Pozemky a stavby prešli do súkromných rúk, čo znemožnilo aktívnu reguláciu infraštruktúry mesta. Mesto začalo rásť neusporiadane v rôznych lokalitách. Doprave hrozí kolaps, lebo nové štruktúry zahlcujú svojimi kapacitami existujúce komunikácie a križovatky. Celá táto nová situácia sa zákonite prejavuje v zmene stavebného obrazu mesta. Architekti si môžu konečne vyberať zo širokého spektra materiálov a konštrukčných riešení a interiérového vybavenia.

Tí osvietenejší investori začínali klásť dôraz už aj na estetiku a krásu stavby. Za zmienku stoja nové možnosti riešenia fasád, padol mýtus výstavby v pravom uhle, architekti už nie sú takí spútaní rôznymi technicko-hospodárskymi normami. Noví investori požadovali jednoznačne vyššiu kvalitu v dispozičných a technických riešeniach a boli za ňu ochotní zaplatiť. Zároveň vznikali požiadavky na prestavby rozostavaných a rekonštrukcie už dokončených stavieb.

Architektúru dramaticky ovplyvnil nástup výpočtovej techniky. Zrýchlil sa celkový proces od návrhu po realizáciu stavby. Odpadlo komplikované prekresľovanie projektovej dokumentácie. Vďaka zjednodušeniu statických výpočtov získali stavby nové netušené tvary a dynamiku. Aj vďaka nim sa dnešná architektúra len veľmi ťažko dá zastrešiť pod jediný sloh. Globalizácia vplýva aj na tento odbor ľudskej činnosti.

Vďaka skracujúcim sa vzdialenostiam jeden architekt (resp. jeho kancelária) projektuje čoraz viac stavieb na rôznych miestach sveta, a preto je ťažké zistiť, kde sa daná stavba nachádza. Kým v minulosti projekty vo veľkej miere ovplyvňovala konštrukcia, v súčasnosti už je zatlačovaná do úzadia modernými materiálmi, ktoré dovoľujú navrhovať rôzne organické formy a štruktúry.

Infraštruktúra, doprava a urbanizmus

Dynamickému rozmachu súkromnej výstavby nestíhala existujúca infraštruktúra mesta. Je to stále jej najväčšia slabina. Nie je možné donekonečna prehusťovať existujúce štruktúry dopravy, kanalizácie a sietí. Je potrebné dobudovať dopravné systémy, čiže cesty, mosty, križovatky a hromadnú dopravu. Tieto donekonečna omieľané potreby sa realizujú zúfalo pomaly.

Je to daň za rýchly rast v každom meste, ktorá je navyše vykúpená obrovskými investíciami. Našťastie to málo, čo bolo urobené v tejto oblasti, je asi to najlepšie v novom obraze mesta. Most Apollo, tunel Sitina a dopravný systém spájajúci diaľnice na všetky svetové strany sú stavby, ktoré významne odľahčili komunikáciám v centre mesta. Rozvíjanie týchto systémov prinesie reálnu možnosť ďalšieho rozvoja mesta. To je však otázka korektnej spolupráce všetkých zúčastnených a nesmierneho množstva peňazí a času.

Verejné stavby

Asi najväčší rozvoj na počiatku deväťdesiatych rokov zaznamenali verejné stavby. Stavali a prestavovali sa budovy pre nové banky, školy a novovznikajúce slovenské, ale aj zahraničné spoločnosti. Svetlým príkladom je budova sporiteľne na Suchom mýte. Architekt Ivan Marko dostal za úlohu prestavať pôvodne polyfunkčný bytový dom „panelákového“ typu na novú kvalitu. Výsledkom je pozoruhodná architektúra s rozvinutým mestským parterom a dynamicky tvarovanou hmotou. Súčasník by zrejme neuhádol, že toto mala byť kedysi nudná pravouhlá budova.

Ďalším príkladom vydarenej prestavby je vývoj budovy Slovenskej poisťovne na Dostojevského rade. Skupina architektov Bauer, Kusý, Paňák, Šutek riešila problematiku prestavby klasickej socialistickej administratívnej budovy za použitia nových materiálov, teda kameňa, kvalitnej fasády, ale i modernej vzduchotechniky, výťahov atď. Uličný priestor dostal nové polyfunkčné využitie vrátane obchodov, reštaurácií a služieb. Výsledkom je plnohodnotná stavba, ktorá bola vo svojom období nadčasová.

Na hlavnom diaľničnom ťahu cez Petržalku ste si určite všimli Dom nábytku Atrium (Ľubomír Závodný). Je to párkrát zalomený hranol, ktorý má jednu celú stenu presklenú. Tento obchodný dom je vlastne veľký výklad, v ktorom môžete vidieť rôzne nábytkové fi rmy. Jednotlivé druhy a značky nábytku sú umiestnené v koncoch stavby, posunuté o pol poschodia. Medzi nimi sa nachádzaju rampy, po ktorých sa návštevník môže plynulo dostať k jednotlivým prevádzkam. Vnútri je zámerne odokrytý konštrukčný systém.

Dlho, predlho

chátrala pasáž na Laurinskej, ale nakoniec sa dočkala, a rekonštrukcie vskutku kráľovskej. Nachádza sa v nej skupina luxusných obchodov, čo sa ukázalo ako nevýhoda, lebo je väčšinu času prázdna. Zároveň je uzavretý priechod do Starej tržnice, ktorý sa pôvodne určite využíval. Je to trocha škoda, že sa pre tento priestor nenašlo pestrejšie spektrum nájomcov, čím by určite prišiel život a viac návštevníkov aj v luxusných obchodoch.

Skoro na konci Dunajskej ulice, v smere od centra, sa nachádza nápaditá administratívna budova menom Malý trh na Dunajskej (J. Jančina, I. Mazúch). Architekti museli realizovať kancelárske priestory na extrémne malej parcele s dosť nevhodným tvarom. Aby kancelárske priestory maximalizovali, navrhli čo najvypuklejsi plášť, ktorým budova pripomína loď. Efekt je to jednoduchý a účinný.

Budova, ktorá vyvolala asi najviac negatívnych reakcií zo všetkých, čo sa nachádzajú na Hodžovom námestí. A to napriek tomu, že určite to nie je to najhoršie, čo na tomto námestí stojí. Investor mal pomerne veľkorysé požiadavky na podlažnú plochu, a tak sa zrodilo Tatra centrum (Ľ. Závodný, M. Siebert, P. Vavrica, R. Kachlík). Napriek počiatočnému odporu si táto stavba postupne na svoje umiestnenie zvykla a miesto spolu s ľuďmi si zvyklo na ňu. Kto si dá tú prácu a prejde sa po chodníku okolo, zistí, že sa do každej strany tvári jej fasáda trocha inak, ale zakaždým sa snaží rešpektovať okolie.

Pri veľkých stavebných súboroch sa tiež prijala koncepcia polyfunkčnosti. Vytvorili sa polyfunkčné centrá (Apollo, Polus, Aupark), kde návštevník dostáva komplexné služby od parkovania cez skutočne širokú paletu nákupných možností, ktoré sú spriahnuté s pracoviskami rôzneho druhu. Sú to mestá v meste – ostrovy s vlastným fungujúcim autonómnym mikrosvetom. Sú veľkým hitom, no nikdy nemôžu nahradiť pocit človeka, ktorý sa prejde po uliciach a námestiach skutočného mesta, ktoré nemá otváracie hodiny.

Prvým takpovediac provizórnym riešením a pokusom bol Shopping Park Soravia, ktorý funguje dodnes. Z architektonického hľadiska je to úplne nezaujímavá stavba postavená ako sústava skladov. Až neskôr na križovatke ulíc Vajnorská a Junácka vyrástlo v rokoch 1999 až 2001 prvé veľké nákupné centrum Polus. Zo vstupnej haly sa rozbiehajú tri „ulice bez okien“, na ktorých sa nachádzajú obchody.

Do ulice sa okrem dosť pompézneho vstupu obracia nie príliš oku lahodiacou fasádou, ktorej fádnosť narúšajú reklamy na obchody vnútri. Po Poluse prišiel Aupark, ktorý dodnes ťaží z lepšej polohy, pretože sa nachádza na trase mnohých Bratislavčanov medzi Starým Mestom a Petržalkou. Priniesol tiež lepši interiér a trocha viac denného svetla, takže návštevník sa necíti už tak uzavreto. Žiaľ, nedávna výstavba administratívnej veže v areáli Auparku defi nitívne pokazila výhľad z Bratislavského hradu, hoci si mnohí mysleli, že už to viac nejde. Táto architektonicky nezaujímavá stavba totiž výškovo konkuruje blízkemu Novému mostu, ktorý je jedným zo symbolov mesta.

Špeciálnou kapitolou je novostavba SND. Po dlhých rokoch výstavby konečne slúži svojmu pôvodnému účelu. Jej exteriér aj interiér odzrkadľuje obdobie, v ktorom vznikla. Momentálne stojí osamotená na stavenisku komplexu Eurovea. Novostavba SND spolu s Euroveou vytvorí na brehu doteraz opomínaného Dunaja niečo, čo tu ešte nebolo. Investor sa správa na slovenské pomery raného kapitalizmu netypicky.

Podieľa sa na budovaní infraštruktúry a dodržiava regulatívy. Dokonca preinvestoval záchranu industriálnej architektúry bývalej sýpky na brehu Dunaja a zaodel ju do nebývalej krásy. Žeby sa tak správal preto, lebo je vo svete zvykom zachovať niečo z histórie mesta? Žiaľ, iní investori sa takýmito „drobnosťami“ neobťažujú. Stačí spomenúť nedávnu demoláciu továrenských hál Kabla Bratislava, ktoré mohli po rekonštrukcii slúžiť ako miesto na rôzne koncerty a kultúrne akcie alebo ako tržnica, ako sa to deje všade vo svete.

Obytné súbory

Aj individuálna bytová výstavba v rôznych izolovaných lokalitách v okolí mesta má svoje špecifi ká. Žiaľ, často neskutočne predimenzované stavby, ktoré sa vymykajú bežnému chápaniu, sa populárne nazývajú aj podnikateľský barok. Zvyčajne chaotické, pseudohistorické, ale aj pseudomodernistické zlepence akoby odzrkadľovali všetky turistické destinácie od Álp až po Egypt, ktoré ich obyvateľ navštívil.

Odporné na pohľad ako závisť, ktorú vzbudzujú. Čo to teda znamená? Išlo hlavne o obdobie niekoľkých rokov po nežnej revolúcii, keď sa množstvo rýchlozbohatlíkov rozhodovalo, kde zložia hlavu. Mnohí z nich nedisponovali vysokou úrovňou vzdelania či mimoriadnym umeleckým cítením, čo sa premietlo do podoby ich sídla. Žiaľ, tieto „diela“ vznikali aj za účasti architektov, ktorí sa však pevne držali toho známeho „kto platí – ten velí“.

Všetkých týchto ľudí celkom logicky omrzela fádnosť a tuctovosť neskorosocialistickej panelákovej architektúry, a tak túžili po niečom originálnejšom a exkluzívnejšom. Zvyčajne aj dosiahli svoje, väčšinou však kombináciou k sebe sa nehodiacich ozdobných prvkov, krikľavých farieb a použitím toho najnevkusnejšieho, ale zároveň najdrahšieho, čo bolo na trhu. Určite si dokážeme vybaviť sadrové levy sediace na sadrových podstavcoch s mierne vztýčenou hlavou, ktoré strážia sídlo svojho pána...

Rovnako aj rôzne oblúky, vežičky, cimburie, záhradné kozuby, suterénne bazény a balkónové zábradlia. Samozrejme, aj keď existuje mnoho pohľadov na vec a niektorí ľudia berú takéto sadrové prefabrikáty za vrchol sochárskeho umenia, možno ich považovať za absolútny estetický bankrot. Nebola to však iba otázka architektúry. Veď k podnikateľskej kultúre prvej polovice deväťdesiatych rokov predsa neodmysliteľne patrili aj biznismeni vo fi alových sakách s bielymi ponožkami a mokasínami na nohách, ktorí nastupovali do vínovočervenej Mazdy 626.

A situácia dnes? Mnohé z týchto skvostných dielok sú na predaj, pretože doterajší majiteľ si neuvedomil, že nemalé náklady sú spojené nielen s výstavbou, ale i prevádzkou. Hlavná vlna tohto pseudoslohu už našťastie pominula. Hoci sa aj teraz nájdu ľudia, ktorí neváhajú vyzdobiť si svoje obydlie už spomínanými stavebnými prvkami. V súčasnosti sú trendom katalógové domy. Ich výstavba funguje na princípe, že záujemca navštívi kanceláriu stavebnej firmy, vyberie si z katalógu už pripravených projektov a onedlho sa sťahuje do vlastného.

Domy sa podobajú ako vajce vajcu, nenesú žiadny architektonický nápad a väčšinou sú tak blízko seba, že ľudia v nich nemajú takmer žiadne súkromie. Jediné, čo získali sťahovaním, je väčšia obytná plocha a hrejivý pocit vyššej spoločenskej prestíže. Navyše aj tieto lokality preťažujú dopravné kapacity nedostatočného komunikačného systému. Veľkým výkričníkom súčasnosti je napríklad domová zástavba smerom na Šamorín, kde je dopravná situácia viac než kritická.

Optimálne riešenie pre bytový dom je navrhovať ho od počiatku ako polyfunkčný s obchodným prízemím a ak je to možné, s podzemným parkovaním. Na niekoľkých miestach v Bratislave sa tento model investorom podarilo úspešne zrealizovať.

Polyfunkčný dom MAX (D. Krepop, P. Suchánek) sa nachádza na nároží Dunajskej a Lazaretskej, v druhej polovici Dunajskej ulice smerom od centra mesta. Jeho členitá, ale nie chaotická fasáda vhodne dopĺňa nárožie tejto známej ulice. V prízemí sa nachádzajú obchody a na prvom poschodí majú svoje miesto kancelárske priestory.

Fasáda môže posobiť na nepripraveného pozorovateľa chaotickým dojmom, ale je svojím spôsobom originálna a určite nenudí. Oživením sú tiež balkóny rôznych veľkostí a farieb „rozhádzané po dome“, pripomínajúce detské hračky. Na tento dom určite nezabudnete. Myslím, že to musí byť celkom príjemné bývanie.

Bytový dom na Benkovom námestí dostal unikátnu príležitosť tvoriť jednu stranu námestia. Túto príležitosť využil, ale, žiaľ, námestie, pod ktorým je podzemné parkovisko, akosi nefunguje. Je to zrejme tým, že architekt bol nútený udržať námestie vďaka využitiu podzemia v rovine, hoci si žiadalo plynulejší prechod z Krížnej ulice na Záhradnícku. Chodec zo Záhradníckej vidí vlastne len vysokú stenu so zopár prerušeniami.

Polyfunkčný dom MONDRIAN (A. Alexy, A. Klimková) zaujme už zdiaľky netradičnou fasádou, ktorá pripomína obraz od Mondriana. Okolo hlavnej hmoty je uložený „biely rám“, ktorý ohraničuje farebné pásy vystupujúcich balkónov. Nad „rámom“ sa nachádzajú ešte dve podlažia luxusných mezonetových bytov. Cítiť tu inšpiráciu holandskou architektúrou. Dom čiastočne ťaží a zároveň stráca svojím umiestnením. Na jednej strane medzi ostatnými domami na sídlisku svieti ako klenot, ale výhľad z jeho horných podlaži vytvára dojem, že ste sami v panelákovom byte, pretože všade okolo seba vidíte sídlisko.

V súčasnosti rastú obytné súbory zväčša v podobe výškových domov. Sú to nádherné sklenené veže, ktoré však pomerne nepríjemne prekvapia doslova mizernou dispozíciou. Dispozície často chýbajú a sú nahradené ľúbivými obrázkami rôznych vizualizácií. Keď porovnáme kedysi kritizované „panelákové“ byty s tým, čo sa dnes neraz predáva, prídeme minimálne do rozpakov. Bohužiaľ, dnes je práca architekta často degradovaná na servis pre investora a ani zďaleka nie je naplnením dobrého vyriešenia architektonického návrhu. Túto nekvalitu si vo svojich komentároch všimol aj hlavný architekt mesta.

Neraz sa porušujú základné zásady. Takže: Dobrý rodinný byt sa skladá z tzv. dennej a nočnej časti. Denná časť je zvyčajne obývacia izba napojená na predsieň a kuchyňu, kde prijímame návštevy, žijeme spoločenský a rodinný život. Nočná časť je prísne súkromná a zahŕňa spálne pre rodičov a deti, kúpeľne, šatníky a podobne.

Princípom je, že obe časti môžu byť využívané aj paralelne v rovnakom čase. Spomeniem aj pozitívny príklad ako Rozadol od architektov Moravčíka a Šujana, ktorý však už nespĺňa požiadavku cenovej dostupnosti. Aj vďaka komplexom Eurovea a Rozadol, teda príchodu novej developerskej kultúry, vznikajú projekty spĺňajúce všetky predpoklady na príjemné bývanie. Zostáva už iba dúfať, že aj zodpovedné inštitúcie pristúpia razantnejšie k budovaniu cestnej a sieťovej infraštruktúry.

Konečne architektúra

Napriek všetkým týmto stavbám to najcennejšie zostáva často skryté. Je paradox, že tie najlepšie realizácie sú neraz veľmi komorné a do seba uzavreté stavby, okolo ktorých denne chodíme. Za všetky treba určite spomenúť minimalistický memoriál Chatam Sofer od STUDIO FOR (Marián Kvasnica, Damián Berec) na nábreží Dunaja.

Tento veľmi bolestivý prerod rušnej autobusovej a električkovej zastávky na meditačné miesto pre predstaviteľov a členov židovskej obce je akýmsi symbolom drastickej premeny Bratislavy. Ďalším príkladom je Kostol sv. Františka v Karlovej Vsi od švajčiarskeho architekta Justusa Dahindena. Plechový plášť tejto neveľkej stavby ukrýva drevom obložený biely interiér, ktorý na seba nestrháva prílišnú pozornosť a je dôstojným prostredím na modlitby.

Tieto dve stavby sú dôkazom, že na dobrú architektúru netreba veľké investície, ale predovšetkým schopnosť architekta porozumieť investorovi a naopak. Dalo by sa očakávať, že nasledujúce roky už budú v znamení postupného upokojovania stavebného ruchu, ale opak je pravda. Bratislavu čaká hlavne rast do výšky. Či a v akej kvalite ho zvládne, záleží hlavne na samotných investoroch, projektantoch, ale aj obyčajných ľuďoch, pretože najmä oni sú konečnými užívateľmi jednotlivých verejných priestorov, bytov a obchodov. Oni rozhodujú, aký projekt bude alebo nebude úspešný, pretože v nasledujúcich rokoch už bude možné si vyberať. Už to nebude rozhodovanie medzi bývam a nebývam, ale medzi bývam a bývam kvalitne.