricu.

Vanilku, nové korenie a papriku do Európy priviezol Kolumbus z Ameriky po roku 1492, no zápas o korenie pokračoval aj smerom na Indiu. V roku 1498 sa tam vypravil Vasco de Gama na čele portugalskej námornej výpravy a cesta to bola pre Portugalcov úspešná. Už menej úspešná bola španielska tichomorská expedícia niekoľkých lodí, ktorá vyplávala na príkaz kráľa Karola V. a pod vedením Portugalca Magellana v roku 1519 na Filipíny. Magellan bol zabitý a z 265 námorníkov sa vrátilo len 18 mužov a jediná loď, no náklad klinčekov na nej vynahradil všetky straty.

Ostrá príchuť
Aj Holanďania sa chceli podieľať na výnosnom obchode s korením, a tak v roku 1595 pripravili svoju prvú expedíciu do Východnej Indie. A to bol začiatok ťažkých konkurenčných bojov, koloniálnych vojen a intríg vládcov Ďalekého východu. Holanďania vo svojich výpravách pokračovali v roku 1598 a všetky boli úspešné. Holandský úspech vyprovokoval aj anglických obchodníkov a tí požiadali kráľovnú Alžbetu I. o výsadné právo na obchod medzi Indiou a Anglickom. Kráľovnin súhlas viedol k založeniu Východoindickej spoločnosti.

Už prvá expedícia pod vedením Jamesa Lancastera sa vrátila s loďami plne naloženými koreninami, aj keď časť svojho nákladu cestou ulúpili Portugalcom. To bol pravdepodobne signál k surovej dobyvačnej politike a k stavaniu nových základní. Holanďania ako odpoveď Angličanom založili v roku 1602 svoju vlastnú Východoindickú spoločnosť a boj spoločností sa zosilňoval. Angličania a neskôr Holanďania vyháňali Portugalcov, obsadzovali nové územia na Jáve, v Thajsku, Malajskom polostrove.

Zoznam ostrovov a území, v ktorých prebiehali boje, by bol dlhý. Na východných indických ostrovoch boli koncom 17. storočia prakticky jedinými vládcami Holanďania a až vojna s Anglickom v roku 1780 bola začiatkom ich vytláčania z väčšiny získaných území a ostrovov. V 19. storočí sa pestovanie korenín rýchlo šírilo i do ďalších krajín s podobnými klimatickými podmienkami, a tak Lisabon, Antverpy, Amsterdam a Londýn postupne strácali pozíciu monopolných držiteľov svetového obchodu s korením.

Silný, prenikavý, ostrý kardamón sa získava z toboliek, ktoré sa režú tesne pred dozretím a sušia na slnku. Tobolky sú trojkomorové a v každej sú 3 – 4 semená. Kardamón sa používa do koláčov, do kompótov, likérov, krémov. Je to veľmi silné korenie a treba ho používať veľmi opatrne. Pre tých, čo majú ťažkosti so žalúdkom, sa odporúča pridať štipku kardamónu do kávy. Kardamón pôsobí aj ako účinné afrodiziakum pre mužov, ako aj pre ženy. Uchovávať sa musí na chladnom a tmavom mieste v dobre uzavretej dóze.

Škorica je vlastne kôra zo škoricovníka, ktorá sa zlupuje dva razy do roka, vždy v období dažďov, keď škoricovník obsahuje najviac aromatických látok. Kôra škoricovníka široká jeden centimeter a dlhá tridsať centimetrov sa potom suší a stáča do zvitkov. Okrem pôvodného cejlonského škoricovníka pestuje sa aj ostrejší čínsky, menej aromatický barmský a pálivý biely a klinčekový brazílsky. Všetky druhy škoricovníkov sa využívajú najmä pri pečení a v mnohých krajinách sa pridávajú do rôznych šalátov a polievok. Škorica pomáha regulovať krvný tlak a rovnako ako aj iné korenia by sa mala pridávať do jedla 10 až 15 minút pred ukončením.

Medzi najstaršie korenie patrí aj klinček. Zbiera sa dva razy do roka, suší sa na slnku a jeho pálivá chuť a veľmi osobitá vôňa sa využíva najmä do rôznych marinád a pri zaváraní ovocia. Pripravuje sa z neho aj olej, ktorý je však veľmi drahý. Mletý klinček sa používa pri žalúdočno-črevných problémoch, pri pľúcnych ochoreniach a každému, kto trpí migrénou, odporúčame užívať zomletý klinček 5 x denne medzi jedlom v minimálnom množstve, len toľko, čo sa zmestí na špičku noža.

Čierne korenie sa získava z nedozretých bobúľ kra, ktoré sa potom sušia na priamom slnku. Niekedy sa pred sušením tieto bobule sparia vrelou vodou. Čierne korenie je najuniverzálnejšie korenie, ktoré sa používa do rôznych druhov mäsitých jedál, zeleninových pokrmov a polievok. Môže sa miešať so zázvorom, rozmarínom, mätou. V Mexiku pridávajú čierne korenie aj do kávy.

Z rovnakej rastliny ako čierne korenie sa získava aj biele korenie, ale to sa pred sušením namáča do haseného vápna a slanej vody. Následne prebieha desaťdňová fermentácia bobúľ, aby sa tenká vrchná vrstva celkom odstránila, zlúpala. Až potom sa suší na slnku. Biele korenie je kvalitnejšie ako čierne a je základnou súčasťou korenín typu karí.

Dvadsiate storočie, hlavne jeho druhá polovica, znamená otvorenie obchodu s korením skutočne celému svetu. A tak si dnes môžeme svoje chuťové poháriky dráždiť bez toho, aby nás prenasledovala nočná mora, že pre naše mlsné jazýčky niekto niekde bojoval a zomieral.