Ochranou divokej prírody a prirodzeného prostredia, okrem oblastí vyhlásených za národné parky, sa zaoberajú ešte ďalšie štyri federálne inštitúcie. Napríklad U.S. Forest Service (správa lesov) sa stará o viac než 155 národných lesov a 20 národných trávnatých planín, ktoré tvoria osem percent rozlohy Spojených štátov. U.S. Fish and Wildlife Service (správa na ochranu rýb a zveri) sa stará o ďalšie štyri percentá územia rozdelených do 500 rezervácií, kde žijú obrovské kŕdle vodného vtáctva a veľa ohrozených druhov cicavcov.

Ak nepočítame oblasti chránené jednotlivými štátmi a miestnymi úradmi, je v rámci starostlivosti o zachovanie prírodného prostredia takmer 14 percent územia Spojených štátov pod ochranou federálnej vlády. V takej priemyselnej krajine je to veľmi vysoké číslo. Najvyšší počet národných parkov je na území Kalifornie a Utahu. Desať národných parkov na Havaji a na Aljaške chránia úplne odlišné prírodné prostredie – od tropických pralesov cez lávové výrony až po žiarivo modré ľadovce a arktickú tundru.

Bohatosť prírodných zaujímavostí láka návštevníkov z celého sveta a ekonomike prináša miliardy dolárov. Podľa posledných údajov dosahuje počet návštevníkov chránených prírodných oblastí, historických pamiatok a prírodných rezervácií v USA 290 miliónov ročne. Veľa národných parkov si vypracovalo taký systém správy, ktorý odoláva neustále narastajúcemu počtu návštevníkov. Obvykle majú návštevnícke centrá, múzeá v prírode a sú vybavené širokou ponukou brožúr a kníh. Všetky národné parky poskytujú zdarma orientačné mapy. Dokonca aj odľahlé chránené oblasti na Aljaške, kde nie sú žiadne ďalšie služby a vybavenie. Väčšina národných parkov tiež ponúka rôzne možnosti ubytovania a turistických aktivít. Ale aj v tých najnavštevovanejších parkoch tvoria vlastné chránené územie tri štvrtiny plochy parku.

Americkí občania sú právom hrdí na jedinečné prírodné bohatstvo svojej krajiny. Prostredníctvom nádherných fotografi í slovenského fotografa Filipa Kuliseva chceme aspoň v malom rozsahu priblížiť jeho strhujúcu krásu.

Najmenší a asi najobľúbenejší národný park Utahu. Nejde o kaňon v pravom zmysle slova. Ide skôr o 14 vodnou eróziou vyformovaných vápencových amfi teátrov, ležiacich v rade za sebou pozdĺž okraja plošiny Paunsaugunt. Z množstva vyhliadkových miest na okraji plošiny sa ponúkajú efektné pohľady na neskrotenú krajinu južného Utahu. „Pre fotografa je na tomto mieste hlavnou výzvou hra tieňov, ktorú ponúkajú jednotlivé stĺpy. Zážitok navyše je pohľad počas zasneženej zimy, keď vznikne dojem „kopčekov zmrzliny,“ spomína na stĺpovú alej Filip Kulisev.

Údolie smrti je najmenej pohostinným národným parkom USA. Ide o najteplejšie, najsuchšie a najnižšie položené miesto v USA. V roku 1913 tu zaznamenali najvyššiu nameranú teplotu v Spojených štátoch (57 °C). Územie parku tvorí slnkom spálená krajina vyprahnutých plání, soľných panví, piesočných dún a púštnych hôr na rozlohe vyše 13 000 km2. Neďaleko Badwater klesá prašné dno 190 km dlhého údolia pod úroveň hladiny mora až na - 86 m a je najnižšie položeným miestom v Severnej Amerike. Aj odtiaľ si Filip priniesol nezabudnuteľný zážitok: „Predstavte si, že by v Bratislave bolo plus tridsať a v Žiline mínus päť... Tak toto som zažil v Spojených štátoch. Z horúceho pekla Death Valley sme sa presunuli iba o dvesto kilometrov severnejšie a pri Mono Lake sme pre zmenu skoro zamrzli. Aj taká je Amerika.“

Leží v južnej časti štátu Nové Mexiko. Ide o pozoruhodný prírodný útvar - biele sadrovcové duny, ktoré zaberajú rozlohu viac než 400 km2 juhozápadne od mesta Alamogordo. Touto exotickou krajinou, v lete bielou horúcou púšťou, možno prejsť po 26 km dlhej ceste, na ktorú však neustále útočia piesočné duny. Krásne výhľady na akoby zimnú krajinu sú nielen z tejto cesty, ale aj z 2 km chodníka pre peších. Napriek štatútu národného parku je v tejto oblasti umiestnená aj vojenská základňa. „Na rozdiel od klasických púští je tu relatívne príjemná prechádzka po piesku, pretože ten vďaka farbe nepáli. Fotenie bolo relatívne náročné, lebo všetko okolo vás je biele. Zvolil som preto čas pri východe a západe slnka, lebo práve tiene dokázali vytvoriť peknú štruktúru krajiny,“ pridáva osobný zážitok Filip Kulisev. „Ďalším milým prekvapením boli deti, ktoré sa podobne ako u nás na snehu spúšťali vo Whitesands na boboch z dún,“ dodal Filip.

„Pomníkové údolie“ sú vysoké skalné útvary z červeného pieskovca. Ide o symbol amerického západu a zrejme najslávnejšiu scenériu na svete známu z mnohých fi lmov. Skaly často pripomínajú rôzne hrady či pevnosti alebo zvieratá, resp. tváre rôznych osobností. Ako sa mení osvetlenie, menia sa aj skaly. V údolí je indiánska rezervácia Navajo. Práve tento kmeň má na starosti správu monumentu. Väčšina týchto pozoruhodných skál sa nachádza na celkom malom území, asi 40 km od miesta Four Corners, kde sa v jednom bode stretajú štyri štáty únie: Colorado, Utah, Nové Mexiko a Arizona. „Práve v kampe nad Monument Valley som na vlastnej koži zažil piesočnú búrku. Najprv sme vytvorili rekord v skladaní stanu, pretože hora sa už zlovestne sfarbila. V aute sa to dalo prežiť, potom som však dostal nápad osprchovať sa... Beh medzi autom a sprchou trval desať sekúnd, no piesok som mal úplne všade. Tým všade myslím úplne všade,“ s úsmevom spomína Filip.

Nie je súčasťou žiadneho národného parku. Nachádza sa asi štyri hodiny jazdy autom na východ od národného parku Grand Canyon, pri hlavnom cestnom ťahu do mesta Page, neďaleko priehrady Power Lake na rieke Colorado. Veľtok sa tu točí a vytvára tvar podkovy. Väčšinou ľudoprázdne miesto fascinuje výhľadom na 300 metrov hlboký kaňon. „Bol som prekvapený, že na rozdiel od iných amerických monumentov tu nie je žiadne zábradlie, chýbajú tu akékoľvek upozornenia a ďalšie bezpečnostné prvky. Keď som sa blížil k miestu, čo je pešo len nejaká polhodina, mal som dobrý pocit, ale to, čo som uvidel, ma doslova zobralo. Na fotenie som použil tzv. rybie oko, čiže fotoobjektív so 180-stupňovým záberom, aby sa do jednej snímky vošla celá scenéria. Myslím, že som urobil dobre,“ hovorí fotograf.

V doterajšej kariére fotografa – cestovateľa Filipa Kuliseva jeden z najväčších zážitkov. Nie nadarmo sme ho vybrali aj na titulnú stranu Diners Club Magazine. „Ak sa človek na túto fotografi u pozrie iba zbežne, pripadá mu ako namaľovaná. Tento skvost však vytvorila príroda. Aj preto som toto miesto odfotil aj s oblohou... Celé čaro má na svedomí zvetrávanie a vymývanie pieskovcového nerastu rôzneho zloženia a tvrdosti. Prístup na toto miesto je veľmi obmedzený. Aj vzhľadom na krehký povrch je vstup povolený iba desiatim ľuďom denne. Toto miesto je v Amerike úmyselne málo propagované. Mimoriadne komplikované je už nájsť stanicu rangerov, kde sa vydávajú povolenia na vstup, o ďalšej ceste smerom k tomuto prírodnému skvostu ani nehovoriac. Na tejto ceste stráca význam aj GPS,“ s úsmevom dodáva Filip.