Pocit slobody

Branislav Šimek je typický príklad motorkára na život a na smrť. Ako sám hovorí, už stihol vystriedať asi sedemdesiat motocyklov. S prvou motorkou začínal, keď mal 15 rokov. Bol to Pionier, vtedy sa totiž nadšencom dvoch kolies mohlo o dovozoch spoza hraníc len snívať. Ako sám priznáva, ešte viac ako jazda ho baví dizajnovanie a konštruovanie týchto strojov. „V prvom rade si človek motorku kúpi, párkrát sa na nej prevezie... Potom prídu dlhé zimné večery, keď sa jazdiť nedá, a človek motorku zo zvedavosti rozmontuje a zmontuje,“ približuje prvopočiatky svojej vášne, ktorá sa mu neskôr stala živobytím.

Tvorbu motorky prirovnáva k tvorbe sochy – ide doslova o umelecké dielo. V devätnástich si poskladal svoj prvý Harley -Davidson, jeho láskou sa stali veterány. Bol pri založení Dopravného múzea v Bratislave, kde renovoval staré motorky. Keďže vyštudoval Technickú aj Ekonomickú univerzitu, jeho ďalšia cesta bola vďaka jeho hobby prakticky predurčená. „Dnes riešim ekonomický sektor technických záležitostí,“ hovorí. Má na starosti ekonomickú stránku, styk s klientmi, dizajn aj technickú zrealizovateľnosť navrhnutých modelov.

Do firmy Harley -Davidson Bratislava prišiel pred siedmimi rokmi. Za ten čas si fi rma, ktorá sa pôvodne venovala servisu a drobným prestavbám chopprov, ako sa tento typ motocyklov volá, vybudovala renomé spoľahlivého výrobcu strojov na objednávku. Ako vysvetľuje Branislav Šimek, harleye sú akousi najvyššou métou pre každého motorkára. „Športový motocykel som mal, keď som bol mladší. Pravoverní už jazdia na harleyi. Aby ste si vychutnali pocit slobody, na to nemusíte ísť rýchlosťou tristo kilometrov za hodinu. To už zažijete len pocit strachu.“ Dnes má doma v garáži šesť harleyov.

Jeden označuje ako motorku na denno- -denné jazdenie, druhý používa na dovolenku v Chorvátsku či Taliansku, v jeho zbierke je aj pretekársky špeciál z roku 1919 a ako výrobca musí mať aj jeden reprezentatívny stroj, ktorým vyráža dych účastníkom motorkárskych zjazdov a robí si tak reklamu medzi potenciálnymi klientmi. Ako však priznáva, na bežné presuny po meste predsa len používa auto. „Motocykel je pre potešenie, nie na dennodenné chodenie do práce. A ťažko sa s ním chodí na nákupy,“ smeje sa.

Bilbordy nepotrebujú

Bratislavská dielňa Harley -Davidson dnes ročne vyrobí približne päť personalizovaných motoriek. Ich cena sa pohybuje medzi 30- a 60-tisíc eurami, čo je asi dvojnásobok ceny sériovo vyrábaných harleyov. Ich majitelia však vedia, že svojím jedinečným kúskom vzbudia na rôznych zjazdoch a akciách nebývalú pozornosť, a tak peniaze rozhodne neľutujú. Na montáž používajú motory Harley -Davidson alebo iných podobných fi riem, ktoré ponúkajú adekvátne produkty – ako S&S, RevTech či TP.

Veľakrát dokonca vyrábajú aj samostatné motory na zákazku. „Jeden výrobca ponúka kľuku s vyšším zdvihom, iný valce s väčším vŕtaním, ďalšia fi rma zas vhodné bloky motora, ktoré vieme skombinovať na želanie zákazníka,“ hovorí B. Šimek. Okrem toho sa venujú aj prestavbám motocyklov. Ročne za nimi príde niekoľko desiatok záujemcov, ktorí si kúpili svoj sériový harley a po jednej či dvoch sezónach a stretávkach s ostatnými nadšencami už majú dosť nápadov, ako si svoju motorku vylepšiť a urobiť jedinečnou.

Dôležitou súčasťou života harleyákov sú totiž rôzne súťaže a výstavy. Súperí sa v kategóriách ako old school (retro motorky), prestavba sériového vozidla či radikálne prestavby, čo sú vlastne takmer nejazditeľné umelecké diela. Hodnotí sa umelecké vyhotovenie, čistota dizajnu, ale hlavne nápad. Šimek priznáva, že z bratislavskej dielne už odišlo množstvo zaujímavých kusov. Kreativite klientov medze nekladú, ale od prílišných úletov sa snažia záujemcov o novú motorku či prestavbu odhovoriť. „Pozlátenú motorku sme ešte nerobili.

Veľakrát príde zákazník s fotografiou, ako by asi mal jeho motocykel vyzerať, a ja mu musím vysvetliť, že ide o trend, ktorý bol v móde pred dvomi -tromi rokmi alebo je nepoužiteľný na bežnú jazdu pre svoje technické parametre,“ hovorí. Dnes sú v kurze retroúpravy. Veľa motoriek napríklad miesto kotúčových bŕzd používa staršie vyzerajúce bubnové a podobne. Laik by si veľakrát pomyslel, že majiteľ svoju motorku vytiahol zo šopy po päťdesiatich rokoch. Okrem toho sú aj regionálne rozdiely vo vkuse.

Kým v Európe je dlhodobo populárna čierna farba a leštený hliník, Američania musia mať na svojich chopproch, ako sa táto kategória motocyklov nazýva, veľa chrómu a „papagájovitých“ pestrých farieb. A ako vlastne vzniká motorka na mieru? „Záujemcovi urobíme návrh od prvej skrutky cez vhodný motor, dizajn rámu a k nemu vhodných kolies až po nalakovanie a dohodneme sa, čo je reálne aj dizajnovo znesiteľné. Treba dodržať aj určité technické parametre, aby bol stroj ovládateľný,“ hovorí Šimek.

Samotná dĺžka výroby závisí od náročnosti, priemer je približne tri mesiace. „Dizajnovo sa môže vymyslieť iný rám, odlišné zavesenie kolies či atypický motor. Laikovi to po technickej stránke nepovie nič, ale ostatní jazdci sa vyznajú a na prvý pohľad vidia, že z takéhoto exemplára nikdy nebol vyrobený sériový kus.“ Logo na nádrži spravidla hovorí o tom, aký je v stroji inštalovaný motor – srdce motorky.

Niekto sa chce pýšiť značkou Harley -Davidson, iný chce použiť výkonnejšie motory S&S. Tí, čo si dajú poskladať motor od viacerých výrobcov alebo nechcú byť značkovo zaškatuľkovaní, si môžu na nádrž dať vlastné meno motorky. Jedinečnosť je to, čo motorkári najviac oceňujú. V ružinovskej dielni sa snažia všetko vyrábať sami. Ako B. Šimek hovorí, ani niektorí nemeckí dodávatelia nemajú napriek svojej povesti puntičkárskeho národa problém dodať výrobky o pár milimetrov dlhšie či kratšie. Preto sa spoliehajú viac -menej na seba.

Dnes majú vlastného frézara, sústružníka, lakýrnika či klampiara, všetci chlapi podieľajúci sa na výrobe sú, samozrejme, entuziasti do motoriek.„Dnes nie je problém postaviť motocykel. Ak však nemáte vybudované meno, nikto vám nedá 50-tisíc eur za motorku, ktorú ste si postavili doma v garáži,“ hovorí B. Šimek. Väčšinu klientov získavajú na motorkárskych stretnutiach a výstavách v zahraničí. Mnohí prídu s tým, že motorku z Bratislavy majú už ich známi, a oni chcú podobne spoľahlivý a originálny stroj. „Keď niečo robíte poctivo, robíte si reklamu. Rodina harleyákov je veľmi úzko spätá, a tak si nepotrebujete kupovať bilbordy,“ vysvetľuje Šimek.

Páni v kravatách

Klišé, že na motorkách jazdia zarastení potetovaní renegáti, ktorí polovicu života strávili vo väzení, už dávno neplatia. Cena chopprov ich predurčuje pre príslušníkov vyššej strednej vrstvy. „Väčšinu našej klientely tvoria lekári, právnici či úspešní podnikatelia, ktorí k nám prídu v obleku. V sobotu si však oblečú tielko a kožené nohavice a idú sa previezť,“ hovorí Šimek. Harleyáci sa združujú do partií a letné víkendy patria kratším či dlhším jazdám. Motorkárska sezóna je približne od mája do októbra, keď sa dá vonku chodiť v krátkych rukávoch.

Ide aj o to, aby nebol studený asfalt – vtedy jazda na „letných“ motorkových gumách môže byť nebezpečná. V decembri sa robí len mikulášska jazda s cieľom na pešej zóne v Bratislave, keď motorkári rozdávajú deťom cukríky. V prvých ročníkoch jazdilo staromestským korzom asi pätnásť motoriek, vlani ich už bolo takmer dvesto. Partia združená okolo ružinovskej výrobne jazdí primárne na zjazdy motorkárov v Nemecku, Taliansku či Francúzsku, pretože ako Šimek priznáva, Slovensko už majú prejazdené krížom- -krážom.

Každý majiteľ choppra je svojím spôsobom exhibicionista, a tak sa veľmi často jazdí na rôzne súťaže so všetkým, čo k tomu patrí. „Ku všetkému, čo je spájané s rockom, si ľudia predstavujú alkohol, drogy a pekné baby. Drogy sú v tejto spoločnosti úplne tabu. Nebudem popierať, že na takýchto akciách je alkohol, a pekné baby máte všade,“ hovorí B. Šimek. To si často uvedomujú manželky či partnerky pánov na silných strojoch, a tak v bratislavskej dielni nie je rarita, že stavajú aj motorky pre nežnejšie polovičky zákazníkov.

Napriek tomu, že na diaľnici neuvidíte ísť motorkárov veľmi často rýchlejšie ako rýchlosťou 130 km/h a harleyáci sa zhodujú, že najviac si jazdu vychutnajú asi pri stokilometrovej rýchlosti, každý chopper má potenciál prekročiť dvestovku a aj svetový rýchlostný rekord pri motocykloch drží špeciálne upravený Harley -Davidson. Na soľnej pláni Bonneville v americkom Utahu presiahol rýchlosť 550 km/h. Ide naozaj o silné stroje – s obsahom motora 1 500 až dvetisíc kubíkov a výkonom 150 koní pri hmotnosti 350 kíl ide skutočne o potenciál, pred ktorým treba mať rešpekt.

Výhodou chopprov je krútiaci moment, motor má žiadaný ťah už pri dvetisíc otáčkach za minútu, čo jazdu robí úplne inou ako na športových japonských motorkách. Vodiči si musia dávať veľký pozor, pretože nehôd na motorkách je dosť. Ako však priznáva B. Šimek, väčšinou sú na vine vodiči áut či autobusov, ktorí si motorkára jednoducho nevšimnú. Práve to je jeden z dôvodov, prečo má harley svoj typický hlboký zvuk výfukov – okrem toho, že upozorní okoloidúcich, upozorní napríklad aj telefonujúceho či nepozorného vodiča.

Na sedadlách harleyov však už dnes nesedia vyvrheli spoločnosti hazardujúci so životom, ale seriózni páni. Aj časy, keď harleyáci síce nosili prilbu, ale bola zavesená niekde na motorke, sú už preč. „Ja osobne som jazdil bez prilby, keď som bol mladší. Dnes sa už bez prilby jednoducho nikam nechodí,“ vysvetľuje B. Šimek. Majitelia chopprov sa už nepotrebujú chváliť ignoráciou zákonov, želaný obdiv im prinášajú samotné motorky. „Keď niekomu poviete, že jazdíte na Honde, každý sa spýta na akej. Keď hocikde na svete poviete, že jazdíte na harleyi, každému je to jasné,“ dodáva B. Šimek.

Chopper
Typ motorky určený na križovanie diaľnic vznikol niekedy na prelome 50-tych a 60-tych rokov minulého storočia. Sedadlo je umiestnené pomerne nízko a vzadu, čím má vodič nižšie položené ťažisko a vyššiu stabilitu, ako aj väčšie pohodlie. Klasické choppre nie sú určené na dosahovanie rýchlostných rekordov – kým japonské športové motorky sú skôr šprintérmi, o chopproch sa hovorí ako o maratóncoch.

Pre choppre sú typické dlhé vidlice, na ktorých sú zavesené predné kolesá, a vzduchom chladený motor s dvomi valcami umiestnenými do tvaru V. Ako však sami motorkári hovoria, neexistuje žiadne pravidlo, ktoré by bolo treba pri výrobe chopprov dodržiavať, a aj na súťažiach sa najvyššie hodnotí kreativita a originalita technického vyhotovenia.

Harley -Davidson
Pravdepodobne najznámejšia motocyklová značka začala svoju históriu písať pred vyše sto rokmi. Firmu založili v roku 1903 kamaráti z detstva William S. Harley a Arthur Davidson v americkom Milwaukee. Po počiatočných neúspešných pokusoch sa o pár rokov ich motorky stali obľúbenými – osvedčili sa ako armádne vozidlá v prvej svetovej vojne, a keď fi rma ako jeden z dvoch amerických výrobcov motoriek prežila hospodársku krízu 30-tych rokov, začal sa rodiť jej status legendy.

Počas druhej svetovej vojny si motorky z dielne Harley -Davidson obľúbilo množstvo vojakov a expanzii tejto značky na nekonečných cestách Severnej Ameriky už nič nebránilo. V priebehu druhej polovice minulého storočia sa motocykle s vyššími kubatúrami a typickým zvukom výfukového systému stali také populárne, že fi rma zarába ročne desiatky miliónov dolárov len na prepožičiavaní svojho loga. Na strojoch Harley -Davidson dnes nejazdia len dlhovlasí renegáti, ale aj seriózni biznismeni či americkí policajti.

Motorkári a zákon
Ak stretnete „harleyáka“ na našich cestách, s najväčšou pravdepodobnosťou vám pred časom vŕtal zuby alebo pomáhal s rozvodom. V Spojených štátoch je však motorkárska kultúra stále spájaná aj s rebelmi a renegátmi – motorkárske gangy ako Hells Angels – Pekelní anjeli alebo Bandidos sa stali synonymom výčinov, násilia, obchodu s drogami či vydierania. Často sú označovaní ako „onepercenteri“ alebo jednopercentní.

História tohto názvu pochádza z roku 1947, keď sa konal veľký zraz motorkárov v mestečku Hollister neďaleko San Francisca. Mnohí zo štyritisíc rebelov sa na akcii predviedli psími kúskami, za čo si vyslúžili nežiadanú pozornosť médií a v nasledujúcich rokoch boli inšpiráciou na sériu hollywoodskych filmov, ktoré motorkárov vykresľovali ako agresívnych maniakov. Americká motocyklová federácia vo svojej reakcii na podujatie vyhlásila, že 99 percent motocyklistov ctí zákony a „neplechu“ robí len jedno percento z nich.

To podnietilo mnohých motorkárov našiť si na kožené bundy znak jedného percenta a tak sa výraz udomácnil. Dnes sa americké motorkárske gangy bránia tým, že sú klasickými motocyklovými klubmi so spoločnými akciami, charitou a podobne. Drobnohľadu FBI a iných organizácií sa však zbaviť nevedia.

Motorky u nás
Slovensko a predtým Československo má v motocyklovom priemysle dlhú tradíciu. Prvé pokusy zostrojiť ako -tak schopnú motorku siahajú do začiatkov minulého storočia. V medzivojnovom období pôsobilo na československom trhu vyše tridsať výrobcov motocyklov, niekoľkonásobne viac ako automobiliek. Azda najpopulárnejšou značkou zostáva Jawa, ktorá začala prvé modely vyrábať v roku 1929 a v krajinách ako Turecko či India po získaní kultového statusu ich výroba pokračuje prakticky dodnes.

Po vojne a nástupe socializmu prišlo k určitému útlmu motocyklového priemyslu, ale modely Jawy ako moped Babetta či v Považskej Bystrici vyrábaný Pionier, na ktorom objavovalo svoju budúcu vášeň množstvo dnešných harleyákov, si určitú popularitu uchovali dodnes. Pár šťastlivcov má doma po garážach motorky Harley -Davidson, ktoré tu nechali ešte americkí vojaci počas druhej svetovej vojny. Potom sa hranice zavreli a harley u nás prakticky štyridsať rokov nebolo možné kúpiť. Aj keď na západe evokoval harley skôr slobodu a rebelantstvo, u nás ho socialistickí pohlavári paradoxne vnímali ako neželaný symbol kapitalizmu.

Easy Rider
V roku 1969 natočil Dennis Hopper road movie o dvoch motorkároch hľadajúcich slobodu, ktorý bol vopred predurčený na to, stať sa legendou. Easy Rider s Hopperom, Petrom Fondom a Jackom Nicholsonom je fi lm nielen o drogách, kriminalite a hippies, ale aj výpoveďou o skutočných hodnotách ľudí jazdiacich na harleyoch a nepochopení okolia. Preto je dnes kultový prakticky pre každého majiteľa Harley -Davidson, aj keď samotnej značke paradoxne na začiatku veľmi nepomohol – trvalo totiž niekoľko rokov, kým tieto legendy ciest prestali byť spájané s narkomanmi a idealistami bojujúcimi vopred prehraný boj proti celému svetu.