Jeho herectvo charakterizuje divadelná imaginácia a kultivovaný fyzický a hlasový prejav. Tvorivo tak nadväzuje na tradíciu takého typu hereckého umenia, ktoré reprezentovali velikáni slovenského divadla, akými nesporne boli Ján Jamnický, Mikuláš Huba či Viliam Záborský.

Nezameniteľný hlas je len základ skvelého hlasového prejavu. Cesta k nemu však určite nebola jednoduchá.

Samozrejme, hlasovej technike sa treba naučiť. Na VŠMU to bola hlavne pani Zitka Frešová. Najviac mi však v tom, čo chcem textom povedať, pomohol Vilo Záborský. Hlasový prejav – to bola pre mňa v mojich začiatkoch až trauma.

Keď ma rozhlasová režisérka Elena Bauerová zavolala ešte ako prváka či druháka na jedno z mojich prvých nahrávaní, partnerkou mi bola skúsená rozhlasová herečka pani Hana Meličková. Pani Bauerová bola zo mňa nešťastná – ako to dýchaš pred mikrofónom, rob to tak ako pani Hana a podobne. Díval som sa ako puk, ako sa hovorí. Potom som do rozhlasu dlhšie nevstúpil, až so mnou začal často a pravidelne spolupracovať režisér Imrich Jenča. Čítania na pokračovanie, rozličné pásma, rozhlasové hry. Mal som tak možnosť oťukávať sa popri takých harcovníkoch ako Karol Machata, Ctibor Filčík či Gustáv Valach, Ján Klimo...

Jednou z vašich lások je poézia. Je pôžitkom počúvať jej prednes vo vašom podaní. Nevytráca sa z nášho života?

Nepovedal by som, že sa poézia z nášho života vytráca. Možno sa vytráca jej čítanie, na druhej strane však poéziu počujeme v textoch Borisa Filana či Kamila Peteraja, Jarka Nohavicu, Leonarda Cohena, skupiny No Name... Ich piesňové texty sú často dokonalými básňami. Takže poézia tu je, len sa presunula niekde inde.

Okrem toho, herec musí mať remeslo a ovládať rôzne rytmické pôdorysy a podobne – veď bez remesla sa nedá robiť Shakespeare, Moliére, celá antika. Jednoducho verš treba ovládať. Najviac ma na poetickom texte fascinuje to, že to čierne na bielom vo vás vyvoláva určité asociácie, prepojenia, pripomína vám niečo zo života. Keď si ho však prečítate viackrát, stáva sa, že sa vynárajú iné prepojenia. S časovým odstupom to isté čierne na bielom vo vás vyvolá úplne iné zážitky, spomienky. Možno v tom tkvie tajomstvo poézie.

Akési nadčasové oblúky textov. Ako človek vnútorne dozrieva, nažije si, text naberá nové dimenzie.

Áno. Dokonca to platí aj pri divadelných postavách. Keďže divadlo ako také má z javiska ponúkať to, čo korešponduje so skutočnosťou. Prípadne má byť voči skutočnosti tým, čo od divadla žiada Shakespeare – nastavuje jej zrkadlo. S tým sa v praxi stretávame často.

Hráme napríklad súčasnú francúzsku drámu Riaditelia, ktorá vypovedá o krutých praktikách vo svete veľkého biznisu. Jej autor bol u nás na predstavení a spomínal, že mal známych v týchto kruhoch a tí sa v postavách na javisku spoznávali. Čiže zrkadlo fungovalo a funguje aj u nás, lebo nekalé praktiky vo veľkom biznise tam a u nás sú si čírou náhodou podobné, však?

Potvrdenie podstaty divadla. Už od antiky odzrkadľuje stav skutočnosti a ľudí neustále láka, aby sa prišli pozrieť na to, akí sú.

Áno, od antiky. Na každom významnom mieste v Grécku je chrám, škola, štadión a – divadlo!!! Menej solventné vrstvy v starom Grécku dokonca dostávali príspevok na vstupné do divadla! Herci neplatili dane, ale nesmeli breptať. (Viem, že spisovne je brbt, ale nik to nepoužíva.) Ak mal niektorý za deň dva brebty, utrpel strašnú hanbu a musel opustiť scénu. A pritom sa hralo až 15 hodín denne. Kultúra bola vážená. Asi vedeli, prečo ju pestujú. Odhaduje sa, že asi zo štyroch tisícok antických hier sa zachovalo len štyridsať – a aké sú kvalitné.

Pri vašom nadšení antickou drámou ste nepochybne niektoré miesta antického Grécka navštívili. Aký je pocit herca, ktorý sa postaví do priestoru kamenného divadelného amfi teátra spred dvoch tisícročí?

Hrdosť. Keď si prečítate texty antického divadla a o antickom divadle, naplní vás na takomto mieste hrdosť. Myslím, že herectvo nebolo iné ani vtedy. Podstatou divadla je zdieľať drámu, to sa určite nezmenilo. Aj vtedy museli herci ovládať remeslo. Jednoducho museli byť dobrí, museli vedieť zaujať.

Čím to je, že ten oblúk sa zachováva naprieč dvoma tisícročiami? Navyše, ak naša súčasnosť produkuje už virtuálny svet a človeka pohlcujú médiá. Život je predsa oproti antike úplne iný – rýchly a stresujúci.

Tieto diskusie tu už boli viackrát – keď nastupoval fi lm, rozhlas, neskôr televízia. Vždy sa čakalo, že to divadlo položí. Nestalo sa. Ja si to inak neviem vysvetliť, len ako určitú ochotu a túžbu ľudí stať sa súčasťou mysteriózneho večera, toho zázraku, ktorý divadlo ponúka. Lebo čo je divadlo? Všetci predsa vedia, čo Shakespeare napísal. Nie, oni tam idú a chcú zažiť to, čo nemôžu cez iné médium – to bioprúdenie medzi javiskom a publikom. Nie náhodou nás profesor Karvaš učil, že divák je spolutvorca predstavenia. Na rozdiel od sochy, obrazu a podobne, divadlo sa končí oponou. Divák je jeho nevyhnutnosťou. Ovplyvňuje priebeh predstavenia. Ľudia chcú zažiť smiech, mrazenie po chrbte aj plač – tak ako v živote. A vychutnať si čaro, mágiu hudby, tanca, spevu, slova, obrazu, svetla a tmy.

Dostanete scenár, svoju postavu. Akým spôsobom sa s ňou stotožňujete? Ako do vás vniká, aby ste ňou na javisku boli? Čo je to za proces?

Vždy sa čo najviac snažím, aby mi postava sadla, aj v kusoch, ktoré sa mi ako dramatické diela nepozdávajú a ja si o nich myslím svoje. Proces, na ktorý sa pýtate, nie je len záležitosť jedného herca, jeho konkrétnej postavy a jej pôsobenia na javisku. Vždy ide o celok. Čo my – dramaturg, režisér, herci chceme predstavením povedať. Každý chce čosi vyjadriť, hľadá sa optimálny spôsob... Napríklad zdôrazníme určité veci, ktoré by sme možno pred tridsiatimi rokmi nezdôrazňovali a opačne. To je pre mňa zaujímavý proces – ako nadviažeme kontakt so súčasníkom. Nikdy sa nedá hrať len „sám pre seba“ či pre nejakú estetickú hodnotu ako takú. Z javiska chceme v prvom rade odovzdať zrozumiteľné posolstvo. Nájsť k nemu cestu je niekedy veľmi komplikované. Človek sa musí zbaviť klišé a to je ťažké... Tvorivý dialóg, ktorý sa odohráva na scéne – to sú občas muky. Ale keď to potom vyjde, tak to stojí za to.

Shakespeare tak môže mať aktuálny odkaz súčasnému divákovi.

Samozrejme. Náš aktuálny Hamlet Robo Roth je pre mladých ľudí, ako to sledujem, absolútne komunikatívny. Ponúka im množstvo odkazov. Napríklad jeho bolestné a ironické komentovanie nekalých praktík na kráľovskom dvore, to súčasní mladí veľmi silno refl ektujú.

Nakrúcanie v televízii bolo podstatnou súčasťou vašej práce v období, keď Slovenská televízia ešte vyrábala a nevolala sa síce verejnoprávna ako dnes, no funkciu verejnoprávneho média si rozhodne plnila lepšie.

Za oveľa dôležitejšiu súčasť toho, že sme mali príležitosť často nakrúcať, považujem fakt, že sme dostávali krásne herecké príležitosti. Popri tom sme sa predsa mali možnosť veľa naučiť. Televízia ponúka možnosť okamžitej kontroly, je tam možnosť psychologického strihu, strihu na kameru. Keď sa to herec naučil, prirodzene to preniesol do divadla. Dnes už legendárne televízne pondelky boli jednoducho po VŠMU ďalšou vysokou školou herectva.

Ktorá z vašich postáv posledného obdobia bola pre vás taká, že ste pri nej mali pocit – toto mi sadlo.

Mal som rád sira Thomasa Mora v Človek pre všetky časy. Momentálne ma pohlcuje postava šaša Tribuleta v Kráľ sa zabáva. Veľmi rád mám Montparnassa zo spomínaných Riaditeľov, to je teda riadna potvora. A veľmi rád hrám Konráda v Hamptonovej hre Popol a vášeň – dramatizácii románu Sándora Máraia Sviece dohárajú. Je to čosi, čo len ťažko možno opísať slovami. Myslím, že hra odkrýva až podvedomie svojich postáv. Divákov veľmi silno zasahuje.

Ako vnímate súčasné slovenské divadlo v európskom kontexte?

Viem, že dobré herectvo existuje v Poľsku, to stopercentne. Dobré psychologické i štylizované herectvo existuje v Rusku. Psychologické herectvo vieme dobre robiť aj my. V tejto súvislosti sa skôr pýtam, prečo existuje trend odstúpenia od psychologického herectva a všetko to smeruje k nejakej skratke, k akémusi predvádzaniu? Redukované herectvo? Redukovaná dramaturgia? Tento momentálny trend možno súvisí aj s tým, že svet sa v myslení, vyjadrovaní až komiksovo, klipovito zjednodušuje. Samozrejme, keď sa hovorí o slovenskom divadle – rovnako ako v Nemecku či niekde inde – nemôžeme hovoriť len o jednom smere. Smerov je veľa. Povinnosťou dobrého repertoárového divadla je mať celú škálu – aj experiment, aj niečo, čo naplní kasu. Tým nechcem povedať, že to musí byť niečo lacné. Urobiť dobrú komédiu je predsa tiež nie ľahká profesionálna výzva. Ale aby som odpovedal – myslím, že slovenské divadlo je stále povšimnutiahodné.

Dobré divadlo, to je aj o manažovaní. Roky ste boli špičkový manažér našej prvej scény. Aké to je robiť túto prácu vo svete divadla?

Práca na plný úväzok. Ba viac. Over full time job. V tých prvých rokoch bolo veľmi dôležité upratať si doma. Poviem príklad – zrušili sme rovnostárstvo. Zaviedli sme, podľa rakúskeho príkladu, rolovné. Čiže ten, kto hrá, zarobí viac než ten, čo nehrá. Samozrejme, záleží aj na veľkosti postáv a ich zástoja. To bolo v našich podmienkach absolútne nóvum. Ďalej, potrebovali sme sa etablovať v medzinárodnom priestore. Niečo sa podarilo cez Európsku divadelnú konvenciu, v Bratislave sme pred šiestimi rokmi usporiadali festival európskych divadiel EUROTHALIA. Dodnes sa na to v európskych divadelných kruhoch v dobrom spomína. Takisto Opera zaznamenala výrazné medzinárodné úspechy.

Ako zaplniť divadlo?

Zdanlivo je to veľmi jednoduché. Nemožno klesnúť v počte predstavení – kto klesá v počte predstavení, píli si konár, stráca klienta. Nemožno klesať v počte premiér. Kto ich zníži, rovnako stráca klienta, keďže klientela, ktorá sa okolo divadla točí, sa nedá donekonečna nafukovať. Nemožno mať zlú dramaturgiu – ďalší dôležitý moment. No a mimoriadne dôležité je neustále generovať nový záujem. Ako generálny riaditeľ Slovenského národného divadla som funkciu vnímal v troch častiach.

Administratívna časť – vedela byť nepríjemná, politická časť – vedela byť veľmi nepríjemná a kreatívna časť – práve v nej išlo o smerovanie súborov a umelcov. Pritom čelíte základnému rozporu – jednotlivec oprávnene musí myslieť na seba, na svoje záujmy. Netvrdím, že egoisticky, lebo svojím spôsobom sme všetci aj tak odkázaní na spoluprácu s inými ľuďmi. Ale každý sa snaží dbať na svoje záujmy – aj v divadle, či už je členom umeleckého súboru, alebo iným zamestnancom.

Lenže ja som sa zrazu ocitol v pozícii, keď som musel prestať myslieť na svoje osobné záujmy a snažiť sa obhajovať záujmy divadla ako celku. Pri tom často dochádzalo k názorovým stretom a treniciam. Veľa času som venoval diskusiám. Divadlo teda naplníte aj vtedy, keď sa vám podarí usmerňovať jeho komplikovaný vnútorný svet.

Čo hovoríte na miesto kultúry v živote dnešného človeka?

Kultúra je vraj tovar. Idiotizmus prvého stupňa. Keby v kapitalizme brali kultúru ako tovar, tak by ju nedotovali. V civilizovanom svete ju predsa dotujú všade. U nás sme stále v štádiu, keď si myslíme, že najskôr treba mať plné brucho a až potom plného ducha. Musí tu byť autorita, ktorá nasmeruje spoločnosť v oblasti kultúry. Tou je a musí byť štát. Jeden môj kolega z Národného divadla v Londýne povedal: „Kultúra stojí pred jednou veľkou spoločnou výzvou – bojovať proti poklesnutému, úpadkovému, globalizovanému vkusu.“

To je všetko. Ale ak chcete ekonomický pohľad. To, že dotovať kultúru nie sú vyhodené peniaze, predsa potvrdzujú aj štúdie. Napríklad divadlá kumulujú sekundárny zisk. Kúpite si vstupenku, to je jedna vec. Do divadla sa však musíte dostať – použijete auto, mestskú dopravu, taxík. Mali by ste sa aj obliecť – sako, kravata, dámske šaty – to všetko sú náklady. Divadlá sú v centrách – pred alebo po predstavení sa divák väčšinou zastaví aj v kaviarni či reštaurácii.

To všetko sa dá zrátať. Sú to sprievodné náklady, dosahujúce takmer dvojnásobok sumy vynaloženej na vstupenku. Veď aký finančný profi t má centrum Bratislavy napríklad len z nášho divadla? Naši ekonomickí ministri však o takýchto skutočnostiach zatiaľ nechcú ani počuť. Prečo to však v Rakúsku funguje? Nemali by sme sa konečne poučiť?

Čo vám robí v týchto dňoch radosť?

Práca. Fakt, že jej je stále toľko. Napríklad dnes som už odriekol nejaký dabing, mám na tie dni plný kalendár. Tešil som sa, že som skúšal v Kráľ sa zabáva, v Hamletovi, v Prahe v Búrke... a teším sa na Večeru na záver sezóny.

V SND aktuálne účinkujete v siedmich predstaveniach, hosťujete v Prahe, venujete sa dabingu i rozhlasu. Nie ste náhodou šesťdesiatnik – vorkoholik?

Som šesťdesiatjedenapolročný vorkoholik. My sme celá generácia vorkoholici. Práca je pre mňa stále predovšetkým radosť. Či už som na javisku, alebo niekde príležitostne recitujem, či už som v dabingu, alebo nahrávam v rozhlase. Byť nečinný, to ma naozaj nebaví. Herectvo je do veľkej miery aj o prekonávaní únavy. Ja napríklad pri práci pookrejem. Naša generácia bola zvyknutá na vysoké pracovné tempo, ktoré sa roky nemenilo a ktoré v nás nastavilo istú mieru hereckej kondície. Snažím sa udržiavať aj tú druhú kondíciu. Každý deň začínam desaťminútovkou na stacionárnom bicykli. Keď je čas, rád si zaplávam.

Čím je pre vás divadlo?

Je to taký domov. Rodina. Mama, otec, všetko v jednom. Je to výzva, je to inšpirácia, je to nutnosť žiť trochu asketicky, je to zodpovednosť a možno je to aj to, čo potrebuje každé dieťa – trochu pochváliť, keď treba. My máme pochvalu v podobe aplauzu. Okamžite zmerateľnú.

Riaditeľ

Riaditeľom, neskôr generálnym riaditeľom Slovenského národného divadla sa stal v roku 1991. V roku 1996 ho z funkcie z politických dôvodov odvolali. Opätovne ho za generálneho riaditeľa SND vymenovali 1. januára 1999. Na tomto poste zotrval do konca roka 2005. V roku 2002 ho zvolili do funkcie viceprezidenta Európskej divadelnej konvencie, ktorá združuje 35 divadiel z 22 krajín Európy.

O živote a smrti

Činohra Slovenského národného divadla naštudovala hru Christophera Hamptona Popol a vášeň, podľa románu košického rodáka Sándora Máraia Sviece dohárajú v réžii Romana Poláka. Mimoriadne kvalitné naštudovanie konfrontačného rozhovoru, odohrávajúceho sa počas jednej noci. Dvaja priatelia a zároveň rivali spomínajú na zážitky spred štyroch desaťročí.

Na scéne exceluje výkon Martina Hubu, využívajúceho široký záber svojho skvelého herectva. Jeho konverzant Dušan Jamrich napriek menšiemu slovnému priestoru opäť premieňa hereckú príležitosť na divácky zážitok. Hru premiérovo uviedli vo februári 2006 v londýnskom divadle Duke of York‘s Theatre. Hlavnú rolu stvárnil Jeremy Irons.

„Divadlo žije, len keď má svojho diváka. Divák je spolutvorca predstavenia. Človek potrebuje divadlo. Ako vzduch, ako vodu. Ako zrkadlo. Pravdivé, znepokojujúce, kritické i humorné zrkadlo ľudských pováh, spoločenských pohybov.“

Dušan Jamrich