Na veľkom javisku tancuje jednoruká Číňanka s jednonohým Číňanom. Ich tanec sa volá Ruka v ruke. Javisko je najprv veľké, prázdne, s veľkým čínskym nápisom v pozadí. A pod ním Ona – krásna Číňanka v baletnom oblečení. Je mladá, chvejivo čerstvá ako rosa na broskyni. Je to dievča a už aj mladá žena. Má nevšedne nádhernú postavu. Tancuje na sugestívnu hudbu a v pohybe zistíte, že jej chýba ľavá ruka. A potom vojde na scénu mladý muž, s postavou ako gymnasta alebo bojovník, vzorka dokonalého človeka. A opiera sa o barlu, lebo nemá ľavú nohu. Ten hendikep ich ani v najmenšom neobmedzuje.

Aj zranení tancujú dokonale, sebavedomo a majstrovsky. Predvádzajú dokonalý profesionálny balet. Ale tým, akí sú poznačení, je to viac ako baletné vystúpenie, je to rituálny tanec. Robia na scéne s hudbou niečo pradávne, ľudské a božské. Tancujú a bez slov, iba pohybom rozprávajú nádherný tragický príbeh. Bez dnes všadeprítomnej irónie, bez úškľabku, bez lascívnosti a voyeurstva. Rozprávajú príbeh ranenej lásky.

A pri pohľade na nich máte emóciu. Je vám smutnokrásne. Máte slzy dojatia, vďačnosti, spomienok. Na scéne tancujú tanec naozajstnej čistej lásky. Nie je to atrakcia, nie je to cirkus ani šou. To iba dvaja ľudia robia niečo nádherné, úprimné. Keby to boli dvaja Angličania, Francúzi alebo Rusi, bol by to skvelý klasický balet. Devätnáste storočie ako vyšité. Ale sú to mladí Číňania. Fantastickí tanečníci z krajiny, ktorú si radi predstavujeme ako zaostalú, barbarskú, nekultúrnu alebo muzeálne kultúrnu.

Ale tí dvaja na scéne a všetci v hľadisku – tak ako účinkujúci tancujú a ako diváci vyzerajú a reagujú – je jasné, že sme opäť raz niečo zmeškali, prespali, stratili. Pri pohľade na ich tanec dostanete odvahu znova bez úvodzoviek a irónie povedať: Láska existuje, láska je nádherná, je čistá a silná. Je úžasné byť mladý a zamilovaný. Pri pohľade na ten tanec naskakujú slová ako čestný, úprimný, slušný, dobrý, obetavý. Niečo také, ako je toto video Ruka v ruke nevznikne náhodou.

Dozrel jeho čas. Je to správa, je to zjavenie, je to pokyn. Už nemáme kam ustupovať, je koniec zábavy. V tomto balete je pohybom poznačených tiel do priestoru šepkané, napísané, vykríknuté všetko dôležité, na čom záleží, pre čo sa oplatí žiť – vernosť, čistota, láska. Naša pamäť pri pozeraní tápe, vie aj nevie, spomína si a je v nej všetko premiešané, ale cítite, že toto, o čom je ten tanec, je veľmi dôležité. Je o tom, po čom túžime, v čo veríme, čo milujeme, bez čoho nedokážeme žiť. Dve ľudské telá stúpajú, klesajú, spájajú sa a delia v tisícnásobnej podobe.

Každú sekundu sú iní, ich cit v krátkych zábleskoch, sme s nimi v púšti aj záplave citu. Ona kladie svoje jemné bledé prsty na jeho predlaktie, ich oči sú súhvezdia a jej nohy nahrádzajú jeho hendikep, jeho ruky sú jej chýbajúcou rukou, obaja sa vztýčia a zrazu sa zvinú, ako keby sa zatvárali do päste, ktorá bude bojovať o ich právo na lásku. Je to tak. Už musíme pre svoju ľudskú česť a ľudskú dôstojnosť niečo konkrétne spraviť, musíme o ňu začať bojovať.

Pri pohľade na ten tanec nikomu nenapadnú hnusné bulvárne klebety. Ale sú tam v pozadí prítomné, v tejto chvíli odmietnuté. Bulvár sa istotne pokúsi o tých dvoch tanečníkoch niečo nechutné vypátrať a napísať. Ale ja dúfam, že to všetci odmietneme. To, o čom sa v čínskom divadle tancuje, nie je vymyslená láska z televízneho seriálu, nevera z titulnej strany tupo krutého bulváru. Ten tanec je naozajstná láska – prítomná a reálna, občas zbytočne skrývaná.

V tom tanci sa náhle prejavila v plnej sile, naliehavosti a dôležitosti. Má silu Shakespearových drám. Oni dvaja sú Rómeo a Júlia, Peter a Lucia, Adam a Eva, Ravic a Joan Madoux, ste to vy a ja a naše najväčšie osudové lásky. Pohyby ich zmrzačených krásnych tiel sú neopakovateľné, nezabudnuteľné. Je to láska proti vojne, proti násiliu, proti terorizmu, proti zlu. Láska zranená, poznačená bolesťou a stratou tak veľmi dôležito víťazí. Kiež by s nami bol pocit z toho tanca ešte dlho a do konca. Aby bol s nami kdekoľvek, aj vo chvíľach, keď si neveríme a strácame nádej.

Nietzscheho Zarathustra vyslovil vetu, ktorou sa začal ten náš nový, hnusný, boľavý, zraňujúci moderný vek. Zarathustra pri návrate z hory povedal: „Boh je mŕtvy.“ Tento tanec hovorí: „Láska je zmrzačená, ale stále žije.“