Diners Club Magazine
Je človek schopný postarať sa o exotického tvora, ktorý bol násilím vytrhnutý zo svojho prirodzeného prostredia? Budúci chovatelia váhajú. Predajcovia v dobre zásobených obchodoch so zvieratami sú o tom presvedčení. A zverolekári súhlasia len čiastočne. Pravda je taká, že zaujímavý vzťah môže vzniknúť aj medzi šelmou a človekom. V prípade, ak mu poskytne ideálne podmienky. Kúpiť si dnes exotické zviera už nie je veľký problém. Tak prečo to nevyužiť. Veď taká prechádzka s tigrom na obojku vzbudí zaručenú pozornosť. Odvrátenou stránkou uvedeného príkladu je, že tiger s tým nemusí súhlasiť. Našťastie tí, čo si môžu veľkú šelmu „dovoliť“, jej vedia zabezpečiť aj vhodné podmienky na život. Rovnako to platí aj u ďalších exotických zvierat, ktoré si našli cestu do nových, neprirodzených domovov.

Je to dlhá cesta, plná byrokratických zastávok, ktoré však majú dôležitý význam. Najskôr však treba pamätať na to, že na prvom mieste by určite nemala byť snaha zviesť sa na vlne zidealizovaných predstáv o vlastnej výnimočnosti s tigrom na vôdzke, ale skôr pozitívny vzťah k exotickým „príšerám“.


Tiger indický

Zvieratá a právo

Kúpa a dovoz exotických zvierat je pomerne zložitý proces, ktorý môže už na začiatku stroskotať, napríklad na Dohovore o medzinárodnom obchode s ohrozenými druhmi voľne žijúcich živočíchov, takzvanom CITES. Cieľom dohovoru je postaviť obchod s ohrozenými zvieratami pod spoločnú kontrolu všetkých štátov sveta tak, aby sa dosiahla ich ochrana pred úplným vyhubením vplyvom bezohľadného získavania na obchodné účely. Z praktického hľadiska je dobré vedieť, že takýto dohovor existuje, a skôr než sa budúci chovateľ rozhodne nejaké zviera kúpiť, mal by si zistiť, či na tomto zozname je. A až potom sa začne ten pravý maratón získavania potvrdení.

Chovateľ chráneného živočícha je povinný preukázať sa v prípade kontroly preukazom. Pri kúpe exotických zvierat v obchodoch, prípadne na predajných burzách, je potrebné preukaz o pôvode chráneného živočícha žiadať, ak ho predajca sám nepriloží. Preukaz o pôvode je akýmsi „občianskym preukazom“ zvieraťa a potrebné je prihlásiť aj jeho držanie na odbore životného prostredia okresného úradu, kde ho zapíšu do druhovej karty. Proces potom pokračuje povolením od regionálnej veterinárnej správy.

Tá chovateľovi vydá povolenie na chov, napríklad exotickej šelmy, ak splní určité podmienky. Zviera by malo mať veľký výbeh, silné mreže a ďalšie vhodné podmienky. Niekoho môže takéto množstvo vybavovačiek a papierov odradiť už na začiatku. Ale pre poctivého chovateľa by to až taký problém nemal byť. Veď celá táto mašinéria má za cieľ ochranu, a dokonca aj záchranu ohrozených druhov, ale aj prevenciu zvierat v prípade výskytu niektorých vírusových ochorení. Lebo majitelia evidovaných zvierat sú veterinárnou správou včas upozornení na to, že ich miláčikom hrozí nebezpečenstvo.

Kam na nákupy?


Kajman okuliarnatý

Veľké možnosti pri získavaní exotických zvierat ponúkajú chovateľské kluby a spolky. Najviac je tých, čo sa venujú terárnym zvieratám a vtákom. Milovníci väčších exotických zvierat musia zvieratá hľadať cez chovateľské predajne. Alebo u veľkochovateľov, ktorí sa špecializujú na konkrétny druh. Samozrejme, že existujú aj nelegálne cesty, ale v tomto prípade hrozí veľké riziko. Dovoz niektorých druhov, obzvlášť tých chránených, spadá pod prísnu legislatívu.

Registrácii podliehajú chránené druhy, ako aj dravce a šelmy. Okrem pokuty hrozí za dovoz nelegálnych druhov aj nebezpečenstvo, že zviera bude infi kované niektorou z množstva chorôb. V ofi ciálnej predajni si len málokto dovolí ponúknuť zviera bez veterinárnej prehliadky a bez príslušných dokladov o jeho pôvode. Ale tam tigra alebo opicu nájdete len ťažko. Záujemcovia ich preto hľadajú skôr v cirkusoch alebo v zoologických záhradách. Existujú aj spoločnosti, ktoré sú za primeranú sumu schopné doviezť na Slovensko čokoľvek.

Schodnou cestou je aj kúpa cez inzerát. Jeden z mála špecialistov na exotické zvieratá na Slovensku, veterinár a zároveň zmluvný lekár bratislavskej zoo MVDr. Milan Kopčok však tvrdí, že predtým, ako sa niekto rozhodne kúpiť si akékoľvek exotické zviera, mal by sa informovať o jeho návykoch, chorobách a ďalších potrebných údajoch. „V susedných Čechách vydáva Ústavná komisia na ochranu zvierat rôzne príručky, ktoré odporúčajú, ako sa na chov exotických zvierat pripraviť. U nás to bolo kedysi stanovené vyhláškou, tá však zanikla,“ približuje situáciu veterinár bratislavskej zoologickej záhrady.

NEWPAGE

Obmedziť riziká

Na Slovensku máme dostatok odborníkov v oblasti akvaristiky a teraristiky, ale oveľa viac je tu špecialistov na exotické vtáctvo. Už menej odborníkov pracuje s mačkovitými šelmami. „Ľudí to zaujíma, ale nie je ich dosť,“ hovorí doktor Kopčok. „Preto je dôležité, aby sa aj chovatelia zapájali do chovateľsko- -záchranárskych programov. Ich cieľom je ochrana a zachovanie čistoty rôznych plemien. Funguje to tak, že existujú špeciálne plemenné knihy, ktoré mapujú všetky zvieratá v zajatí. Tieto zoznamy pomáhajú pri výbere vhodných partnerov tak, aby nedošlo k degenerácii chovu nezodpovedným prístupom. A to v konečnom dôsledku pomáha k lepšiemu poznaniu konkrétnych plemien.“

Pre tých menej zapálených chovateľov, ktorí neplánujú stráviť výchovu svojho exotického miláčika študovaním kníh, platí spoločná zásada. Prevencia. A každá prevencia by sa mala začínať karanténou, ktorej zmyslom je zabrániť prenosu chorôb zo zvieraťa na zviera alebo na človeka. Karanténa však slúži aj na to, aby veterinári mohli prípadnú chorobu nového člena domácnosti včas vyliečiť. Možno to vyznieva príliš prehnane, ale napríklad obľúbené papagáje, pôvodom z Južnej Ameriky alebo z Afriky, sú často nositeľmi psitakózy.

Bakteriálnej choroby, ktorá u ľudí spôsobuje ťažké zápaly pľúc. Najzradnejšia na tejto chorobe je jej inkubačná lehota, ktorá trvá v priemere až stodvadsať dní. „Kedysi bola karanténa u exotických vtákov stanovená na tri mesiace, dokonca to bolo dané zákonom. Teraz je to dvadsaťosem dní, s tým, že veterinár môže túto lehotu predĺžiť. V prípade podozrenia na psitakózu sa papagáje automaticky preliečujú, ale mnohí chovatelia vedia, že ich treba preventívne liečiť, aj keď náhodou chorobu nemajú. Lebo v tomto konkrétnom prípade sa choroba prejaví skôr u človeka ako u zvierat,“ opisuje nebezpečnú nákazu doktor Kopčok, ktorý je zástancom dôkladnej prevencie a dostatočne dlhej karantény.

Otázky a odpovede

Široký výber takýchto zvierat v špecializovaných predajniach je lákavý moment, ale veľa majiteľov si kúpi zviera bez toho, aby mali aspoň základné znalosti, ako sa oň starať. Pozná to aj bratislavský zverolekár. „Stretávam sa s tým často. Ľudia ani netušia, ako sa majú o zvieratá starať, preto mnohé z nich trpia na poruchy výživy či trávenia. Platí to predovšetkým u plazov a iných terárnych zvierat. Veľké šelmy sa vedia oveľa lepšie prispôsobiť novým podmienkam.“ Problém vzniká hlavne pri presune do nového prostredia.

Veľa exotických druhov pochádza z takých častí sveta, kde je ich prirodzené prostredie veľmi odlišné od ich nového domova. Majiteľ preto musí rátať nielen s vytvorením adekvátnych podmienok, akými sú dostatočné rozmery terária alebo klietky, teplota a ďalšie dôležité body, ale aj s náchylnosťou na vznik chorôb, ktoré by inak nijako neohrozovali život týchto jedincov. „Ideálny príklad sú obľúbené varany alebo plameniaky. Tieto tvory žijú vo svojom pôvodnom prostredí s parazitmi, majú rôzne choroby.

Problém nastáva práve v momente zmeny okolia, keď sa aj parazity dostávajú do nových podmienok a negatívne pôsobia na organizmus zvierat.“ Okrem nebezpečenstva nákazy je druhým „čiernym“ momentom podcenenie situácie zo strany chovateľa. Na začiatku si len málokto uvedomí, že tie malé chlpaté mačiatka sa raz zmenia na nebezpečných predátorov. Aj preto sa jedovaté hady, pavúky alebo krokodíly môžu chovať legálne len so špeciálnou licenciou. Ale všetky exotické zvieratá vyžadujú opatrnú manipuláciu, ak sa majitelia chcú vyhnúť pohryznutiam a iným úrazom. Napríklad samci neškodne vyzerajúceho leguána sú zvlášť agresívne, až keď dosiahnu dospelosť

. Veľký problém vzniká, keď majitelia podcenia isté momenty, ako je napríklad dlhovekosť. Chov exotických zvierat je preto veľký záväzok. Hady žijú aj tridsať rokov, leguány väčšinou dvadsať a niektoré druhy exotických vtákov aj šesťdesiat rokov. Skutočný záväzok až pre tri generácie je papagáj kakadu, ktorý sa pri správnej starostlivosti dožíva osemdesiat rokov.

Obľúbené šelmy

Dlhovekosť je však jeden z najmenších problémov pri výchove exotov. Mačkovité šelmy patria k najvyhľadávanejším netradičným domácim zvieratám. A aj keď ich počet nie je až taký veľký ako množstvo exotických plazov či vtákov, patria k najmarkantnejším ozdobám odvážnych majiteľov. Najčastejšie vyhľadávajú chovatelia mláďatá tigrov. Najschodnejšou cestou ich získavania sú cirkusy a zoo parky. Rozporuplnosť mačkovitých šeliem však spočíva v ich povahe. Niet pochýb, že ako mláďatá sú tieto chlpaté potvory príťažlivé, hravé a veľmi pekné.

Ale chov divých šeliem si vyžaduje oveľa viac ako len sympatie. V cirkuse sa šelmám venujú skúsení cvičitelia dennodenne niekoľko hodín. Preto je takmer nemožné vychovať tigra alebo leva v domácom prostredí. Legislatíva však ich chov výrazne neobmedzuje. Stačí získať súhlas veterinárnej správy a príslušného odboru životného prostredia. Problém pri výchove sa začína už ich povahou. V divočine vedú samotársky život, ktorý je drsný a krutý. A keďže taký tiger má typickú nezávislú mačaciu náturu, nezaberajú na neho donucovacie praktiky. Dôležitá je trpezlivosť. Úspešný výcvik si vyžaduje vysokú empatiu krotiteľa. Naučiť šelmu vykonávať povely dokáže len ten, kto sa vcíti do jej myslenia, pochopí a porozumie jej správaniu.

Nečakaný útok

Pri výchove tigrov či levov číha riziko aj niekde inde, ako len v ich povahe. Mačkovité šelmy sú mäsožravce, preto je ich veľkou hrozbou besnota. A prenáša sa aj na človeka, čím sa jej riziko zdvojnásobuje. Besnote sa dá zamedziť prevenciou. „Treba si uvedomiť, že šelmy žerú surové mäso, ktoré je plné parazitov. Tie môžu ľahko zapríčiniť chorobu. Tigre alebo levy by vôbec nemali žrať bravčové mäso. Prasatá sú niekedy nakazené Aujeszkyho chorobou. Príznaky, ktoré má šelma po konzumácii infi kovaného mäsa, sa pritom nijako nelíšia od príznakov besnoty. Ale najhoršia na tom je skutočnosť, že počas ochorenia sa to nedá rozlíšiť.

Diagnostikovať sa to dá až po smrti zvieraťa.“ Vhodným a zároveň zdravším mäsom je hovädzie alebo konské. Okrem besnoty hrozí šelmám celý rad ďalších ochorení, rôzne vírusy, alebo dokonca aj leukémia. Od chovateľa sa preto vyžadujú pravidelné vyšetrenia na parazity a infekčné ochorenia. A ešte v rámci karantény by mali byť šelmy odčervené a zaočkované. „Výhodou vakcinácie tigrov je analógia s vakcínami obyčajných mačiek. Teda na očkovanie pred besnotou a ďalšími rizikami sa používa rovnaká očkovacia látka ako pri mačkách.“

Našťastie pravidelná vakcinácia a zdravotné prehliadky nie sú až také nákladné. Podľa doktora Kopčoka by u zdravého jedinca nemali ročne presiahnuť dvetisíc korún. Horšie je to s ostatnými nákladmi. Veď šelmy zožerú denne aj desať kilogramov mäsa. A potom potrebujú dostatok priestoru, ktorý ochráni ich, ale aj vonkajší svet pred istým nebezpečenstvom. Útok sa dá očakávať aj u cvičeného jedinca kedykoľvek. Agresii najčastejšie predchádza chovateľova chyba, tiger nikdy neútočí bezdôvodne. Stačí aj nepatrná bolesť, ktorú tigrovi človek omylom spôsobí, a stať sa môže čokoľvek. Dôvodom útoku však môže byť aj nerešpektovanie povahy tigra. Každé zviera je iné a potrebuje svoj osobný priestor, súkromie, ktoré by človek v istých situáciách nemal prekročiť.

Z klietky do terária

O niečo pohodlnejšie a najmä bezpečnejšie je chovať niektorého z plazov. Leguány, chameleóny alebo gekony už nie sú ničím netradičným. Obľubu v domácich teráriách zažívajú krokodíly, respektíve ich menší súrodenci kajmany. Veľkosťou patria medzi plazov strednej dĺžky. Dospelý jedinec dorastá do dĺžky dva a pol metra. Veľkosť terária by mala zodpovedať veľkosti kajmana. Veterinárna starostlivosť o krokodíly je ešte komplikovanejšia ako u tigrov. Kajmany, veľké krokodíly, ale aj všetky ostatné terárne zvieratá sú trvalými nosičmi salmonelózy.

„Ak dáte trus z krokodíla vyšetriť na salmonelózu päťkrát po sebe, môžete dostať aj päť rôznych druhov salmonelózy. Salmonelóza sa v tomto prípade nelieči, ale s krokodílmi doslova žije. Ak sa však klinicky prejaví, takmer zaručene sa bude podieľať na chorobe zvieraťa.“ Pre človeka nie je až taká nebezpečná, lebo krokodíly nepatria k typickým domácim maznáčikom, s ktorými si ich chovatelia budú vymieňať citové prejavy. Ale určite treba pamätať, že možnosť nákazy tam existuje. Dôležitá je hygiena, aj preto, že na Slovensku sa vakcinácia u krokodílov nerobí.

„Zatiaľ to u nás nemáme prepracované, nie sú známe výsledky, ako by tieto zvieratá reagovali na vakcínu, keďže tie naše sú určené pre hospodárske zvieratá. Preto je dôležité, aby boli krokodíly umiestnené vo vhodnom prostredí. Ale určite vieme zasiahnuť aj v prípade, keď salmonelóza prepukne. Nasadíme baktérie, ktoré tie nebezpečné zničia,“ vysvetľuje zverolekár Kopčok.


Kosmáč trpasličí

NEWPAGE

Terárny teror

Pri chove viacerých krokodílov pokope ovplyvňuje sociálne postavenie aj tempo rastu. Ideálne je ich preto chovať jednotlivo alebo maximálne po pároch. Ročný prírastok kajmana je približne päťdesiat centimetrov. Chovateľ s tým musí rátať a prispôsobiť tomu aj terárium. Kajmany však nie sú na prostredie také náročné, ako napríklad exotické šelmy. Dôležité je osvetlenie. Na vytvorenie ideálnych podmienok sa používajú žiarovky.

Okrem toho, že prostredie osvetľujú, zároveň ho aj vyhrievajú. Teplota v teráriu by mala oscilovať medzi dvadsiatimi piatimi a tridsiatimi stupňami Celzia, s lokálne vyhriatym miestom až na tridsaťpäť stupňov. Kŕmenie kajmanov prebieha dva- až trikrát do týždňa. U mláďat častejšie. Jedálny lístok pozostáva u mladých kajmanov z hmyzu a mäsa. Dospelí potrebujú oveľa pestrejšiu ponuku. Nemali by chýbať ryby, myši, kurčatá, niekedy sa môžu kŕmiť aj hovädzím mäsom.

Niektorí chovatelia okrem potravy svojim zubatým miláčikom dodávajú aj vitamíny, najmä vitamín D, nevyhnutný na správny rozvoj kostí. Jedinci, ktorí v spoločnosti ľudí žijú dostatočne dlho, potravu konzumujú hneď po podaní, ostatní čakajú až na zhasnutie svetiel. Kajmany väčšinou „prežijú“ deň nehybne vo vode. Preto nie sú ideálnym zvieraťom pre tých, čo od svojho miláčika očakávajú obzvlášť veľkú náklonnosť.

Doma s opicou

Naopak, spoločensky naladené sú niektoré druhy opíc. Veď patria medzi najinteligentnejšie zvieratá na zemi. A na to treba pri ich výchove pamätať. Na rozdiel od klasických domácich zvierat, akými sú mačky alebo psy, ktoré si človek domestikoval niekoľko storočí, ostávajú opice divé. Nikdy sa dokonale neprispôsobia životu „v zajatí“. Vychovať opicu a udržať ju v zdravej kondícii je veľmi nákladné, a to nielen po fi nančnej stránke. Dôležitým faktorom, ktorý si od chovateľa opíc vyžaduje veľké úsilie, je ich povaha.

Opice sú spoločenské tvory, ktoré by nemali byť chované samostatne. Ich socializácia v podobe vzťahu s človekom však nie je dostatočná. Ak sa už niekto rozhodne, že práve opica by bola ideálny domáci spoločník, mal by si dopredu overiť zdravotný stav. To však môže byť veľký problém, lebo skúsenosti s nimi má len málo chovateľov. Pri kúpe opice by nemal chýbať skúsený veterinár. Veď chorá opica v domácom prostredí môže veľmi ľahko ohroziť zdravie ľudí v jej okolí. Ale platí to aj naopak. Opice sú náchylné na choroby, ktoré prenášajú ľudia, asi najviac zo všetkých zvierat. Veľmi ľahko dostanú napríklad chrípku.

Často sa u nich vyskytuje salmonelóza a shigella, nebezpečné bakteriálne ochorenie, ktoré vzniká nedostatočnou hygienou. „Riziko prenosu tejto choroby na človeka je však pomerne malé. Opice, ktoré väčšinou ľudia chovajú, sú dostatočne rýchle na to, aby tam došlo k nejakému intímnejšiemu kontaktu s človekom.“ Pravidlo, ktorého dodržiavanie by mohlo predísť niekoľkým nepríjemnostiam, je, že chovatelia by nemali potravu pre opice nakupovať z veľkoskladov, ale mali by sa pozerať na ich stravu podobne, ako sa pozerajú na ľudskú stravu.

Štyri steny nestačia

Určujúcim faktorom pri výchove opíc postavených do pozície domácich zvierat je druh opice, aký si chovateľ vyberie. Gorily alebo šimpanzy patria do pralesov a zoologických záhrad. Ak sa už niekto rozhodne pre opicu, lepšie je, ak voľba padne na niektorý z menších druhov. Dobre sa dá domestikovať poloopica útloň váhavý. Je to roztomilé zviera, ktorého pohybová aktivita je menšia ako u veľkých opíc. Navyše sú nočnými tvormi, cez deň nevyžadujú náročnú starostlivosť. Vhodným spoločníkom je aj kosmáč.

Podobne ako útlone sú kosmáče v rámci možností ľahko zvládnuteľné zvieratá, milé a spoločensky prístupné. Ide však o denné tvory, preto je im potrebné zabezpečiť dostatok životne dôležitého slnečného svetla. Ďalším vhodným druhom opíc na chov v zajatí je levík zlatý alebo malpa hnedá. Práve malpa má z opíc najväčšie predpoklady stať sa ideálnym domácim spoločníkom. Je však aj najchytrejšia a útek z klietky je pre ňu rutinná záležitosť. Vzhľadom na agresivitu samcov sú na výchovu v „domácnosti“ lepšie samice. Nie sú také dominantné a tvrdohlavé ako samci. Samozrejme, že sa vyskytnú výnimky. Pri výchove opíc treba ešte pamätať na to, že chovatelia potrebujú povolenie na chov a od „životného prostredia“ potrebujú potvrdenie, či boli opice nadobudnuté legálne. A potom je už všetko v rukách nových majiteľov.


Malpa hnedá

Záverečné rozhodnutie

Nikto by však nemal zabúdať, že všetky exotické zvieratá sú zrodené ma pobyt vo voľnej prírode. A aj keď sú vychované „podomácky“, zvieracie inštinkty sa odstrániť nedajú. Dajú sa však pochopiť a rešpektovať. Aj divé zvieratá vedia oceniť schopného „pána“. Je však nesmierne dôležité odpovedať si na pár otázok ešte pre samotnou kúpou exota. Základnou bude určite otázka, či zviera exotického zjavu nebude len chvíľková záležitosť, rozmar. Lebo v divočine sa ubrániť vie, ťažšie sa mu však bráni v neprirodzenom prostredí. A tým klietka či záhrada obohnaná vysokým múrom určite bude.

Náročné podmienky výchovy divých šeliem, obrovských hadov či energických opíc často vedie k rezignácii a k návratu k poslušným psom a prítulným mačkám. Je však pozitívne, že už ani odvrhnuté exotické potvory nekončia na smetisku. Ak už k tomu dôjde, najschodnejšou cestou, ako sa zbaviť zvieraťa, ktoré majiteľa omrzelo, je zoologická záhrada, ak ide o mláďa, do úvahy prichádza aj cirkus či špeciálne chovateľské stanice, alebo predaj na inzerát. Jedno je však jasné. Vždy je lepšie, ak čas venovaný premýšľaniu nad alternatívami, ako sa exotického tvora zbavíme, strávime rozumným výberom pri jeho kúpe.

Autor: Jakub GAVLÁK
Foto: archív