Súčasná hudobná scéna je plná paradoxov, ktoré už dávno nikto nepovažuje za niečo zvláštne. Pri hodnotení modernej hudby sa na jazyk tlačí jediné slovo. Je ním multižánrovosť. Kombinovanie kedysi čistých žánrov na jednej strane potlačilo prednosti osobitých štýlov, no na druhej strane umožnilo vzniknúť novým a zaujímavým hudobným kategóriám.

Ak chceme hodnotiť súčasnú hudobnú scénu, stačí sa zamerať na rebríčky predajnosti albumov za minulý rok. Podľa údajov spoločnosti Media traffi c, ktorá sa pravidelne zaoberá zostavovaním rebríčkov predajnosti, najviac nahrávok na svete v roku 2008 predala skupina Coldplay. Jej album Viva La Vida or Death and All His Friends si kúpilo spolu 6,6 milióna ľudí. Na druhom mieste skončila zaujímavá postava hudobnej scény minulého roka, Britka Amy Winehouse, ktorej sa podarilo globálne predať 5,1 milióna kópií úspešného albumu Back To Black. Na treťom mieste skončil na prekvapenie mnohých interpret, ktorý si najväčšiu slávu užil pomerne dávno, kapela AC/DC.

Títo nestarnúci rockeri z Austrálie predali 5 miliónov kusov pätnásteho štúdiového albumu s názvom Black Ice. Na štvrtej pozícii tróni speváčka Duff y, waleský zázrak, ktorej sa podarilo predať 4,5 milióna kusov nahrávky Rockferry. Na piatej pozícii je Leona Lewis a jej Spirit. A hoci tieto štatistiky pomerne presne určujú, kto vie najlepšie namiešať marketingové prísady úspešného hudobného produktu, vôbec nehovoria o tom, aký žáner je zárukou takéhoto úspechu. Stačí sa pozrieť na Coldplay.

Kým na začiatku ich kariéry patrili k jednoducho čitateľným predstaviteľom britského popu, tak defi nícia ich posledného albumu leží niekde v oblasti rocku, alternatívy a čo je asi najzarážajúcejšie, nevyhýba sa ani elektronickým prvkom. Tie na ich poslednom albume dokonca dominujú. Ale niet sa čo čudovať, pretože producentom „platne“ Viva La Vida je slávny Brian Eno, známy tiež z pôsobenia v kapele U2. No už málokto o ňom vie, že v hudobnej oblasti ho mnohí považujú za „otca ambientu“. Jeho lásku k elektronickej hudbe je, samozrejme, na albume kapely Coldplay naozaj cítiť. Ale tradíciu multižánrovosti zastáva aj Amy Winehouse, ktorú môžeme ľahko priradiť k speváčkam jazzovým, soulovým, ale tiež k predstaviteľom rythm and blues.

Rovnako aj tvorba tejto divy je plná samplov, elektronických zvukov a počítačových „zázrakov“. V tomto prípade je za to zodpovedný producent Mark Ronson, mimochodom, dídžej v klube, ktorý vlastní Justin Timberlake, a autor svetoznámych hitov takých osobností, ako sú napríklad Macy Gray, Christina Aguilera, Lily Allen alebo Robbie Williams. Mimochodom, aj Brian Eno, aj Mark Ronson sú Briti. Brit však už nie je Timbaland, ďalší producent a kúzelník, ktorý pretaví na úspech všetko, čoho sa dotkne. Rozprávať by o tom určite vedeli Madonna, Nelly Furtado či hip-hopová stálica Jay-Z. A to, čo majú títo traja producenti spoločné, je práve multižánrovosť, ktorá predstavuje kombináciu množstva jedinečných prvkov, ktoré by po očistení vyzradili veľa menšinových žánrov, ukrytých pred mainstreamovým poslucháčom.

Nevyhnutná fúzia
Spoločným ukazovateľom, ktorý dominuje pri rockových, ako aj pri soulových interpretoch, pravidelne obsadzujúcich popredné miesta rôznych hudobných rebríčkov, je, jednoducho povedané, „elektronika“. Možno ide o priveľmi všeobecný pojem, avšak na hudobnej scéne má jasné kontúry. Takúto hudbu nevyprodukoval žiadny živý nástroj, ale umelointeligentný počítač. Samozrejme, pod dohľadom hudobným sluchom dobre vybaveného hitmakera. V súčasnosti sa zdá, že klubová elektronika práve zažíva svoju renesanciu. Ale nielen ako súčasť iných žánrov, ale aj ako samostatná časť hudobnej sféry.

Po rokoch „hladovky“ na okraji záujmu má elektronika opäť svoje veľké hviezdy globálnej úrovne. Paradox je, a tu presne vidieť, ako všetko so všetkým súvisí, že k ceste na vrchol im pomohli taktiky odpozorované z rocku. Poznávacím znakom sú riff y modulovaných elektrických gitár, bezchybné, so železnou pravidelnosťou sa opakujúce sóla na bicích, ale aj množstvo prekvapivých prvkov, ktoré by si v živom prevedení nutne nárokovali armádu hudobníkov. Asi najjagavejší príklad súčasnosti je francúzske duo Justice, ale aj belgický Soul wax.

Zatiaľ čo tí druhí obnovili po úspechu svojich remixov živú rockovú kapelu a vydali sa na triumfálne turné, tí prví sa na koncertnom turné podľa vzoru rockerov rovno vrhajú do divokých orgií plných drog, sexu a násilia. Môžu si to dovoliť, lebo všetku hudobnú prácu za nich robia šikovne naprogramované mašinky. Ale podstatné je to, že elektronická hudba prestala byť cieľom minoritných skupín. A vie to každý, kto chce v hudobnom svete niečo znamenať. Preto si hviezdy typu Madonny pozývajú na každé nahrávanie albumu skúsených dídžejov, ktorých dnes poznáme skôr pod označením producent, a ktorých sme ešte pred niekoľkými rokmi mohli vidieť niekde za gramofónmi na niektorej z masových anonymných tanečných párty.

Zaujímavé však je, že praotcovia elektronickej hudby poznali budúcnosť vlastného produktu už na začiatku kapitoly s podnázvom elektro. Vznik syntezátorov a rozvoj technológií v 70. rokoch umožnil Kraftwerku, so skupinou Beatles ide možno o najvplyvnejšiu kapelu všetkých čias, vytvárať prístupnú „technologickú“ hudbu. „Mechanický svet Kraftwerku bol kopírovaný a klonovaný v Detroite, Bruseli aj v Manchestri a psychadelizovaný v house music. Môžete to nazývať, ako chcete, sci-fi hudba, techno, cyber-rock. My preferujeme pojem robotpop.

Presne vystihuje náš cieľ vybudovať dokonalú pieseň pre našu globálnu dedinu,“ hovoria predstavitelia tejto skupiny o svojej poézii robotov. A naozaj, zvuk rytmických slučiek a vrstiev z počítačov si podmanil svet nevídaným tempom. Zarážajúca je životnosť elektronickej hudby, ktorá nielenže neskončila, ale vyvinula sa do množstva subžánrov. Špecialitou sa stalo techno. Pre laika jednotvárne dunenie, ale pre zasvätenca svet dokonalých zvukov, ktoré majú na počudovanie mnohých prísny systém. A k tomu musíme pripočítať ďalšie prvky stavebnice, konštrukčne podporujúce celú elektronickú zostavu.

Navyše klesajúca cena vhodného vybavenia znamenala, že populárna hudba bola čoraz častejšie produkovaná elektronicky. Táto skutočnosť priniesla na jednej strane množstvo neinvenčného odpadu, ale na druhej strane sa na scéne objavili umelci ako Björk, Radiohead, Chemical Brothers alebo Moby, ktorí naďalej popularizovali varianty tejto formy hudby. Záujem o techno postupne opadol a do popredia sa dostali subžánre, ktoré dovtedy tvorili len malú časť elektroniky. Dnes ich zvuky môžeme počuť v skladbách mainstreamových interpretov, ako sú už spomínaní Coldplay, Nelly Furtado či Madonna.

Nepodstatné súvislosti
Spomedzi celej palety elektronických subžánrov, kde nechýba house, trance, downbeat, acid, tribal, rave, industrial, ale aj smiešny eurodance -násťročných poslucháčov, na klubovej scéne kraľuje drum‘n‘bass. A akoby náhodou práve britská undergroundová tanečná scéna bola vstupnou bránou pre takmer nekonečný rozmach týchto amerických hudobných štýlov. Pritom však Anglicko samo nemalo nikdy vlastný hudobný „dance“ štýl, teda dovtedy, kým neprišiel drum‘n‘bass.

Inak ten je často zamieňaný práve s označením jungle, aj keď ide, teda aspoň čo sa hudobných žánrov týka, o synonymum. Jeho korene ležia predovšetkým v „technoidnom“ hardcore breakbeate, ktorý sa hrával v anglických kluboch koncom 80. a začiatkom 90. rokov, no ani on sa nevyhol miešaniu a sú v ňom obsiahnuté aj hudobné vplyvy zo štýlov, ako sú raggae, hip-hop, džez alebo dub. Postupne sa z anglických predmestí dostal do Európy a tiež do Severnej Ameriky, od svojho vzniku sa pozoruhodným spôsobom vyvinul na nezameniteľný anglický hudobný štýl.

K takému, ako bol svojho času rock, a podobne ako americký hip-hop predstavuje drum‘n‘bass ďalší rozvoj „zlámaných beatov“, ktoré sa rozprestierajú až po funk, soul a džez. Alfou a omegou sú takzvané loopy, teda slučky zvukov bicích, ktoré tvoria základ na takmer nekonečné množstvo možností zostavenia vlastného beatu. Práve to robí tento štýl z hľadiska vývoja elektronickej hudby takým jedinečným. A čím ďalej, tým viac sa stávala štruktúra beatu hudby komplexnejšou a prvky zo štýlov ako raggae, dub, calypso či ďalších „nezápadných“ čiernych hudobných štýlov zmenili drum‘n‘bass na rýchly breakbeat a zároveň prispeli k vzniku prvej vlny drum‘n‘bassu.

Tak ako ranný hip-hop a techno, zostal aj drum‘n‘bass prevažne kultúrou 12-palcových platní. Producenti na ne vyrezávali svoje tracky a produkciu určenú primárne na tanečné parkety a, samozrejme, pre dídžejov. Situácia sa zmenila, podobne ako na techno scéne, keď prišla väčšia popularita „inteligentných“ štýlov, ako aj produkcia CD kompilácií a ich distribúcia vo veľkých nákladoch. Dnes tvorí drum‘n‘bass základ asi všetkých veľkých svetových parketov. Od ostrova Ibiza cez tanečné pochody hlavnými mestami Európy až po undergroundové kluby v Severnej Amerike.

A podobne ako ostatné experimentálne elektronické štýly, aj drum‘n‘bass, respektíve jungle, sa roztrieštil na množstvo subžánrov, napríklad darkside, hardstep, techstep, jazzstep alebo ambient, v ktorých sa normálny konzument populárnej hudby vyzná len ťažko a pritom ide o súčasť absolútnej väčšiny zvukov, na ktoré mnohí z nich tak radi v piatok večer tancujú. Ako je vidieť, všetko so všetkým súvisí. A to, čo bolo kedysi nemožné, sa dnes mení na skutočnosť.

Rôzne kategórie periférnych žánrov si pomaly získavajú mainstreamových poslucháčov bez toho, aby to oni len tušili. Za všetko môžu producenti, ktorí sa neboja primiešať do zvukov gitarových skupín prvky elektronickej hudby tak, že ani ortodoxní stúpenci čistých štýlov nič nespoznajú. Len uznanlivo prikyvujú. Do chytľavého rytmu.