Ukrajina a Slovensko sú susedné a i mentalitou blízke krajiny. Ako by ste charakterizovali náš vzájomný vzťah?
Slovenský a ukrajinský národ by sme mohli prirovnať k dvom tisícročným stromom, ktoré žijú vedľa seba a ich korene sa popreplietali a teraz je vlastne ťažké povedať, ktorý koreň je čí. Tú našu blízkosť môžeme demonštrovať aj na tom, ako sa v oboch krajinách navzájom vítame. Na Slovensku aj na Ukrajine hovoríme Dobrý deň. Spoločná je naša otvorenosť, srdečnosť, pohostinnosť.

Aká je v súčasnosti vzájomná spolupráca medzi Ukrajinou a Slovenskom? Aká bola, keď ste začali na Slovensku pôsobiť, a aká je dnes?
Som rada, že sa naša ekonomická spolupráca pozitívne rozvíja. Zatiaľ čo v roku 2003 obrat tovarov medzi Slovenskom a Ukrajinou bol 800 miliónov dolárov, koncom minulého roka už presiahol jednu miliardu dolárov, čo sú veľmi pekné ukazovatele, i keď ešte stále sú tu rezervy. Očakávame, že táto spolupráca sa bude ešte viac rozvíjať po našom vstupe do WTO, čo by sa malo stať už teraz. Potom sa bude Ukrajina usilovať o vstup do zóny voľného obchodu, čo by tiež malo podporiť našu ekonomickú spoluprácu.

Štrajk Poliakov na poľsko-ukrajinskej hranici spôsobil, že veľká časť nákladných áut radšej prechádza cez ukrajinsko-slovenskú hranicu, čím sa na nej vytvárajú rady aj so 180 nákladnými autami. Myslíte si, že pomôže otvorenie nového slovensko-ukrajinského hraničného priechodu, ktorý je v pláne?
Určite by to pomohlo. Už je podpísaná dohoda o otvorení hraničného priechodu Čierna nad Tisou – Solomonovo a stále sa predkladajú návrhy na otvorenie ďalších hraničných priechodov. Veľmi zaujímavá je myšlienka otvoriť hraničný priechod Ulič – Zabroď. Bolo by dobré otvoriť taký hraničný priechod, ktorý by prispel k rozvoju takzvanej zelenej turistiky. Sú na to podmienky, treba to len zosúladiť a je potrebná vzájomná dohoda.

Je Ukrajina dostatočne bezpečná pre turistický ruch?
Ukrajina má záujem, aby sa jej cestovný ruch rozvíjal a, samozrejme, že na to aj vytvorila predpoklady. Všetci občania členských štátov EÚ majú bezvízový vstup na územie Ukrajiny. Čo sa týka bezpečnosti, Ukrajina je európska krajina a prípady ohrozenia turistov sa na Ukrajine nevyskytujú. Ukazovateľom zvyšovania cestovného ruchu a záujmu o Ukrajinu je aj to, že vo Vyšnom Nemeckom hranice z 80 percent prekračujú cudzí štátni príslušníci a nie občania Ukrajiny. Určite vám odporúčam navštíviť naše najkrajšie mesto – hlavné mesto Kyjev. Práve tam je najviac cítiť ducha našej krajiny.

Ukrajinskí občania však na vstup do SR potrebujú víza...
Žiaľ, naši občania sa sťažujú, že sú určité ťažkosti pri vybavovaní víz do krajín EÚ a, žiaľ, najviac sa sťažujú na Slovensko. Ukrajinskí občania pociťujú nerovnosť a ak sa táto situácia nezmení, ukrajinská strana bude uvažovať o určitých opatreniach. Slovenská strana totiž vyžaduje dlhý zoznam dokumentov, napríklad aj spiatočný cestovný lístok, pričom u nás je možné zakúpiť si takýto lístok len mesiac vopred.

Keď chce byť niekto v zahraničí dlhšie, nie je možné to zrealizovať. Vyžadujete tiež potvrdenie od zamestnávateľa, a tak sa dokonca stalo, že ho vyžadovali aj od prvého námestníka ministra školstva. Dúfame, že sa podobná situácia nebude opakovať. Takéto vybavovanie víz by sme mohli nazvať znižovaním dôstojnosti človeka.

Ukrajinsko-slovenské vzťahy sú však v zásade veľmi dobré, neboli ste preto prekvapená, keď slovenský parlament odmietol uznať hladomor na Ukrajine, ktorý si vyžiadal 10 miliónov obetí, za genocídu?
Slovenský parlament prijal vyhlásenie, ktoré je podobné vyhláseniu UNESCO a Rady ministrov EÚ, takže máme pre to pochopenie, ale, samozrejme, že sa budeme naďalej snažiť, aby sme hladomor z rokov 1932–33 ľuďom priblížili a poukázali na to, ako veľmi boli skrývané jeho následky a pravda o tejto udalosti.

Aby ľudia vedeli, že Ukrajincov, ktorí chceli ujsť z hladových dedín, vojská vracali späť s vedomím, že tam zomrú. Nedali im ani trochu obilia. Nič. A keď vymrela celá dedina, nasťahovali tam Rusov a Bielorusov a každej rodine dali chlieb, kone a zrekonštruovali im dom. Nie je toto genocída? Viete, táto tragédia sa veľmi dotkla aj mojej rodiny. Moja matka mala v tom čase 6 rokov a len zázrakom prežila. Preto uznanie tejto udalosti za genocídu pre mňa nie je len otázka mojej práce ako veľvyslankyne, ale je to aj moja morálna povinnosť.

Na Slovensku žije 10 814 Ukrajincov a vyše 24-tisíc Rusínov. Zdá sa však, že táto menšina je čoraz menej jednotná. Je to tak?
Tento problém je veľmi ťažký a jeho zárodky sú v sčítaní ľudu v roku 2001, keď z tejto národnostnej menšiny urobili dve, a to ukrajinskú a rusínsku. To, že je to umelé delenie, dokazujú napríklad aj prípady, keď sa matka zapísala ako Ukrajinka a syn sa zapísal ako Rusín alebo si bratia zapísali rôzne národnosti. Toto umelé rozdelenie prináša len problémy. V praxi sa to prejavuje tým, že napr. Rusíni sa domáhali, aby bola rozdelená redakcia SRo.

Nakoniec to dopadlo tak, že Slovenský rozhlas preniesol toto štúdio z Prešova do Košíc, a tým utrpeli obe strany, aj ukrajinská, aj rusínska. Určite by ich mohli zblížiť spoločné a nie tak ako doteraz oddelené kultúrne podujatia. Vo Svidníku je Múzeum ukrajinskej kultúry, ale v súčasnosti už majú Rusíni v Prešove budovu pre rusínske múzeum a otvárajú otázku rozdelenia exponátov svidníckeho múzea, čo by viedlo k hádkam, pretože to by bolo rozdelenie spoločného dedičstva. A pritom reálne je to tak, že je to vlastne jedna skupina. Keby sme sa napríklad snažili rozoznať, ktorá pieseň je ukrajinská a ktorá rusínska, tak zistíme, že sú to tie isté piesne a že sa o to len zbytočne sporia.

Na Slovensku pôsobíte už štyri a pol roka. Máte za sebou kus práce. Na čo ste najviac hrdá?
Napríklad som veľmi rada, že sa podarilo zachovať ukrajinskú školu v Prešove. A tiež ma teší, že na Zakarpatskej Ukrajine došlo k dohode medzi oblastnou štátnou administratívou a mestom Užhorod o presťahovaní slovenskej školy do prekrásnej historickej budovy v historickom centre Užhorodu. Táto budova si vyžaduje opravy, ale oblastná administratíva i mesto sú ochotní prispieť. V tejto budove bude tiež otvorené slovenské kultúrne centrum.

V Prešove, ktorý často spomínate, ste strávili dva a pol roka ako konzulka. Teraz už dva roky pôsobíte ako veľvyslankyňa v Bratislave. Ktoré mesto je vám bližšie?
Keďže som sa narodila v podobnom mestečku, ako je Prešov, ktoré malo 90-tisíc obyvateľov (Žlté Vody, v Dnepropetrovskej oblasti), tak mi je to mesto veľmi blízke. A našla som si tam veľmi veľa priateľov, ktorí sú mi oporou aj pri práci tu v Bratislave.

Čo vám na Slovensku chýba?
Chýba mi môj starší syn Ihor, ktorý má 18 rokov a študuje medzinárodné právo v Kyjeve a my s manželom a mladším, 9-ročným synom Arturom žijeme tu na Slovensku a vždy netrpezlivo čakáme, kedy príde Ihor na prázdniny. Artur už výborne ovláda slovenčinu. Som pyšná na svoje deti, ktoré sa snažia, aby nezarmútili svojich rodičov.

Čo robievate vo voľnom čase?
Vo voľnom čase chodievam so svojou rodinou za mesto a využívame termálne pramene, aby sme sa zbavili stresu a upevnili si zdravie. Veľmi radi chodíme do Veľkého Medera, kde sú výborné podmienky na oddych pre všetky vekové kategórie a nie sú tam len termálne pramene, ale aj detské športoviská. Veľmi sa mi páči tiež Bešeňová.

Aký máte vzťah k domácim prácam, máte čas variť?
Cez víkendy varím jedlo, ktoré na našom stole nemôže chýbať, a to je ukrajinský boršč.

A čo slovenské jedlá?
Mám veľmi rada jedlá, ktoré sa varia na východe Slovenska, napríklad pirohy. U nás ich voláme varenyky, lebo sa varia. Môžu byť plnené mäsom, zemiakmi, syrom, lesnými plodmi atď. Ale ja mám najradšej pirohy s višňami. V pirohoch sa trochu vyznám. Na jeseň sa vo Svidníku koná súťaž vo varení pirohov. Bola som tam členkou komisie, a dokonca už aj predsedníčkou. Odporúčam navštíviť túto súťaž a ochutnať národné slovenské a taktiež ukrajinské jedlo – pirohy alebo varenyky.