Jasnejší ako slnko

Epicentrum niekoľkých obrovských explózií ležalo v povodí riečky Podkamennaja Tunguzka na 60. stupni a 53 minútach severnej šírky a na 101. stupni a 54 minútach východnej dĺžky v stredosibírskej vrchovine. Chvíľu pred výbuchom zaznamenali očití svedkovia pozoruhodné nebeské úkazy. Najvýznamnejší bol ako slnko žiariaci cylindrický objekt, ktorý s hukotom letel z juhovýchodu na severozápad – smerom k Tunguzke. Pritom sa otriasali budovy faktórie v dedine Vanavara a v rieke Angare, ako aj v ďalších riekach sa tvorili až trojmetrové vlny.

Podľa svedkov objekt menil počas letu niekoľkokrát smer. Naposledy ho videli asi 60 km na sever od Vanavary. Krátko po zmiznutí telesa z dohľadu sa obloha na horizonte rozžiarila a objavil sa obrovský mrak dymu. Hneď potom sa ozvala séria explózií, pri ktorých sa podľa niektorých odhadov uvoľnila energia asi dvoch tisícok hirošimských bômb. Ešte v tisíckilometrovej vzdialenosti od epicentra sa triasla zem a tlaková vlna spustošila asi 2 150 štvorcových kilometrov tajgy, pričom len sprievodné blýskanie zapálilo a zničilo 200 km2 lesa.

Výbuch mal silu 15 megaton TNT. Citlivé prístroje zachytili seizmické vibrácie dokonca aj v strednej Európe. Po celý zvyšok toho dňa obyvateľov v okolí zasiahnutej oblasti ohurovali najrôznejšie prekvapivé javy – následky hrôzostrašnej udalosti. Nad oblasťou sa tesne po výbuchu prehnala magnetická búrka. Trvala niekoľko hodín a obloha v noci žiarila takým výrazným svetlom, že ľudia nemohli zaspať. Zato mohli aj bez umelého svetla čítať o polnoci noviny. Ako sa neskôr ukázalo, búrka pripomínala jav po americkom atmosférickom jadrovom pokuse v Pacifi ku v roku 1958.

Niekoľko nocí po tunguzskej katastrofe panovali v širokých oblastiach Ázie a Európy „biele noci“ a až do začiatku augusta pozorovali neobvyklú polárnu žiaru. Tieto záhadné udalosti a fakt, že sa nepodarilo nájsť kráter, ktorý by dosvedčil dopad meteoritu, vyvolali v následných rokoch vášnivé diskusie o tom, čo sa to vlastne nad Sibírou prihodilo.

Oneskorené expedície

Trvalo až 19 rokov, kým sa do Tunguzskej oblasti dostala vedecká expedícia. Prvým systematickým bádateľom tunguzského fenoménu bol lotyšský geológ a expert na meteority Leonid Alexejevič Kulik. V roku 1927 zorganizoval prvú z viacerých svojich expedícií do oblasti. Po príchode do Vanavary zhromažďoval hlavne výpovede žijúcich očitých svedkov. Podľa jeho názoru musel na Zem dopadnúť obrovský meteorit podobný tomu v Arizone. Keďže poverčiví Evenkovia ho odmietli sprevádzať do epicentra katastrofy, vydal sa tam sám. Naskytol sa mu fascinujúci pohľad – kam dovidel, boli stromy dolámané ako zápalky. Ležali na zemi špirálovito orientované ako pri japonskej hre mikádo.

Medzitým však boli ostrovčeky, kde zostala vegetácia neporušená, potom ďalšie, kde zostali stáť stromy bez konárov ako telegrafné stĺpy. Kulika to zmiatlo. Namiesto predpokladaného krátera po meteorite sa mu naskytol pohľad, ktorý nedával žiadny zmysel. V nasledujúcich rokoch viedol ďalšie expedície s cieľom preskúmať oblasť aj zo vzduchu i geologickými vrtmi. Stále veril, že kráter po meteorite museli za 20 rokov zaliať močiare. Avšak ani tak nenašiel akékoľvek zvyšky meteoritu. Ďalšie výpravy plánoval na roky 1941 a 1942. V decembri 1941 sa však Kulik dostal pri obrane Moskvy do nemeckého zajatia, v ktorom začiatkom roku 1942 zomrel.

Kultové miesto milovníkov sci-fi

Podľa miesta výbuchu nad sibírskou riekou Podkamennaja Tunguzka pomenovali objekt, ktorý záhadu spôsobil, tunguzský meteorit alebo tunguzská kométa. Oblasť výbuchu je súčasťou Tunguzskej národnej rezervácie. Dodnes ponúka pohľad na obhorené stromy vyvrátené koreňmi smerom k miestu explózie. Tiché svedectvo jedinečnej udalosti do oblasti ročne priláka množstvo zvedavcov i odborníkov. Je doslova kultovým miestom pre milovníkov sci-fi .

Hypotéza zo Slovenska

Významný slovenský astronóm, profesor Ľubor Kresák (1927 – 1994) tvrdil, že telesom zodpovedným za tunguzskú záhadu mohol byť úlomok Enckeovej kométy. Tú považujú za súčasť sústavy meteorických rojov Tauridy – Arietidy. Tieto meteoritické roje sú k našej planéte najbližšie práve v období koncom júna.

Teórie a dohady

Skutočnú senzáciu vyvolal v roku 1946 sibírsky inžinier A. P. Kazancev svojím utopickým románom Explózia. Tunguzskú katastrofu v ňom prirovnal k atmosférickému výbuchu jadrovej bomby. Tvrdil, že explóziu v tajge v roku 1908 zrejme vyvolal výbuch jadrového agregátu kozmickej lode. Aj keď išlo o sci-fi román, dodnes vyvoláva v odborných kruhoch spory. Kazancev bol nielen nadaný vedec, podieľajúci sa na sovietskom raketovom programe, ale aj člen medzinárodnej komisie vyšetrujúcej následky výbuchov atómových bômb v Hirošime a Nagasaki.

Jadrom jeho teórie bol spôsob šírenia tlakovej vlny po atmosférickom výbuchu jadrovej bomby, ktorá dokázala vysvetliť zachovanie stromov zbavených konárov. Podobné efekty sa prejavili aj v Hirošime. Ďalším argumentom bola neobyčajne krátka magnetická búrka, ktorá sa vyskytuje po výbuchu nukleárnych bômb. Kazancevovu teóriu podporili aj výsledky niektorých z ďalších vyše tridsiatich expedícií. V Tunguzskej oblasti zistili zvýšenú rádioaktivitu a genetické zmeny v rastlinách a zvieratách.

To by však nepodporovalo ďalšiu teóriu o dopade ľadovej kométy s metánovým jadrom. Niektorí oponenti argumentujú, že vzhľadom na sovietske jadrové testy v 50. a 60. rokoch na Sibíri nie sú výsledky preukázateľne dôveryhodné. Nevedia však vysvetliť, prečo sa v letokruhoch z roku 1908 v zachovaných stromoch našli rádioaktívne izotopy. Záhadu tunguzskej explózie sa napriek vedeckotechnickému pokroku ani po uplynutí sto rokov nepodarilo a nedarí jednoznačne vyriešiť.

Vedci túto záhadu už riešili ako dopad asteroidu, prípadne kométy, haváriu kozmickej lode s jadrovým pohonom, vyvrhnutie slnečnej plazmy, ktorá sa dostala až do zemskej atmosféry, či dokonca kolíziu Zeme s miniatúrnou čiernou dierou, prípadne s telesom z antihmoty. Medzi najbizardnejšie patrí teória, že za úkazom stál Nikola Tesla, ktorý od roku 1907 experimentoval s vysokonapäťovými výbojmi.

UFO?

Vedúci jednej zo súčasných expedícií ruských vedcov Jurij Lavbin tvrdí, že jeho tím objavil v zasiahnutej oblasti pozostatky mimozemskej kozmickej lode. Tá, aspoň podľa teórie Lavbinovho tímu, pravdepodobne zachránila Zem pred dopadom obrovského meteoritu tým, že ho v niekoľkokilometrovej výške rozbila. Podľa Lavbina je pravdepodobné, že v ten osudný deň sa k Zemi obrovskou rýchlosťou blížil gigantický objekt vážiaci asi miliardu ton. Tlaková vlna, ktorá by po jeho vniknutí do zemskej atmosféry nasledovala, by na našej planéte zlikvidovala všetko živé. Civilizácia Zeme tak vďačí za svoju záchranu vysokorozvinutej neznámej civilizácii.

Lavbinova expedícia našla pozostatky veľkého objektu, ktorý spôsobil výbuch meteoritu a veľké, stromami pokryté bloky, ktoré by mohli byť pozostatkami UFO. Okrem toho objavili aj ďalší veľký kovový balvan, ktorý nemožno považovať za zvyšok kozmickej lode. Časti ich nálezu majú analyzovať v jednom laboratóriu v Krasnojarsku. Svetová vedecká komunita však reagovala na správy z Ruska veľmi skepticky. Prevládajú názory, že ide o výmysly.

Svedkovia

„Sedel som pred domom a len tak som sledoval horizont. Odrazu severnú oblohu čosi preťalo na dve polovice a chvíľu bola celá zahalená v plameňoch. Pocítil som teplo, akoby mi vzbĺkla košeľa. Potom ma odhodilo asi dvadsať stôp od domu, stratil som vedomie. Všetko sprevádzali zvuky podobné nepretržitej kanonáde. Zem sa triasla, zdalo sa, že z oblohy padajú milióny kameňov."
Obyvateľ sibírskej dediny Vanavara, 60 kilometrov od epicentra katastrofy

Najbližší svedkovia boli zrejme pastieri, nachádzajúci sa v chatrčiach vo vzdialenosti len pätnásť kilometrov od epicentra výbuchu. Práve na tomto mieste zahynul jediný človek, ktorého možno označiť za obeť tunguzskej záhady. Nešťastného pastiera tlaková vlna vymrštila do koruny neďalekého stromu. Svojim zraneniam podľahol.

Literatúra:
Boris I. Vronskij: Tajemství tunguzského meteoritu
Jiří Grygar, Marcel Grün, Stanislava Ramešová: Trialog o mimozemšťanech