Knihy

Jana Juráňová: Žila som s Hviezdoslavom
(Aspekt, 2008)

Táto slovenská prozaička ponúka originálny pohľad na národnú básnickú ikonu Pavla Országha očami jeho manželky Ilony Hviezdoslavovej. Próza sa začína spomínaním už staršej ovdovenej pani Hviezdoslavovej na 45 rokov strávených po boku jej slávneho manžela. Stojí na verande domu v Dolnom Kubíne, obždibkáva uschnuté muškáty a hodnotí svoj pokojný, a dá sa povedať, šťastný život.

Bola dcérou váženého evanjelického seniora v Dolnom Kubíne, študovala na strednej škole v Prahe, kde získala vzdelanie a rozhľad, pri skúšaní divadelného predstavenia sa zoznámila s mladým advokátskym koncipientom Pavlom Országhom, ktorého zhodnotila ako ťuťmáckeho suchára a – začal sa ich dvojročný listový vzťah. Je symptomatické, že celé randenie Ilony a Pavla prebehlo v podstate v listoch. Od potykania si, postupného zbližovania až po požiadanie o ruku. Po svadbe žili Országhovci dvadsať rokov v Námestove, kde si jej muž otvoril advokátsku prax, a potom až do smrti v Dolnom Kubíne.

Hoci Ilona túžila cestovať, jej muž bol viac-menej domased, a ak sa aj niekam vybral, tak väčšinou bez nej. Ilona spomína, ako si Pavol Országh predsavzal povýšiť v tých časoch lexikálne chudobnú slovenčinu na jazyk literatúry. Vyberal si veľké témy, nevyhýbal sa silným epickým príbehom a často ohýbal slovenský jazyk až za hranicu jeho možností, resp. zrozumiteľnosti. Ilona opisuje návštevy manželových priateľov – profesora Pražáka aj večne mrzutého Vajanského. Hviezdoslav ako literárna ikona pred nami zrazu stojí doslova v spodnej bielizni so všetkými svojimi vrtochmi a slabosťami. Vďaka originálnemu spojeniu faktov a beletrie, zachyteniu atmosféry a psychiky hlavnej hrdinky považujem nový román Jany Juráňovej Žila som s Hviezdoslavom za jedno z najpríťažlivejších diel konca minulého roka.

Franco Matteucci: Vôňa snehu
(Slovart, 2008)

Ak máte radi zimu, sneh, horské dedinky, lyžovanie a poetické príbehy v štýle Bariccovho Hodvábu, rád by som vás upozornil na túto útlu novelu súčasného talianskeho spisovateľa Franca Matteucciho. Dej sa začína v malej horskej dedinke, v ktorej husto nasnežilo a 65-ročný Ugo zažíva slávnostnú náladu. Práve si prevzal svoju prvú penziu – 700 eur. Radosť má nielen z peňazí a čerstvého snehu, ale aj z množstva voľného času, ktorý je zrazu pred ním. Napriek výhradám manželky Laury vyberie zo skrine svoje staré lyže Derby oro a chystá sa vyraziť na svah.

Laurine obavy nie sú celkom neopodstatnené. Ugo má choré srdce a na lyžiach už niekoľko desaťročí nestál. Jeho však už nič nedokáže zastaviť. Zapne si staré viazanie Marker a jazda sa začína. Od tejto chvíle sa udeje viacero udalostí, čitateľ však postupne cíti, že niečo nie je v poriadku. Ugo sa rúti dolu svahom, užíva si rýchlosť, svišťanie vetra a vôňu snehu. Spočiatku nás neprekvapí, že keď sa zrazu zotmie, Ugo zabúcha na najbližšiu chatu a poprosí mladé dievča – ruskú emigrantku Svetlanu, či by u nej nemohol prespať. Svoj mobil si nevzal a lieky na srdce odhodí do snehu.

Nasledujúci deň ujde policajtom, ktorí ho už hľadajú, a spúšťa sa ďalšími svahmi ďalej. Dni sa striedajú s nocami a Ugo je stále na lyžiach. Stretne sa s niekoľkými živými aj mŕtvymi postavami a cestu skončí – stále na lyžiach – na rímskom námestí sv. Petra. Zvláštny príbeh, poviete si. Možeme ho čítať ako Ugov sen vyvolaný túžbou prekonať všetky svoje limity a zdravotné obmedzenia alebo symbolické preľnutie sveta živých a mŕtvych. Autor necháva interpretácie plne na čitateľa.

Bernd Polster: Lexikón moderného dizajnu A-Z
(Slovart, 2008)

Jeden z najúplnejších sprievodcov produktového dizajnu dvadsiateho a dvadsiateho prvého storočia môže poslúžiť ako základná príručka pre študentov a každého, kto sa zaujíma o súčasný dizajn. Obsahuje vyše 300 hesiel venovaných vplyvným dizajnérom a štúdiám najvýznamnejších výrobcov orientovaných na dizajn – od Franka Lloyda Wrighta, Raymonda Loewyho a Philipa Starcka až po Apple, Ikeu a BMW.

Vyobrazené produkty siahajú od klasických automobilov, nábytku a keramiky až po najnovšie MP3 prehrávače. Každé heslo obsahuje informatívny profi l, životopis alebo históriu spoločnosti, chronológiu výrobkov a je doplnené ich farebnými fotografi ami. Tento sprievodca svetom moderného dizajnu vám okrem prehľadných hesiel, usporiadaných podľa abecedy, poskytne aj podrobné komentáre a vysvetľujúce analýzy venované tvorbe najvplyvnejších dizajnérov minulosti a súčasnosti.

Za všetky dizajnérske osobnosti spomeniem aspoň Raymonda Loewyho, jedného z prvých amerických priemyselných dizajnérov – tvorcu autobusu Scenic cruiser pre fi rmu Greyhound alebo slávnych log fi riem Lucky strike, Heinz, Coca Cola, Shell či Exon. Loewy zosobňoval tzv. hviezdneho dizajnéra, čo bolo v tom čase čímsi absolútne výnimočným.

Hudba

Žofka „Chocolat“
(Žofka / Tune Core, 2008)

Ak mám slovami výstižne opísať hudbu na albume Chocolat, tak musím použiť množstvo vzájomne si odporujúcich hudobných i nehudobných termínov a pojmov ako lounge, chillout, nu-jazz, electronica, ambient, exotica, easy listening, soul, šansón, valčík, tango, musette, kabaret, futurizmus, retro, avantgarda i klasika, hudba elektronická i akustická, európska i americká, biela i čierna, hot i cool, k tancu i posedeniu, seriózna i provokatívna, francúzsky šarmantná, brazílsky ležérna, portugalsky nostalgická a je z nej cítiť aj azúrové pobrežie, pláž, bar, kaviareň, salón, kasíno, vôňu parfumov, tabaku, kávy, vína, koňaku, likéru a, samozrejme, najviac čokolády – afrodiziaka, symbolu zmyselnosti.

Vinie sa celým albumom podobne ako leitmotív. Tento hudobný kaleidoskop zložený z protikladov, tvoriaci pestrofarebný, no harmonický celok, vytvorilo francúzsko-švajčiarske duo Žofka, speváčka a poetka Myriam Russo a skladateľ, producent Michael Ricar, ktorý svoje skladby komponuje a nahráva aj pre fi remné fi lmy a reklamu. Čokoláda je ich štvrtý album. Sú oceňovaní kritikmi a priaznivcami elektronickej lounge music, no málo známi širšej verejnosti. Príčinou môže byť smerovanie ich aktivít mimo okruhu angloamerickej scény, živé koketovanie s tvorcami ruskej elektronickej hudby, ktorá sa za chrbtom diania, ktoré pokladáme za dominantné, stáva súčasťou dnešného hudobného vývoja.

Myriam používa širokú paletu vokálnych prejavov, šepkavý, recitačný, herecký, šansónový, soulový, pokojný i vášnivý, a keď dosiahne forte, tak pôsobí dráždivo, vyzývavo, chvíľami vyvoláva dojem šansónového erotizmu. Miestami ho podfarbuje zvuk akordeónu i orchestra vyvolávajúceho impresionistické nálady fi lmovej hudby. Paradoxne sa mi najviac páči skladba bez spevu, inštrumentálna Jeune robot. Je v nej čaro starého sveta úzkych uličiek.

Adriana Calcanhotto „Maré“
(Ariola, 2008)

Nemá takzvaný veľký hlas ako jej rovnako populárne kolegyne Marisa Monte a Daniela Mercury. Vie však piesňam vdýchnuť nádhernú nostalgickú náladu a ich konečnú zvukovú podobu prenecháva skúseným hudobným producentom brazílskej populárnej hudby známej pod skratkou MPB (Música Popular Brasileira). Adriana Calcanhotto je brazílska hviezda, no nemožno ju porovnávať s hviezdami typu Madonny. Nie je extrovertná, zameraná smerom navonok, ale naopak introvertná.

Oslovuje nás spôsobom, ako keby nás chcela galantne usadiť do fotela a uviesť do stavu relaxačnej blaženosti. Neponúka čistú bossa novu ani sambu i keď je týmito brazílskymi štýlmi silno ovplyvnená. Inklinuje k baladám s folkovým nádychom v ktorých obrysy iných štýlov (lounge a rocku) pôsobia tak, ako keď maliar používa techniku sfumato, akoby šero zakrývalo medzi nimi prechody.

Album Maré (Príliv) je druhou časťou trilógie venovanej témam o mori, no nie podľa nalinkovaného plánu. Možno preto znie prirodzene a je z neho cítiť snahu o dokonalosť – skladby vznikali 6 rokov.

Niektoré piesne patria k najkrajším, aké som v poslednom čase počul. Napríklad Tres (Tri), fi ligránska fúzia samby s tangom. Má úchvatnú melódiu a hoci v nej nedunia bubny, neodolateľne zvádza k tancu. Nepochádza z pera Adriany, na repertoári sa totiž podieľali aj iní renomovaní skladatelia ako Caetano Veloso a Arnaldo Antunes. Je zaujímavé, že táto hudba nepôsobí gýčovo, hoci v nej hladina sentimentálnosti siaha až po čiaru únosnosti. Pódiová prezentácia Maré je roztomilo klasická. Adriana vystupuje v rúchu morskej bohyne a muzikanti sedia na dne oceána obklopení rybami, chobotnicami a morskými koníkmi.

Chicha Libre „Sonido Amazonico!“
(Barbés, 2008)

Veselú tanečnú hudbu niektorí ľudia zaraďujú do podradnej kategórie, ktorú s opovrhnutím nazývajú zábavná a strčia ju do vreca s nápisom Senzus. Lenže hudba môže byť zábavná rôznym spôsobom, umeleckým i neumeleckým. Západ pozná i taký bláznivý štýl ako komediálny rock, ktorému sa nebránil ani veľký experimentátor Frank Zappa. Jedna z foriem zábavnej hudby je i vtipná kombinácia štýlov vyvolávajúca úsmev svojou odvážnosťou spájať to, čo sa nám zdá nespojiteľné.

Tak to robí i skupina Chicha Libre z Brooklynu. Jej líder Olivier Conan sa zamiloval do málo známeho peruánskeho hudobného štýlu chicha, nazývaného aj cumbias amazonicas. Vznikol koncom 60. rokov minulého storočia na okraji amazonského pralesa ako lokálna odpoveď na rockovú vlnu z USA.

Miestne kapely kombinovali tradičnú hudbu amazonskej oblasti Peru s rockom a kolumbijským tanečným štýlom cumbia. Nazvali ju chicha, podľa starodávneho kukuričného nápoja Inkov, a najčastejšie hrali na parkoviskách, ktoré premenili na tanečné chichodromos.

Teraz táto hudba znie v Olivierovom klube Barbés v Brooklyne i na nahrávkach jeho malého nezávislého vydavateľstva. Inovuje ju so svojou kapelou a k organom značky Farfi sa, charakterizujúcim štýl niektorých rockových skupín druhej polovice 60. rokov, a surfovému zvuku gitár pridal ducha new wave 80. rokov i súčasnej nezávislej scény. Zaznie francúzština, španielčina, angličtina, náznakovo i prvky valčíka a polky ako súčasti peruánskej národnej hudby. Sound je barový až garážový, no nie zvukovo nepríjemný, nedráždi nervy. Zlatým klincom zábavnosti sú verzie takých skladieb, ako je slávna Ravelova Pavana pre mŕtvu infantku. Zmenila sa na veselú a znie v intenciách názvu albumu Sonido Amazonico! – Amazonský zvuk!

DVD

Tropická búrka
(Tropic Thunder, USA / Nemecko, 2008, Réžia: Ben Stiller)

Tropická búrka je typický fi lm o fi lme – prináša príbeh zo zákulisia nakrúcania vojnového fi lmu, v ktorom sa samoľúbe hollywoodske hviezdy ocitnú v skutočnej vojne – a je to komédia, ktorá je paródiou na Hollywood, pomery v ňom a hviezdne maniere. Stojí za ňou režisér, scenárista a herec Ben Stiller, ktorý sa v nej vracia k autorskému konceptu s úspechom vyskúšanému už v komédii Zoolander. Stiller v Tropickej búrke hýri nápadmi, ktoré dokážu vyraziť dych, strieda frenetickú akciu s brilantnými dialógmi a veľký priestor venuje hlavným postavám – trojici rozmaznaných fi lmových hviezd, ktoré sa ocitnú v nezávideniahodnej situácii.

Už začiatok fi lmu je iný. Reklama na nápoj, trailer na nový akčný fi lm Tugga Speedmana, na novú prdiacu komédiu Jeff a Portnoya, na nový fi lm multioscarového Kirka Lazarusa, logo distribútora, úvodné titulky a fi lm sa začína znova, hoci začal už skôr, tými trailermi na neexistujúce fi lmy od neexistujúcich hercov, ktorých v Tropickej búrke hrajú Ben Stiller, Robert Downey Jr. a Jack Black.

Ich hviezdy sú úžasné, jednoduchší akčný hrdina tesne za zenitom, herec veľkých úloh – jednoznačne umelec a komik s problémami s drogami, Ben, Robert a Jack si to náramne užívajú celý fi lm, parodujú herecké typy i prístupy, hrajú sa s detailmi, tešia sa, a ďalší minimálne slušní herci (Nolte, Hader, McConaughey) im bravúrne nahrávajú vo veľkolepej oslave herectva. Jedna z najzapamätateľnejších fi gúr, ktoré v Tropickej búrke dostanú priestor na svoje veľké číslo, je producent Les Grossman, Hitler fi lmovej suroviny, skrz naskrz prehnitý obchodník, navyše nechutný, plešatý, chlpatý chlap s veľkým zadkom, no sliz, hanba človek, ktorý sa do pekla nedostane len preto, že sa bude podieľať na jeho prevádzke.

Zahral ho Tom Cruise, zamaskovaný na nepoznanie, ale zahral ho s takou bravúrou, že ho nemožno nemilovať. Aj vďaka nemu je Tropická búrka najlepšia komédia minulého roka a jej vydanie na DVD sa stáva sviatkom. Zvyčajné bonusy dopĺňa v limitovanej edícii CD so síce bizarným, ale k fi lmu náramne sa hodiacim soundtrackom.

Hellboy 2: Zlatá armáda
(Hellboy 2: The Golden Army, USA / Nemecko, 2008, Réžia: Guillermo del Toro)

V prvom Hellboyovi oni prichádzali k nám, v druhom chodíme my k nim. Inakosť je tam normou a je to vidieť, a hlavne, dá sa to pochopiť. Hellboy je v tých momentoch ešte väčší, majestátnejší a predovšetkým ľudskejší. Takýto moment majú vo fi lme všetci členovia paranormálneho tímu, Abe, Liz, a dokonca aj suchár Johann prestávajú voliť medzi dobrom a zlom, prestávajú sledovať akýsi vyšší cieľ a robia celkom ľudské rozhodnutia.

V príbehu samotnom sa vykráda Hellboy jednotka, prvoplánovo sa špásuje, fi lm dopredu posúvajú dialógové scénky, pod ktorými by sa v sitcomoch smialo burácajúcim smiechom, predvádza sa majestátna Hellboyova fi gúra, akoby bol mužským modelom najatým predávať charizmu alebo tabletky na zvýšenie sebavedomia, a za tým všetkým sa odvíja naivný až banálny príbeh, ktorý však má neuveriteľnú hĺbku, ak sa divák odhodlá nebrániť sa mu a jednoducho ho prijme. Rozum ťahá za čoraz kratší koniec, svet bez strašidiel pod posteľou je nekonečne nudné miesto, až príliš skutočné, preto del Toro buduje v Hellboyovi 2 nový svet, takmer identický ako ten náš, len s miestami, kde nie je rozdiel medzi naozaj a akože.

Jedno také miesto je pod východným koncom Brooklynského mosta, ide sa tadiaľ na Trollí trh a v momente, keď sa tam divák vedno s Hellboyom a spol. ocitne, buď o Hellboyových kvalitách načisto prestane pochybovať, alebo už je vytočený natoľko, že fi lm vypne. Už to bude len fantastickejšie. Komu sa nechce premýšľať, nemusí, na Hellboya je krásny pohľad, del Toro sa vybláznil ešte viac ako vo Faunovom labyrinte, a spontánnejšie, takže Hellboy ani v najvypätejších chvíľach nepripomína emócií zbavený intelektuálny kŕč. Šermuje sa a skáče na lankách, čo nie sú vidieť, aby akcia pôsobila akčnejšie, del Toro neváha využiť zrýchlené snímanie, akoby sme boli v hongkongskom fi lme s Jackie Chanom z osemdesiatych rokov. Na DVD s bonusmi, komentármi a vôbec všetkým tým ošetrením mu to pristane ešte viac ako v kine a kto chce a Hellboy je jeho šálka kávy, môže siahnuť po limitovanom vydaní v krásnej kovovej škatuľke.

Čierna zmija I. – IV.
(The Black Adder I. – IV., Veľká Británia ,1983 – 1989, Tvorcovia: Rowan Atkinson, Richard Curtis, Ben Elton)

Dávno predtým, ako Rowana Atkinsona spoznal celý svet ako Mr. Beana, zahviezdil tento britský komik v celkom inom seriáli, postavenom predovšetkým na brilantne napísaných dialógoch a precízne vystavaných viacplánových gagoch. Seriál, o ktorom je reč, sa volá Čierna zmija a vznikol v rozmedzí rokov 1983 až 1989. V štyroch sériách bolo odvysielaných dvadsaťštyri epizód, vždy šesť epizód na sériu a niekoľko špeciálov, z ktorých jeden je prítomný aj na súbornom vydaní.

Autorsky sa na tvorbe seriálu podieľal nielen Atkinson, ale i u nás známy britský humoristický spisovateľ Ben Elton, pričom nesmieme zabudnúť na ďalších členov tvorivého tímu, medzi ktorými nájdeme napríklad aj klasika britskej humoristickej školy, komika, herca, režiséra a spisovateľa Stephena Frya, Hugha Laurieho, dnes Dr. Housea, ktorý v Čiernej zmiji stvárnil jednu z hlavných postáv, či Richarda Curtisa, neskôr scenáristu takých fi lmových hitov ako Denník Bridget Jonesovej, Láska nebeská, Notting Hill či Štyri svadby a jeden pohreb.

Každá zo sérií Čiernej zmije sa odohráva v inom významnom období britských dejín (15. storočie – dvor kráľa Richarda IV., 16. storočie – dvor kráľovnej Alžbety, prelom 17. a 18. storočia – dvor princa regenta, dvadsiate storočie – prvá svetová vojna) a sleduje osudy manipulatívneho hlavného hrdinu, vystupujúceho pod prezývkou Čierna zmija, a jeho napoly dementného sluhu Baldricka, ktorí sa snažia prispôsobiť dejiny obrazu svojmu. Divák sa v seriáli nestráca ani v prípade, že mu britské dejiny nič nehovoria. Humor je nakoniec nadčasový a ten, na ktorom stojí a padá Čierna zmija, znesie tie najprísnejšie kritériá.

Inteligentný, avšak nie intelektuálny, so situáciami vypointovanými do gagov, ktoré vyrážajú dych. Trh so seriálmi na DVD zatiaľ nie je príliš veľký, každopádne štyri série kultového britcomu Čierna zmija, navyše vydané v jednom boxe na piatich DVD, sú zaručená investícia nielen pre všetkých milovníkov esenciálne britského humoru. Toto jednoducho treba vlastniť