Je to jednoduché. Je to môj svetonázor. Mohol som, samozrejme, robiť niečo celkom iné. Vyštudoval som ekonómiu a právo, mal som napríklad ponuky byť veľvyslancom, keďže ovládam niekoľko jazykov. A prečo ešte? Pozrite sa. Lebo ešte stále môžem. Navyše, keď niekto hrá na nejaký nástroj, alebo keď niekto píše a medzi odborníkmi i laikmi panuje názor, že to už robí na istej úrovni, ťažko od toho upustiť. No a v mojom prípade je fotografovanie niečo, čo ma takmer po celý život nesmierne baví.

Takže deň bez fotografovania si už asi ani neviete predstaviť?
Nezaoberám sa tým, či bez fotografovania viem alebo neviem žiť. Jednoducho fotím. Prostredníctvom fotografovania ako trvalého pozorovania vediem trvalý vnútorný dialóg.

To je to čaro robenia fotografií, ako ho vy vnímate?
Samozrejme, odhliadnuc od toho, o aký druh fotografie ide. Osobne fotografi e podľa druhu nerozlišujem. Poznám len dobrú a zlú fotografi u. Nepoznám umeleckého sochára či priemyselného architekta. Viem len o dobrých alebo podľa mňa zlých sochároch či architektoch.

Kedy teda máte pocit, že fotografia je dobrá? Cartier- Bresson tvrdil, že v dobrej fotografii sa musí prelínať oko, srdce a hlava.
To je veľmi špecifi cké. Samozrejme, závisí to od vnútorného „usporiadania a nastavenia“ fotografa, ale možno až príliš často doslova od náhody. Navyše vnímanie kvality je vyslovene pocitová subjektívna záležitosť. Ako však dosiahnuť, aby ľudia vnímali fotografi u ako dobrú? Dobrá fotografi a je často výsledkom remeselného majstrovstva, stlačenia spúšte v správnom okamihu na správnom mieste. No a paradoxne práve toto môže byť často dielom náhody, či ak chcete, šťastia. Na druhej strane môžete mať nápad, môžete aj inscenovať. Dokonca sa vám pri tom môže prelínať idea a forma. A nakoniec to nemusí vyjsť. Vystihnúť povestný okamih pravdy je
aj o miere predvídavosti. A ešte niečo.
Po celú kariéru sa snažím držať toho, čo mi svojho času povedal český fotograf Karel Hájek: „Buď vždy iba tam, kde nie sú tí ostatní, snaž sa dívať inak ako tí druhí.“

Napríklad?
No, napríklad som robil reportáž zo severokórejského Pchjongjangu. Už som mal nafotené stovky záberov, stále mi však chýbalo niečo, s čím by som bol naozaj spokojný. Lebo nie vždy ide len o dokonale nafotené reálie. Dobrá reportážna fotka je ešte aj o niečom inom. Takže zaúradovala náhoda, či ak chcete, fotografi cké šťastie. V jednej zo základných škôl som narazil na zaujímavú relikviu. Na červenom plyšovom koberci bol pod sklom „zakonzervovaný“ ohorok cigarety so zlatým fi ltrom, ktorý tam zanechal veľký vodca Kim-Ir Sen. A bolo to. Práve pod touto „nosnou“ fotografi ou sa reportáž volala „Červený faraón“.

Kto vás ovplyvňoval na začiatku kariéry?

Boli to hlavne českí fotografi . Napríklad Jan Lukas, spomínaný Karel Hájek, Vašek Jírů, Vašek Chochol – celá generácia dobrých ľudí, ktorí už boli vo fotení niekde inde než vtedajšia tradičná fotografi a. Ešte keď sme žili v Žiline, často som doslova na „otočku“ sadal na vlak do Prahy – peniaze som si už zarábal fotením – a putoval som po výstavách dobrých fotografov. A boli tu aj výborné časopisy s dobrými fotkami. Český Svět v obrazech, u nás Domov a svet. Ale hlavne kvalitné nemecké a švajčiarske časopisy. Neskôr som si na túto etapu svojho života výrazne spomenul, keď som už pracoval v známych magazínoch vo svete.

A čo u nás, na Slovensku? Martin Martinček nachádzal silu výpovede fotografie v zobrazovaní jednoduchého tvrdého života prostých slovenských horalov.
Áno, skvelý Martin Martinček. Úprimne, neviem o inom ďalšom fotografovi na Slovensku. Mimoriadne si ho vážim. Každý z fotografov, ktorý sa svojmu remeslu venuje nielen profesionálne, ale aj srdcom, má podobné ambície, aké sa podarilo naplniť Martinčekovi. Vidieť svet v jeho aktuálnom výraze a pravdu o ňom a v ňom vyjadriť cez zachytený moment. To už nie je len remeslo. Je to už umenie.

Čo je predpokladom na naplnenie špičkových ambícií?
Je to jednoduché. „Povinnosťou človeka je nebyť hlúpy.“ Treba mať podľa možností čo najširší záber, aby sa nám svet odkrýval vo všetkých svojich krásach. A kultivovať pritom svoj názor, vedieť si ho obhájiť, stáť si za ním. A aj cez svoju tvorbu ho demonštrovať a obohatiť tak svoju súčasnosť. Teda, aspoň sa o to pokúsiť. Veď kariéra trvá v šťastnom prípade pár desiatok rokov. Pokúsiť sa to za tento krátky čas stihnúť.

Je profesionálne fotografovanie prioritne len o napĺňaní lukratívnej zmluvy?
Určite nie, aj keď z peňazí, samozrejme, žijeme. Pozrite sa. Drvivú väčšinu svojich kníh som urobil len preto, lebo som mal chuť ich urobiť a spravil som ich dokonca na svoje vlastné riziko. Napríklad „Franz Kafka a Praha“. Kniha nakoniec vyšla v niekoľkých jazykových mutáciách a bola to navyše aj úžasná robota. Robená s láskou k Prahe, čo z nej musí byť cítiť. Nakoniec, početné mutácie sú dôkazom. Inak by určite nevyšli. Teda ide o spôsob prístupu k práci. Motorom nie je len srdce, ale aj dobrodružstvo či napätie, ktoré prácu sprevádza. Taká reportáž o Alexandrovi Dubčekovi v roku 1988 pri príležitosti 20. výročia vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Neverili by ste, čo všetko som vo vtedajšej Bratislave pri tejto príležitosti zažil. Fotil som asi najsledovanejšieho muža v ČSSR. S Dubčekom nás to veľmi zblížilo, ale bolo to zložité.

Čo hovoríte na to, keď niekto delí fotografov napríklad na portrétistov či krajinárov?
Nemám rád, keď mi niekto povie – robím portrét a nič iné. Profesor Karol Plicka mi na tieto rôzne typy fotografov povedal: „Vieš, prečo to robia? Lebo nevedia poriadne odfotiť dom.“ To je naozaj ťažké. Parádne odfotografovať palác nie je jednoduché. Rovnako ťažké je urobiť dobrý portrét. Ja sa pri portrétovaní, či už známych, alebo neznámych ľudí, snažím dostať človeka do takej podoby, aký v skutočnosti je. Chcem minimalizovať ľudskú vlastnosť nasadzovať si masku pózy.

Vaša činorodosť je priam povestná. Čím v súčasnosti pracovne žijete?
Pripravujem výstavu v Prezidentskom paláci, ktorá bude mať premiéru niekedy na jar. Na 90 % pôjde o portréty osobností slovenského kultúrneho života. 7. marca už mám potvrdenú vernisáž výstavy vo Viedni, koncom mája v Moskve. Ozvali sa mi z Poľska. V októbri bude v Bialsko- -Bialej veľký fotografi cký festival, na ktorom odprezentujem svoju tvorbu aj ja. No a nemožno vylúčiť, že sa niečo ešte medzi tým alebo po októbri objaví. Do tlače je už pripravená publikácia fotiek o prelínaní prírodnej a urbanizovanej krajiny. Rozpracovaný mám projekt s názvom „Línia“. Pozrite sa vôkol seba, línie predsa všade dominujú. A aby som nezabudol, mám čerstvo novú knihu. Ide o špeciálnu edíciu na objednávku maďarského vydavateľa. Nafotil som detaily oltára Majstra Pavla v Chráme svätého Jakuba v Levoči. Detaily geniálnych drevených sôch v hre svetla a tieňa. Akosi cítim, že sa pridá k tým mojim knihám o Slovensku, ktoré by ľuďom mohli prirásť k srdciam. Nielen u nás doma.

Karol Kállay Narodil sa 26. apríla 1926 v Čadci. Ako 14-ročný začal fotografovať so svojím prvým fotoaparátom Rolleifl ex. Po oslobodení pracoval ako reportér v časopise Domov a svet, potom v agentúre Oko, neskôr ako asistent vo fi lmových štúdiách. Od roku 1950 pôsobil „na voľnej nohe“. O štyri roky neskôr zostavil svoju prvú knihu „Slovenské rieky“. Doteraz mu vyšlo takmer 40 publikácií. V roku 1955 začal fotografovať pre časopis Móda v Bratislave, neskôr pre magazíny Sainson v Berlíne a Jardin de Modes v Paríži. Od roku 1970 je členom Medzinárodnej federácie umeleckej fotografi e (FIAP) vo Švajčiarsku. Koncom 70. rokov pracoval pre magazín GEO v Hamburgu. Hlavne v 90. rokoch fotografoval pre časopisy Stern, Spiegel a Focus. Stal sa členom agentúry Bilderberg. Za reportážami cestoval na všetky svetové kontinenty. Svoju tvorbu predstavil na viac ako troch desiatkach samostatných výstav doma aj v zahraničí. Je ženatý, má dvoch synov.