História pamätá tisícky rôznych vynaliezavých podvodníkov. Ale len niektorí z nich sa stali legendárnymi. Predurčila ich na to ich odvaha, vynachádzavosť, fantázia a schopnosť vymýšľať si tie najneuveriteľnejšie historky. Jednoducho genialita. Vynášala im nielen peniaze, ale dokonca aj slávu. Aj keď väčšina z nich nakoniec predsa len skončila vo väzeniach...

Victor Lustig
Prvý v rade nemôže byť nikto iný. Považujú ho za jedného z najtalentovanejších podvodníkov, akí kedy žili. Je známy aj ako „muž, ktorý predal Eiff elovu vežu“. Jeho akcie boli skutočne lahôdkové. Navyše išlo o nášho „suseda“ – 4. januára 1890 sa narodil starostovi v Hostinnom v dnešných severných Čechách. Ale už ako 20-ročný mladík opustil rodné hniezdo a vybral sa smerom na západ, kde naplno uplatnil svoj „talent“. Vypracoval sa na podvodníka, ktorému nechýbal svojský šarm a kúzlo.

Plynule hovoril viacerými jazykmi. Svoju „vysokú“ školu absolvoval na zámorských parníkoch, plaviacich sa medzi Parížom a New Yorkom. Vystupoval na nich ako gróf Victor Lustig. Spoločnosť očaroval zjavom i vystupovaním. Zdanlivo stereotypnú plavbu svojsky spestroval predovšetkým bohatým dámam... Neskôr, keď už postava grófa znamenala pre Lustiga bezpečnostné riziko, sa rozhodol na chvíľu usadiť v Paríži.

Chcel zistiť, čo mu môže ponúknuť. V roku 1925 sa síce Francúzsko stále zotavovalo z následkov prvej svetovej vojny, Paríž však už bol jednou z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich svetových metropol. Priťahoval ľudí z celého sveta, ktorí sa túžili stať súčasťou najnovších trendov v rôznych oblastiach. Mesto sa tak stalo skvelým prostredím aj pre podvodníkov. No a Lustig v Paríži nečakane narazil na svoju životnú príležitosť. Ako sa čoskoro ukázalo, naozaj nečakaných rozmerov. Geniálne veci sú spravidla jednoduché. Len na ne prísť... Potvrdil to aj Victor Lustig.

Eiffelova veža
Postavili ju podľa plánov staviteľa, inžiniera a matematika Gustava Alexandra Eiffela v roku 1889 pri príležitosti dvoch udalostí: storočnice Francúzskej revolúcie a Svetovej výstavy. Tristo robotníkov potrebovalo 5 mesiacov na vybudovanie betónových základov a ďalších 21 mesiacov na zostavenie celej oceľovej konštrukcie pozostávajúcej z 18-tisíc samostatných dielov. Oceľový monument však narazil aj na odpor. Vo februári 1887 vyšla v novinách Le Temps petícia umelcov proti stavbe.

Podpísané osobnosti sa ohradili proti neúcte k francúzskej estetickej histórii, ktorú ohrozuje taká príšerná a zbytočná stavba. Boli medzi nimi aj spisovatelia Maupassant, Dumas mladší či Verlaine. Protesty však boli zbytočné. Po otvorení výstavy navštívili vežu viac ako dva milióny ľudí a z Eiffelovej konštrukcie sa stala najmladšia atrakcia Paríža. Od roku 1889 ju navštívilo viac ako 200 miliónov turistov z celého sveta. Nie všetci sa odhodlali vystúpiť na vrchol po schodoch, ktorých je 1 665. Dnešná výška veže je spolu s anténami televíznych a rozhlasových staníc 324 metrov.

V jedno jarné ráno v roku 1925 si v istej kaviarni na Champs-Elysées v novinách prečítal, že Eiff elova veža nevyhnutne potrebuje generálnu rekonštrukciu. V opačnom prípade dozrel čas na úvahy na defi nitívne riešenie – teda dať vežu do šrotu. Francúzska vláda o takomto kroku uvažovala pre vysoké náklady na údržbu veže. Peniaze, napríklad na jej nevyhnutný náter, sa hľadali veľmi ťažko, čo v konečnom dôsledku spôsobovalo jej až havarijný stav. Navyše vežu v roku 1889 pôvodne stavali len na najbližších 20 rokov, teda do roku 1909. Novinový článok zrodil v Lustigovej hlave nápad.

Čo ak by padlo rozhodnutie, že Eiff elova veža už nie je hodná žiadnych výdavkov? Vypracoval tak plán obdivuhodného podvodu. Ako zástupca riaditeľa odboru pôšt a telegrafov na ministerstve spojov (ako dobrý falšovateľ si vyrobil potrebné vládne tlačivá) poslal listy piatim najväčším obchodníkom so šrotom vo Francúzsku. O týždeň na to sa jeho osobný tajomník, inak francúzsko-americký podvodník Robert Arthur Tourbillon, známy tiež ako Dan Collins, so všetkými pozvanými obchodníkmi jednotlivo stretol v jednom z najlepších vtedajších parížskych hotelov de Crillon.

Obchodníci sa dozvedeli, že ich vybrali na základe ich dobrej povesti, ktorá ich predchádza. Dozvedeli sa tiež, že údržba Eiff elovej veže je taká drahá, že padlo rozhodnutie predať ju ako šrot. Keďže verejnosť by bola proti, musia celú záležitosť udržať v tajnosti, kým nebudú doriešené všetky detaily. Na scénu prišiel Lustig, ktorý v prenajatej limuzíne vzal obchodníkov na prehliadku veže. Podvodník mal dar vcítiť sa do myslenia svojich obetí. Skvelý psychológ-amatér tak mohol počas akcie prispôsobovať svoju stratégiu ďalšieho postupu.

Vedel, ako byť k svojim obetiam pozorný a ako napríklad súhlasiť s tým, čo hovoria, len aby sa maximálne votrel do ich priazne. Aj obchodníkov preto nechal hovoriť dovtedy, kým mu nepovedali všetko, čo chcel počuť a čo mohol využiť vo svoj prospech. Z diskrétneho „konkurzu“ vyšiel víťazne istý M. A. Poisson. Bol to síce opatrný človek, mieru jeho obozretnosti však prudko znižovala túžba preniknúť medzi popredných parížskych obchodníkov. Práve obchod s nepotrebnou vežou mal byť jeho vstupenkou do „veľkej ligy“. Lustig túto Poissonovu dychtivosť vycítil. Vedel, že sa pohybuje na tenkom ľade.

Starosti mu spôsobovala hlavne Poissonova manželka. Teda veľmi ťažký súper – ženská predvídavosť a inštinkt. Kládla nepríjemné otázky – až príliš sa zaujímala o to, prečo je obchod taký tajný a prečo sa má uskutočniť tak narýchlo. Lustig teda na dosiahnutie svojho cieľa musel použiť geniálny ťah – zorganizoval ďalšie stretnutie, na ktorom sa „priznal“. Pred Poissonom tvrdil, že ako vysoký štátny úradník nezarába dosť peňazí, aby uspokojil svoje potreby, a preto hľadá spôsoby, ako doplniť svoj príjem. To je aj dôvod, prečo je celá záležitosť s vežou utajená a narýchlo.

Poisson porozumel správne, keďže mal aj osobnú skúsenosť. V minulosti už obchodoval s inými skorumpovanými vládnymi úradníkmi, ktorí od neho tiež požadovali úplatky. Lustigovo „priznanie“ ho tak upokojilo a defi nitívne presvedčilo. S navrhovaným obchodom tak už nemal problém. Kúpil Eiff elovu vežu určenú na zošrotovanie za 250-tisíc frankov, čo je asi milión dnešných amerických dolárov. Navyše fi ktívnemu riaditeľovi z ministerstva poslal tučný šek za to, že v konkurze na odpredaj Eiff elovej veže uspel práve on. Peniaze, samozrejme, okamžite zmizli z banky.

A Lustig s Collinsom s kufrom peňazí z Paríža do Viedne. To, čo okrem peňazí za predaj novodobého symbolu Paríža muselo Lustigovi urobiť radosť, bol však fakt, s ktorým možno ani sám nerátal. Po podvode v Paríži sa totiž ofi ciálne nič nestalo. Andre Poisson sa zrejme nechcel vo svojej brandži úplne znemožniť, preto na políciu nešiel. Lustigovi to dodalo toľko guráže, že len o mesiac neskôr sa do francúzskej metropoly aj s Collinsom vrátil a vybral si ďalších šiestich obchodníkov so šrotom. Eiffelovu vežu sa tak rovnakým spôsobom pokúsil predať druhý raz.

Teraz však vyvolená obeť informovala políciu ešte predtým, než sa stihol obchod uzavrieť. Victor Lustig a Dan Collins však mali aj príslovečnú dávku šťastia. Podarilo sa im včas uniknúť. Šťastie Victora Lustiga opustilo až o deväť rokov neskôr, paradoxne v krajine neobmedzených možností – v USA. Na konci úspešnej podvodníckej anabázy bol predaj prístroja na výrobu falošných bankoviek. Samozrejme, že išlo len o fi ktívny prístroj, ktorý nikdy žiadne falošné peniaze nevyprodukoval. S Lustigovým nasadením sa však úspešne predával hlavne medzi boháčmi, ktorí čelili následkom hospodárskej krízy. Lustiga však v roku 1934 zatkli v Pittsburghu federálni agenti na základe obvinenia z falšovania peňazí. Sudca ho poslal na 20 rokov do väzenia Alcatraz. Väzeň Victor Lustig zomiera v medicínskom centre vo federálnej väznici v Sprinfi elde v štáte Missouri 11. marca 1947. V úmrtnom liste je ako dôvod smrti uvedená pneumónia.