Rastafariánstvu môžeme bez akýchkoľvek výčitiek pripísať zásluhu na vzniku kultu okolo reggae hudby. Chcelo to istý čas, kým sa vykryštalizovalo do podoby, v akej ho poznáme z piesní Marleyho. A podobne ako u niektorých ďalších hudobných štýlov, aj reggae má svoj pôvod zakorenený „hlboko“ v Spojených štátoch.

Susedská výpomoc

Jamajčania sú hudobne zaujímavý národ. V oblasti hudby dokázali neuveriteľne rýchlo domestikovať štýly, pochádzajúce zo susedných krajín. Z juhu k nim prišla rumba alebo cha-cha, zo severu swing a džez. Sami mali a stále majú svoju národnú hudbu mento, ktoré predstavuje akúsi formu folklórnych piesní. Rozhodujúci okamih, ktorý neskôr spôsobil vznik reggae, nastal v polovici päťdesiatych rokov. Na Jamajku z New Orleans prišlo americké rythm and blues. Tento štýl našiel obľubu u tých najchudobnejších vrstiev.

Ľudia, väčšinou nezamestnaní, boli ochotní precestovať dlhé vzdialenosti, len aby si vypočuli svojich obľúbených DJ-ov, ktorí hrávali rythm and blues z platní na diskotékach. Áno, v čase, keď svet ešte ani netušil, o čo ide, sa Jamajčania zabávali na diskotékach. Od tých súčasných sa, samozrejme, líšili, dokonca ich majitelia a prevádzkovatelia museli o publikum bojovať. Diskotéky vyzerali skôr ako putovné zvukové súpravy. Ich veľký boom nastal okolo roku 1958.

Na scéne sa objavujú prví „živí“ miestni hudobníci hrajúci čierne blues. Ich rady sa začali rozrastať potom, čo vynaliezavý Jamajčan Sir Coxsone prišiel na to, že ich produkciu môže nahrávať na platne, ktoré by našli využitie v jeho diskotéke. Blues si tak na tomto karibskom ostrove vydobylo silnú pozíciu a dalo základ štýlu, ktorý poznáme pod názvom ska.

Zmena rytmu

Ska vzniklo na konci roku 1961. Dodnes však nie je jasné, ako k zmene rytmu došlo. Jamajskí hudobníci sa neustále „bijú“ o prvenstvo v uvedení ska, štýlu charakteristického dôrazom na rytmus. Muzikológovia zase tvrdia, že k tomu došlo prirodzeným vývojom. Hlavnú rolu pritom zohrali rytmy ľudového jamajského menta a rastafariánskej hudby. Ska však ostávalo v podstate rovnaké ako rythm and blues, nezmenila sa ani basová linka, jediný počuteľný rozdiel nastal v rytme tohto štýlu. Pribudli niektoré nové nástroje, napríklad džezové trúbky. Rozvoj ska predstavoval v hudobnej evolúcii na Jamajke veľmi dôležitú etapu. Hudobníci a speváci mali po prvýkrát príležitosť na experimentovanie. Ska im umožnilo vytvoriť širokú paletu vokálnych štýlov a skupiny ako Maytals, Wailers, Gaylads alebo speváci Delroy Wilson, Stranger Cole či Bob Andy to v plnej miere zužitkovali.

Ak hovoríme o jamajských hudobných skupinách na začiatku šesťdesiatych rokov, tak opisujeme troj- až štvorčlenné formácie bez toho, aby sami hrali na akýkoľvek hudobný nástroj. Piesne v tejto etape vývoja skladajú aj disdžokeji. Jedným z prvých je Sir Lord Comic, ktorý zažiaril s piesňami Ska-ing West a The Great Wuga Wuga. Texty piesní boli často drsné a hovorili o aktuálnych jamajských udalostiach. A bol to práve zmysel skladateľov pre aktuálny život, ktorý vtedy dopomohol songom o drsných chlapíkoch, takzvaných „rude boys“, ktorých výtržnosti zamestnávali Jamajku na začiatku šesťdesiatych rokov devätnásteho storočia, získať popularitu. Texty ska mali niekoľko podôb, od klasických popových popevkov cez náboženské až po politicky orientované texty, odrážajúce sociálny dopad života na Jamajke. Práve vďaka rude boys sa rytmus ska spomalil na polovičné tempo. Nechceli si pri tancovaní narušiť drsný imidž.

Pred bránami reggae

Jamajský štýl sa rozvíjal ďalej, prestal byť závislý od rhytm and blues a vznikla úplne iná kategória populárnej hudby. V roku 1968 sa rytmus opäť menil. A možno práve vďaka spomínaným rude boys vzniklo niečo, čo označujeme ako rock steady. V Británii sa dodnes pre tento štýl používa označenie „Skinhead reggae“. Basová linka bola silnejšia a melodickejšia, v niektorých prípadoch sa dokonca basová gitara stala vedúcim nástrojom, sledovaná gitarami. Zjemnilo sa aj tempo bubnov, v rock steady sú pokojnejšie. Úspešnými prezentátormi štýlu sa na Jamajke stali kapely Alton Ellis, the Gaylands a the Paragons.

Charakteristickou črtou, ktorá z rock steady robí lákavý štýl pre poslucháčov, je množstvo rôznych druhov rytmov, ktoré dokáže producent v štúdiu vytvoriť. Niekedy v tom čase vytvoril jamajský umelec Lee Perry vo svojom štúdiu zvuk, ktorého rýchly a kolísavý rytmus o dva alebo tri roky neskôr prešiel do novej a defi nitívnej podoby toho, čo poznáme pod označením reggae. Nový rytmus bol rýchly vďaka doprovodným gitarám, ale v roku 1970 sa ešte stále natáčali aj pomalé skladby. Spievajúci disdžokeji však postupne vytlačili inštrumentálne skladby.

Svojimi komentármi do štúdiových nahrávok iných hudobníkov sa preslávili najmä Dennis Alcapone, U-Roy a neskôr napríklad Big Youth. Onedlho prišla vlna dubu, špeciálnych playbekov s dominantným zvukom bong, trombónov a nakoniec zvláštna verzia tanca, ktorá sa uprostred nahrávky zastaví a začne od začiatku. Veľmi dôležitý bol pre reggae rok 1973, keď si vo svete upevnilo svoju pozíciu. Reggae v tom čase už poznali takmer všade, ale aj napriek svetovej popularite ho počúvali len Jamajčania, zopár prisťahovalcov v Anglicku a niekoľko bielych nadšencov.

V samotnom štýle nastalo niekoľko zmien, rytmus sa pritvrdil a na príťažlivosti mu pridali aj zaujímavé štúdiové efekty. No podstatné bolo, že prvky reggae ako dub, toasting, punkové ska sa uchytili v rocku konca sedemdesiatych rokov a prispeli k vývoju novej generácie mladých bielych hudobníkov. V tom čase však prišlo niečo, respektíve niekto, kto maximálne ovplyvnil budúcnosť jamajskej hudby. Na scéne sa zjavil Bob Marley a od tej chvíle sa stalo strašne veľa. Piesne sa stali nástrojom politickej sily, odrážali národno-oslobodzovací boj krajín v karibskej oblasti, ale aj v Afrike a, samozrejme, prezentovali tiež rastafariánske zmýšľanie.

Dve strany jednej mince

Ak chceme dokonale pochopiť reggae, musíme sa preniesť na Jamajku. V krajine, kde deväťdesiat percent obyvateľstva nevie čítať ani písať, dostalo reggae úplne nový zmysel. Podobne ako ska, aj reggae sa stalo jednou z hlavných foriem rozširovania informácií. Informačnými centrami, v ktorých sa Jamajčania dozvedali aktuálne správy o udalostiach doma aj vo svete, sa stali paradoxne diskotéky a obchody s platňami.

Z piesní v kolísavom rytme sa informovali o nadchádzajúcich voľbách, o ďalšej výhre Muhammada Aliho, o tom, že v Angole vládnu nepokoje, alebo o miestnych gangoch, ktoré si to pravidelne v uliciach Kingstonu rozdávajú s políciou. V textoch nachádzame protichodné myšlienky. Na jednej strane stoja rastafariánske heslá o mieri a láske, na druhej strane to sú militantné názory, ktoré vyzývajú na odpor. Ale lepšie pochopenie rastafariánskej fi lozofi e vnesie do „prípadu“ rozporuplnosti reggae viac svetla. Jednoducho rastafariánske heslo „ži a nechaj žiť“ a bojové revolučné programy sú len dve strany tej istej „platne“. Akceptovať to musia najmä poslucháči, ktorí chcú mať z reggae oveľa viac ako len nezrozumiteľnú angličtinu a nadupanú basu.

Jah žije

Najväčšiu mieru na rozvoji rastafariánstva má Marcus Garvey, ktorý ako majiteľ malej lodnej zásielkovej služby založil v dvadsiatych rokoch dvadsiateho storočia prvú veľkú černošskú stranu. Zo Spojených štátov ho, samozrejme, vyhostili, usadil sa na Jamajke a tam aj naďalej hlásal svoje názory. Základné piliere rastafariánstva položil svojím prejavom v roku 1924, keď prezentoval biblické podobenstvo, v ktorom vyzval čiernych na modlitby k bohu Etiópie. Presne o šesť rokov nato bol za etiópskeho Ras, čo v miestnom jazyku znamená cisár, korunovaný Tafari Makonen a prijal meno Hailé Selasie I.

Netrvalo dlho a nespokojní Jamajčania stotožnili svoje ideály slobodnej a vysnívanej krajiny s mladým panovníkom. Proetiópsku fi lozofi u nazvali rasta. Rastafariánstvo samo osebe náboženstvom nie je. Defi novať by sme ho mohli ako vieru, ktorá v sebe spája prvky kresťanstva a afrických prírodných náboženstiev. Je neorganizované, nemá svätostánky, prikázania, ktoré by bolo nutné dodržiavať. Nemá ani kňazov, ani modlitby. Celé sa to rieši improvizovanými schôdzkami veriacich. Aj preto časť rastafariánov nehovorí ani tak o viere, ako o spôsobe života. Vyčkávanie na zázrak v podobe lodí so založenými rukami sa pre nich stalo charakterovou črtou. Zmyslom viery je návrat do Afriky. Je to sen, ktorý nechali rastafariáni preniknúť do každodennej reality.

Vojnová hudba

Takáto pseudopohoda vyplývajúca z ich neschopnosti podujať sa na akýkoľvek reálny čin sa dostala aj do jamajskej hudby. Reggae sa stalo nástrojom sociálneho odporu. Umelci spievajú o revolúcii, dokonca na ňu priamo vo svojich textoch vyzývajú, len akosi presne nevedia, proti komu by mali davy udrieť. Vinníka vidia v štátnej mašinérii, v inštitúciách, ktoré sa nevedia postarať o vlastných ľudí. Ulicami hlavného mesta Kingston znie heslo „Fite dem Back“.

Jamajčania cestujú za prácou do Anglicka, aj tam však ostávajú na samom dne sociálneho rebríčka, navyše musia súperiť s rovnako neúspešnými belochmi a tí nimi pohŕdajú. Hnev proti štátu sa preto stupňuje a odráža sa to v hudbe. Reggae je tvrdšie. Namiesto karibských kolísavých melódií dostáva rock and rollový základ. Texty sú prísnejšie, agresívne, spieva sa o rasových problémoch, o tom, ako prekonať hrádzu medzi čiernymi a bielymi. Autorom silných piesní o realite Jamajčanov na Britských ostrovoch je Linton Kwesi Johnson. Vo svojich skladbách otvára pre reggae nový, netušený priestor.

Dostáva do nich nefalšovaný básnický náboj. Reggae získava nekompromisnú formu revolučnej piesne a v čiernych spoluobčanoch pestuje permanentný pocit hnevu. Reggae je hudba spoločenskej frustrácie. Poslucháčom a interpretom ponúka spôsob, ako sa s ňou vyrovnať. Ponúka možnosť vytvorením duchovného slobodného sveta, ktorý sa nedá narušiť alebo zničiť, a zároveň je stavom bojovnej pohotovosti. Spor o reggae je sporom o to, či ide o hudbu duchovnú, alebo svetskú. Reggae je však oboje naraz. Reggae je odpoveď a riešenie.

Bob Marley

Absolútny príklad tejto rozdvojenej fi lozofi e je najjasnejšia hviezda jamajského Kingstonu Bob Marley. Jeho tvorba je plná rozporuplných vyjadrení, ktoré však v zásade len kopírujú celú rastafariánsku fi lozofi u. Dobrou ukážkou sú jeho albumy Kaya a Survival. Kaya obsahuje prevažne milostné piesne, plné pokoja a výziev, aby sa ľudia milovali. Naopak Survival je militantný album, na ktorom prevažujú agresívne piesne, vyzývajúce do útoku. Jeho hlavnou fi lozofi ou bola viera, že hudbou dokáže zmeniť svet. Preňho bola rastafariánska fi lozofi a hlavným prvkom sebauvedomenia a základným kameňom jeho poslania. Chudobný vysťahovalec, súčasť sveta, ktorý je v troskách, používa svoj hlas na podporu rovnako utláčaných. Práve preto sú niektoré jeho piesne také ostré a ideologicky formulované. Ale nezabúda ani na pravú mierumilovnú zložku rastafariánskej viery, ktorej prvky sa objavujú v milostných skladbách. V tomto období, okolo roku 1975, dochádza k ďalšiemu posunu reggae. Začínajú s ním experimentovať punkové a novovlnové kapely, ako napríklad The Clash či dievčenská skupina The Slits.

Jednotiacim prvkom týchto rôznych štýlov bol pocit odstrčenosti zo spoločnosti. O svojom kontakte s punkom však Marley napísal len jedinú pieseň, Punky reggae party, ktorá vyšla ako B strana singlu so slávnou milostnou piesňou Jamming. Marley naďalej ostával rastafariánom s dušou bojovníka, ktorý však nikdy neukazuje na konkrétneho vinníka. A už vôbec nie na bieleho. Veď predsa rastafariánstvo tvrdí, že ich kráľovstvo bude existovať mimo všetkých inštitúcií. Ako aj spieva v poslednej piesni posledného albumu vydaného počas jeho života, s názvom Redemption song, „nikto iní, len my sami sa môžeme oslobodiť od duchovného otroctva“. Marley zomrel v roku 1981 na rakovinu po tom, ako odmietol operáciu, pretože rastafariánska viera neuznáva žiadne zásahy do ľudského tela. Reggae tak stratilo svojho najväčšieho posla a propagátora. Tento hudobný štýl však žije aj ďalej. Mimo Jamajky však postupne stráca svoju „duchovnú“ hodnotu. Je však príliš dobré na to, aby úplne zaniklo.

Čistá zábava

A naozaj, len čo reggae opustilo brehy Jamajky, stalo sa súčasťou často sprofanovaných štýlov, ktoré práve v kolísavých ostrovných rytmoch našli oporu. Duchovný rozmer prežíval len s ťažkosťami, pretože by výrazne bránil popularite, ktorá v súčasnosti hýbe hudobným svetom. Zvukové posolstvo však pokračuje ďalej. Možno nie v tej originálnej čistej forme, ako ho poznáme z Jamajky, ale v kombinácii s novými rytmami a nástrojmi. Svetovo najznámejší štýl, ktorého korene sa začínajú práve v reggae, je dancehall.

Ako už jeho názov napovedá, ide o tanečnejšiu verziu originálneho roots reggae. Štýl vznikol na začiatku osemdesiatych rokov. Charakteristickou črtou dancehallu je frázový spev či recitácia DJa, surový rytmus a iba čiastočný, takmer minimalistický hudobný doprovod, pričom sa využívajú prevažne elektronické zvuky. Aj keď je dancehall derivát reggae, svojím dôrazom na rytmiku má bližšie k autentickej africkej hudbe a k hip-hopu. V súčasnosti je najpopulárnejším poslom tanečnej odnože „jamajských ľudoviek“ rodák z Jamajky Sean Paul.

V začiatkoch kariéry vyprodukoval zopár piesní ako We Be Burnin alebo Get Busy, ktoré sa veľmi rýchlo prepracovali do prvej desiatky hudobného rebríčka Billboard, dokonca slávu so svojou hudbou žal aj v krajinách, kde reggae nikdy nebolo populárne. A práve vďaka úspechu so štýlom dancehall pripomenul Sean Paul padlú slávu pôvodného žánru. Dnes sa dancehall dostal na úroveň popularity, ktorú prežívalo reggae v časoch svojej najväčšej slávy.

Ale nielen tanečné rytmy sú kombinovateľné s jamajskou hudbou. Veľmi podarenú fúziu s reggae predstavuje rock. Kombináciu gitarových liniek a basových rytmov využívali počas tvorby aj také slávne kapely ako The Police alebo The Clash. Ich reggae rock, tak sa tento subžáner nazýva, otvoril nové možnosti na produkciu ďalších štýlov. Napríklad new wave či punk rock patria dodnes k obľúbeným hlavne v Severnej Amerike a západnej Európe. V iných častiach sveta zanechalo reggae hlbokú stopu zase vďaka fúzii s miestnymi hudobnými štýlmi.

Daddy Yankee

Dokonalý mix

Napríklad v Latinskej Amerike počujete základné prvky pôvodného reggae na každom kroku. Veľkú zásluhu na tom má ďalšia forma tanečnej hudby, tentoraz reggaeton, ktorý patrí k najmladším subštýlom reggae. Jeho dokonalosť vychádza z kombinácie veľkého počtu rytmov a hudobných žánrov. V jednom rytme sú spojené tradičné reggae, nechýba ani hip-hop a hudobno-tanečné štýly Latinskej Ameriky ako salsa, bomba, plena a merengue.

No základný kameň tvorí práve jamajský dancehall. Ale aj keď čerpá reggaeton „inšpiráciu“ z reggae a hip-hopu, bolo by nesprávne považovať tento hudobný štýl iba za hispánsku či latinskú verziu hip-hopu alebo dancehallu. Špecifi cký rytmus pomerne nového štýlu je výsledkom množstva hudobných druhov a vplyvov z rôznych krajín Karibiku, Latinskej Ameriky a Spojených štátov. Najbližšie má reggaeton k Portoriku, kde sa stal populárnym zo dňa na deň a pochádza odtiaľ aj najviac súčasných hviezd. Korene reggaetonu siahajú do Panamy, kde sa začali produkovať prvé nahrávky už počas sedemdesiatych rokov.

Reggaeton tam začal ako adaptácia jamajského reggae na hispánsku populáciu. Počas deväťdesiatych rokov sa ohnisko záujmu presunulo práve do Portorika, kde vznikol aj samotný názov štýlu, ktorým chceli Portoričania len zdôrazniť jeho hybridnú podstatu. Netrvalo dlho a reggaeton sa stal obľúbenou hudbou mládeže v latinskej časti Ameriky. Neskôr sa dostal aj do Spojených štátov. Dôležitý zlom nastal v roku 2004, keď na reggaeton upriamili svoju pozornosť aj ďalšie krajiny „západného“ sveta.

Postarali sa o to kapela N.O.R.E s piesňou Oye Mi Canto a spevák Daddy Yankee s albumom Barrio Fino a úspešným singlom Gasolina, ktorý pre reggaeton otvoril pomyselné brány do Európy. V Spojených štátoch sa dostal na tridsiatu druhú priečku hranosti, ale v Írsku a vo Veľkej Británii sa vyšplhal až na piate miesto. Pieseň sa hrávala vo všetkých hitparádach a mala nesmierny úspech. A práve Gasolina, ktorá na ceste z Južnej Ameriky postupne zvalcovala všetky diskotéky, je dokonalý príklad podstaty hudobného štýlu reggae. Na začiatku vznikol z amerického rhytm and blues, postupne sa vyvíjal a v závere sa reinkarnoval do hybridných štýlov, ktoré sú poskladané iba z tých najpútavejších častí iných žánrov. Reggae je v podstate všade, ale len málokto si to uvedomuje.